23. 6. 2017

An American in Paris (1951)

   V roku 1951 stál americký režisér Vincente Minnelli za dvomi dielami. Začiatkom apríla sa uvedenia dočkala romantická komédia Father's Little Dividend (1951),[1] no o pár mesiacov neskôr, na začiatku augusta, mala premiéru práve jeho najznámejšia snímka, romantický muzikál An American in Paris (1951).

STORY LINE

   Začiatky muzikálu, ako žánru, sú úzko spojené s nástupom zvuku, lebo práve The Jazz Singer (1927) je pokladaný nielen za prvý celovečerný zvukový film, ale zároveň aj za prvý celovečerný muzikál. Vo vtedajšej dobe sa mu dostalo veľkého diváckeho úspechu, ktorý znamenal pre ďalší vývoj filmu dve podstatné veci. Prvou bolo to, že tým skončila nemá éra, pretože v priebehu dvoch rokov sa americký filmový priemysel preorientoval na zvukové snímky. Druhou bolo to, že v nasledujúcej dekáde, v 30-tych rokoch, sa stal muzikál, jedným z najdôležitejších žánrov, ktoré v americkej filmografii v tejto dekáde určovali smer.[2] V tomto období vzniklo viacero významných muzikálov a z toho dôvodu možno hovoriť o tzv. „prvej zlatej ére“ muzikálov.[3] Ďalšia, tzv. „druhá zlatá éra“ nastala v 50-tych a 60-tych rokoch, kedy sa taktiež vytvorilo niekoľko známych muzikálov,[4] no a An American in Paris (1951) spadá do tohto druhého obdobia, pričom dalo by sa povedať, že ho v podstate odštartoval. Väčšina amerických muzikálov z 30-tych až 60-tych rokov má výborne zvládnutú technickú stránku a výnimkou v tomto ohľade nie je ani An American in Paris (1951). Nádherné a pestrofarebné kulisy, kostýmy, vizuál, k tomu ešte množstvo komparzistov a veľkolepá výprava. Minnelli mal pomerne bohaté skúsenosti s muzikálmi už pred rokom 1950, keďže dovtedy ich režíroval celkovo až 8, z nich najznámejším je Meet Me in St. Louis (1944).[5] Režisér tu využil svoje znalosti z prechádzajúcich diel a technickému spracovaniu, nie je, až na choreografiu tanečných scén, čo vytknúť a udržuje si vysokú kvalitu muzikálov vtedajšej doby. Choreografia má slabinu v tom, že s výnimkou záveru, nie je veľmi prepracovaná. Prišla mi miestami až moc komorná a po skončení som mal dojem, že tvorcovia všetko šetrili až na záverečnú, takmer 20 minútovú sekvenciu, ktorá, pokiaľ ide o muzikály, nemá medzi nimi obdoby a vyniká svojou dĺžkou, choreografiou alebo vizuálom. V nočnej romantickej scéne, kde sa obaja hrdinovia nachádzajú pri brehoch rieky Seiny a katedrály Notre-Dame má táto komornosť a jednoduchosť opodstatnenie, avšak v iných scénach je proste vidieť, že ich mohli spraviť aj prepracovanejšie a väčšie. Iba o jeden rok mladší muzikál, Singin' in the Rain (1952), bol po tejto stránke oveľa lepším. Po príbehovej stránke som mal ja prvých 20-30 minút dosť problém s tým, že nie je jasné, o čom vlastne chce rozprávať, resp. na čo sa chce zamerať. Bude sledovať trojicu predstavených hrdinov, ako spoločne zažívajú nejaké dobrodružstvo? Bude sa zameriavať na jednotlivé ich príbehy? Bude sa sústrediť na hlavného hrdinu a zvyšní dvaja mu budú len „asistovať“/pomáhať?


   Napokon sa síce ozrejmí, o čom bude zápletka, avšak tým stráca úvodné predstavovanie zmysel, lebo vo výsledku je tu jeden z tej trojice zbytočným a druhému a sa zase dostáva vcelku málo priestoru. Čo sa týka samotného príbehu, tak ten je síce jednoduchý, dalo by sa povedať, že ak si odmyslíme hudobné čísla, tak by sa dal vyrozprávať za 60 minút, ale to vôbec nevadí. Romantická linka totiž funguje, aj keď by to podľa mňa chcelo inú hlavnú herečku, ale atmosféra Paríža, hoci sa nakrúcali v štúdiu, je tu cítiť a vďaka tomu potom aj romantika, ako taká pôsobí oveľa prirodzenejšie, pretože nielen Paríž, ale celé Francúzsko bolo vtedy očarujúce, priam stvorené pre romantiku. Zatiaľ čo, romantická linka do veľkej miery funguje, tak naopak tá muzikálová nenaplnila očakávania, nielen čo sa týka choreografie (rozoberanej vyššie), avšak ani piesňami (venujúcim sa nižšie). Z hudobno-tanečných čísel preto dokážu diváka osloviť iba, tie dve: nočná a záverečná. Z postáv je najzaujímavejším hlavný hrdina, Jerry Mulligan, vojnový veterán a maliar, žijúci si „bezstarostným“ a pokojným životom v Paríži. Treba však povedať, že tomu do veľkej miery vďačí svojmu hereckému predstaviteľovi. Tri postavy: Lise Bouvier, Henri Baurel a Milo Roberts mali mať iných hercov a potom by už romantická línia fungovala naplno. Zbytočným mi tu prišiel Adam Cook, ktorého postava mala zrejme prepojiť tie ostatné dve mužské charaktery, ale nepodarilo sa jej to, pretože dostala na to len veľmi malý priestor. Celkovo sa jedná o priemerný romantický muzikál, ktorý funguje svojou romantickou linkou a technickou stránkou, ale dopláca na väčšinu nevhodných hercov a muzikálovú zložku, ktorej čísla s výnimkou dvoch, nemajú šancu zaujať diváka.

HERCI a HUDBA

   Podobne, ako herec Fred Astaire je mužským symbolom muzikálov 30-tych rokov, hoci v nich hral aj v 40-tych a 50-tych rokoch, tak Gene Kelly je naopak mužský symbol pre muzikály z 50-tych rokov. Jemu tento filmový žáner náramne sadol, než sa stal hercom bol tanečníkom a tak mu rôzne kreácie, pohyby a tanečné vystúpenia nerobili problém. Osobne si síce myslím, že viac exceloval, resp. sa predviedol o rok neskôr, v Singin' in the Rain (1952), avšak aj tu, v An American in Paris (1951) podal výborný výkon, pričom sa dá povedať, že na ňom, aj vzhľadom na ostatných hercov, stojí celá snímka. Leslie Caron mne osobne prišla nevýrazná a kvôli nej nefunguje medzi obomi hercami ani chémia. Vedel by som si tu predstaviť aj inú francúzsku herečku, ako napr.: Michèle Morgan, Simone Signoret, Gina Lollobrigida alebo Jeanne Moreau. U všetkých štyroch platí, že debutovali ešte pred rokom 1951, navyše prvé dve: Morgan a Signoret boli ešte aj v tej dobe celkom známe (doma alebo v zahraničí). V prípade jazykovej bariéry by sa dalo vybrať z amerických herečiek, ako napr.: Doris Day alebo Judy Garland, ktoré mali s muzikálmi skúsenosti už pred rokom 1951.[6] Nina Foch taktiež nebola dobrou voľbou, hoci podľa mňa ani pôvodne zvažovaná Celeste Holm. Ideálnou by bola Joan Crawford alebo Bette Davis. Oni dve by tu ozaj excelovali. Georges Guétary taktiež nič po hereckej stránke nepredviedol a Maurice Chevalier, ktorému bola táto úloha najprv ponúknutá by bol na ňu už dosť starý (v dobe nakrúcania mal totiž už cez 60 rokov). Myslím si, že Fred Astaire by bol oveľa vhodnejším a zároveň by to bola ideálna príležitosť na ukážku, resp. porovnanie muzikálovej školy 30-tych rokov s tou novou, z 50-tych rokov. Astaire ako zástupca „staršej generácie“ a Kelly ako predstaviteľ „mladšej generácie“. Určite by bol zaujímavý ich tanečný duel, že ktorý z nich by mal navrch, keďže práve táto možnosť by sa tu potom ponúkala. Hudba tu zohráva dôležitú úlohu, pretože autori sa do veľkej miery inšpirovali (svedčí o tom aj názov filmu) a prevzali skladby, ktoré skomponoval George Gershwin (texty k nim napísal jeho brat Ira Gershwin) ešte počas svojho života (zomrel v roku 1937). Čo sa týka samotných piesní, tak tie sú síce dobré, ale nie sú také, že by utkveli človeku v pamäti alebo by si ich pospevoval, ako tomu je u Singin' in the Rain (1952), kde čo pieseň, to automaticky sa človeku vryje do pamäte, vrátanej danej scény.[7] No a je chyba, ak muzikál nedokáže divákovi „predať“ tie piesne, ktoré sa v ňom objavia.


HODNOTENIE

56%


[1] Je to pokračovanie o rok staršej romantickej komédie Father of the Bride (1950).
[2] Ďalšie žánre, ktoré počas 30-tych rokoch zohrávali významnú úlohu v USA boli ešte: horor, gangsterka a screwball komédia.
[6] Day hrala v týchto: Romance on the High Seas (1948), It's a Great Feeling (1949), My Dream Is Yours (1949), alebo Tea for Two (1950) a Garland v: The Wizard of Oz (1939), Meet Me in St. Louis (1944), Easter Parade (1948) alebo Summer Stock (1950).
[7] Piesne ako napr.: Good Morning; Make 'Em Laugh; Moses Supposes alebo Singin' in the Rain.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára