6. 7. 2017

The Blue Dahlia (1946)

   Americký režisér George Marshall uviedol v roku 1946 v kinách hneď dve svoje snímky. Začiatkom septembra to bola dobrodružná historická komédia Monsieur Beaucaire (1946), avšak ešte predtým, v polovici apríla, sa premiéry dočkal práve noir The Blue Dahlia (1946).

STORY LINE

   Spolu s koncom Druhej svetovej vojny sa do USA začali postupne vracať vojaci z frontov v Ázii a Európe. Na mnohých z týchto vojnových veteránov sa však odrazila vojna a boli ňou poznamenaní, či už po fyzickej alebo psychickej stránke. Vojnoví veteráni sa museli po svojom návrate vysporiadať okrem následkov, ktoré na nich vojna zanechala, ešte aj s tým, ako sa opätovne začlenia do spoločnosti. Týmto, vo svojej dobe veľmi aktuálnym problematikám, sa už zakrátko po vojne venovalo niekoľko amerických diel. Tieto témy najlepšie spracovala vojnová dráma The Best Years of Our Lives (1946), ale svoje miesto majú aj v The Blue Dahlia (1946), hoci tu, nestojí na nich celý príbeh, keďže ten dopĺňa kriminálna zápletka. Na scenári k tomuto filmu je najzaujímavejšie to, že sa o neho postaral spisovateľ Raymond Chandler, jeden z významných predstaviteľov tzv. americkej drsnej detektívne školy,[1] pričom mu sfilmovali niekoľko jeho noviel a on sám sa navyše podieľal aj na niekoľkých scenároch.[2] Jeho scenár k noiru The Blue Dahlia (1946) bol však prvým, ktorý nemal literárnu predlohu, ale napísal ho priamo pre film. Po technickej stránke zaujme pre noir typická hra so svetlom a tieňmi, ktorej síce chýba nejaká pamätná scéna, ale tomuto vizuálu sa, aspoň tej v prvej polhodine, úspešne darí vytvárať, pomocou dažďa a noci, pôsobivú noirovú atmosféru. Po príbehovej stránke je možné povedať, že po veľmi sľubnej úvodnej polhodine, ktorá okrem atmosféry ponúka aj zaujímavý príbeh, kde sa dokonca nachádzajú silné scény (úvod v bare alebo Johnny a jeho manželka). Je príjemne prekvapivé, že túto dramatickú linku sa podarilo spraviť pútavou, obzvlášť ak za ňou stál autor detektívok/kriminálok. Naopak veľmi zamrzí, že práve kriminálna línia, ktorú dovtedy Chandler, či už svojich novelách alebo scenároch zvládal, tak u The Blue Dahlia (1946) ju nedokázal spraviť tak prepracovanou alebo zaujímavou. Problém je, že po vražde, teda ako nastúpi kriminálna linka sa nedostavuje nič, čo by diváka dokázalo vtiahnuť do priebehu vyšetrovania, práve naopak. Je tu málo podozrivých a samotné vyšetrovanie je kvôli rôznym dejovým odbočkám nezáživné. Tie tu ani nemuseli byť a zápletku nikde neposúvajú (scény v hotely, kde sa Johnny ubytuje alebo scény v opustenom dome, keď je Johnny držaní dvomi gangstrami). Chandler bol nepochybne špička, pokiaľ išlo o detektívne romány, avšak čo sa týka scenárov, tak tam to už nie je také zrejmé. Je dosť rozdiel, ak sa scenár vytvorí podľa knižnej predlohy, či už podľa svojej alebo niekoho iného, ako keď sa vymýšľa originálny, vlastný scenár. Chandler mal s týmto problém, keby najprv spravil novelu a až na základe toho vytvoril scenár, tak by bol výsledok určite lepší. Producent filmu John Houseman spomínal, že Chandler skutočne začal pôvodne písať román, ale zasekol sa, nevedel sa pohnúť a preto zmenil svoje rozhodnutie a dovtedajšiu prácu premenil na scenár, čo podľa mňa nebolo správne. Za tento nie moc vydarený výsledok však nemôže iba scenárista, ale aj režisér. Zveriť do rúk réžiu človeku, ktorý dovtedy nemal s noirom prakticky žiadne skúsenosti, navyše tvoril v iných žánroch (nakrúcal prevažne komédie a westerny), to chcelo veľkú odvahu/veľký risk, ale nevyšiel. Nechápem, prečo sa štúdio Paramount Pictures zvolilo práve takýto prístup, kde scenárista písal svoj prvý vlastný scenár a režisér zase nemal v tomto žánri dosť skúseností. Kombinácia, ktorá bola už vopred odsúdená na to, že vo výsledku to nebude mať veľkú kvalitu. Škoda, že tá kriminálna línia bola taká nezáživná a nie moc prepracovaná. Mohlo to byť aj oveľa viac zamotanejšie, rovnako ako napr. u Murder, My Sweet (1944) alebo The Big Sleep (1946). Na konci (záverečných 10 minút) sa síce svojou kvalitou snaží nadviazať na úvodnú polhodinu, ale to nestačí, lebo všetko dianie medzi tým mnoho neponúkne. Je tu viacero zaujímavých postáv. Johnny Morrison, typický drsný noirový hrdina, ktorý nemá problém potláčať svoje emócie, ale dáva ich zreteľne najavo a dotyčným osobám aj poriadne pocítiť. Postavy femme fatale tu máme hneď dve. Prvou je Helen Morrison, ktorá má charakter typický pre tieto typy postáv (chladná, nevypočítateľná, sebecká). Druhou je Joyce Harwood, ktorá je naopak atypickou femme fatale, lebo hlavnému hrdinovi chce pomôcť. Buzz Wanchek, vojnový veterán, na ktorom sa odrazila vojna a kvôli nemu do veľkej miery funguje dramatická linka a ponúkne, v už spomínanom úvode a závere, silné momenty. Eddie Harwood je zaujímavá postava, ale chcelo by to ju viac rozvinúť, hoci sa mu to dostáva na konci, ale je to málo. Z ďalších postáv stojí za zmienku ešte hotelový detektív Newell. Ostatní, ako George Copeland, Corelli, Hendrickson a Leo sú tu úplne zbytočnými. Celkovo sa jedná o priemerný noir, spájajúci vážne témy (poznačených vojnových veteránov vracajúcich sa naspäť do vlasti) a kriminálnu zápletku. Obidve mali rozhodne oveľa väčší potenciál, ale ten zostal nevyužitý, za čo môže hlavne priemerný scenár a ešte priemernejšia réžia.

HERCI

   Alan Ladd sa do úloh drsných noirových hrdinov výborne hodil, čo dokazujú ešte ďalšie noiry, ako: This Gun for Hire (1942) alebo The Glass Key (1942). V prípade The Blue Dahlia (1946) sa nespolieha len na svoju charizmu a v prvej polovici aj hrá, ale v druhej polovici mu už samotný scenár a režisérske vedenie nedajú priestor, aby v tom mohol pokračovať. Veronica Lake patrí medzi výrazné noirové femme fatale, ale pokiaľ ide o jej herecký prejav, tak možno povedať, že tu toho veľa nepredviedla, dokonca ešte menej ako Ladd, avšak ona za to až tak vlastne ani nemôže, keďže problém je v scenári, ktorý jej dal málo priestoru na to, aby mohla vyniknúť. Ladd a Lake sa už pred kamerou stretli, v oboch už zmienených noiroch: This Gun for Hire (1942) a The Glass Key (1942), kde sa obaja k sebe hodili a aj chémia medzi nimi fungovala. No o The Blue Dahlia (1946) sa to už povedať nedá, lebo tu tá iskra chýba, čo ide na „hlavu“ režiséra, ktorý, oproti predchádzajúcim režisérom, ju nebol schopný zopakovať. William Bendix je vo svojej úlohe veľmi presvedčivý a ako jediný z hercov podáva po celý čas vyrovnaný a výborný výkon. Doris Dowling sa takisto do svojej úlohy skvele hodí, avšak vzhľadom na dej, moc priestoru nedostane. Škoda, že nemala viac príležitostí hrať  v noiroch, lebo postava femme fatale bola pre ňu ako stvorená. Howard Da Silva je veľmi rozporuplný, miestami sa do svojej postavy hodí, ale inokedy zase ani veľmi nie. Mne by sem pasoval viac Kirk Douglas, ktorý podobnú úlohu stvárnil o rok neskôr v noire Out of the Past (1947).   


HODNOTENIE

59%


[1] Patrili sme ešte aj James M. Cain alebo Dashiell Hammett. Z noviel prvého menovaného vznikli noirové diela, ako napr.: Double Indemnity (1944), Mildred Pierce (1945) alebo The Postman Always Rings Twice (1946). Z noviel druhého menovaného vznikli noirové počiny, ako napr.: The Maltese Falcon (1941) alebo The Glass Key (1942).
[2] Z jeho noviel vznikli noirové snímky, ako napr.: Murder, My Sweet (1944), The Big Sleep (1946) alebo Lady in the Lake (1947). Scenáre napísal ku noirom, ako napr.: Double Indemnity (1944), The Unseen (1945) alebo Strangers on a Train (1951).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára