6. 5. 2017

The Ghost and Mrs. Muir (1947)

   V roku 1947 uviedol do kín scenárista a režisér Joseph L. Mankiewicz dva svoje počiny. Najprv, v marci, to bola komédia The Late George Apley (1947), no a potom v júni, mala premiéru práve romantická fantasy dráma The Ghost and Mrs. Muir (1947).

STORY LINE

   Zatiaľ čo, film-noir je dnes už braný ako vlastný filmový žáner, tak film-blanc sa tohto doteraz nedočkal a naďalej predstavuje „len“ súhrnné označenie diel, v ktorých sa spája dráma, fantasy, komédia a romantika. Napriek tomu, že blanc aj noir sa v priebehu 30-tych rokov sformovali a sú úplnými protikladmi,[1] tak vznikli nezávisle od seba. Ďalším z poznávacích znakov blancových snímok je taktiež to, že v mnohých z nich sa objavujú aj nadprirodzené postavy, ako sú anjeli alebo diabli. V prípade The Ghost and Mrs. Muir (1947) je to duch námorného kapitána, ktorý straší vo svojom dome a každého, kto sa tu rozhodne bývať resp. zostať z neho vyháňa, aby nerušil jeho „pokoj“. Blancové diela sa síce objavujú už v 30-tych rokoch,[2] avšak svoje zlaté obdobie rozmachu zažívali práve v 40-tych rokoch.[3] Dôvodom bola Druhá svetová vojna počas ktorej mnohí ľudia prišli/stratili svojich blízkych. Blancové tituly mali poskytnúť týmto ľuďom istú nádej, útechu a vyrovnanie sa so smrťou milovaných osôb tým, že smrť v takýchto dielach nie je znázornená, ako úplný koniec, ale že existuje aj posmrtný život. Smrť je často v týchto snímkach symbolom akéhosi „nového“ začiatku pre danú osobu, v podobe napravenia chýb zo svojej minulosti, spravenia dobrého skutku alebo, ako u The Ghost and Mrs. Muir (1947) predstavuje formu „vykúpenia“. Blanc sa podobne ako noir, pokiaľ ide o technické spracovanie, zameriava na vizuál. Pokým u noiru sú to tmavé (čierne) farby, tak u blancu sú to zase svetlé (biele) farby. Po príbehovej stránke ide síce v prvom rade o romantickú fantasy drámu, avšak doplnenú ešte o humor. Nejde však o žiadne vtipné vsuvky, humor tu totižto, predovšetkým v prvej polovici, má svoje miesto a sú na ňom postavené slovné prestrelky ústrednej dvojky, ktoré pramenia, jednak z ich rozdielnych charakterov a takisto jednak, z ich vzájomného „doberania sa“. Je to síce jemný humor, u ktorého sa divák nebude trhať od smiechu, ale určite ho aspoň trochu pobaví. Humor tu teda funguje a nie je iba akousi „výplňou“. Čo sa týka dramaticko-romantickej linky, tak dráma vsádza prevažne na dôležité témy a romantika zase na prostredie, do ktorého je celý dej zasadený. Dráma stavia do popredia silnú ženskú hrdinku, ktorá je schopná postarať sa nielen sama o seba, ale aj o svoju rodinu (deti) a dokáže aj napriek rôznym predsudkom uspieť v tom, čo robí (práca). V priebehu 40-tych rokov, ale predovšetkým po Druhej svetovej vojne vzniklo hneď niekoľko drám so silnými ženskými postavami,[4] aj v súvislosti s tým, že ženy nahradili mužov vo výrobe, rovnako, ako tomu bolo v Prvej svetovej vojne. Tieto tituly zobrazovali to, že miesto žien nie je iba v domácnosti, ale že vedia uspieť aj v „mužskom“ svete. Od tých ostatných sa The Ghost and Mrs. Muir (1947) odlišuje tým, že príbeh sa odohráva na začiatku 20-teho storočia, teda v období pred obomi svetovými vojnami a v dobe, kedy spoločnosť bola ešte viac „úzkoprsejšia“ než v 40-tych rokoch. Romantika sa síce v prvom rade opiera o postavy a ich hereckých predstaviteľov, avšak dôležitú úlohu v nej má aj samotné prímorské prostredie a to aj napriek tomu, že dej sa odohráva, okrem pár výnimiek, len v interiéroch jedného domu, avšak práve vzhľad a zariadenie tohto domu pomáhajú spolu s blízkym okolím vytvárať uveriteľnú prímorskú atmosféru, ktorá potom podporuje aj romantiku. Slabinu by som videl najmä v réžii. Mankiewicz sa predsa len hodil skôr k iným typom drám, ako napr. dráma The Keys of the Kingdom (1944), kde spolupracoval na scenári alebo potom tie, ktoré aj režíroval, ako napr. noirová dráma No Way Out (1950), historická dráma Julius Caesar (1953) alebo jeho najznámejší a najlepší počin, dráma All About Eve (1950). Neskôr síce nakrútil romantickú drámu/komédiu A Letter to Three Wives (1949), avšak pri The Ghost and Mrs. Muir (1947) nemal ešte tak veľa skúseností ako režisér, keďže debutoval len rok predtým.[5] Chýbajú tomu silnejšie emócie a scény, s výnimkou záveru, s ktorými by skúsenejší a kvalitnejší režiséri určite nemali problém.


   Napadajú ma dve mená: Frank Capra a Ernst Lubitsch.[6] Do úvahy by pripadal aj britský režisér David Lean,[7] ale pôsobil vo Veľkej Británii, tak je otázne, či by mal záujem alebo, či by ho štúdio angažovalo. Ďalšiu výraznú slabinu predstavuje tempo. Na jednej strane je v mnohých veciach rýchle (strašenie a zoznámenie sa s duchom alebo písanie knihy), ale na druhej strane je aj pomalé (dejová „odbočka“ s Faileyom, ktorá je zbytočnou a na prvý pohľad je už zrejmé, ako sa skončí). Myslím si, že ak by sa predĺžili tie dve pasáže (strašenie a zoznámenie sa s duchom a písanie knihy), tak dejová „odbočka“ s Faileyom by tu ani nemusela byť. Z postáv sú najzaujímavejšie dve a celé to na nich aj stojí. Prvou je Lucy, ktorá predstavuje moderný typ ženy (na tú dobu), ktorá sa rozhodne „vzbúriť“ spoločenským konvenciám a predsudkom, avšak nechýba jej zmysel pre realitu a snaží sa spoliehať len sa samú seba, ale taktiež má aj typické správanie a vychovanie mestskej paničky. Druhou je duch Daniel, bývalý námorný kapitán, ktorý je presný opak hlavnej hrdinky. Väčšinu svojho života totiž prežil na mori, kde spoznával rôzne krajiny, ľudí a zažíval všelijaké dobrodružstvá, rovnako tak má aj typický „ostrý“ slovník námorníka. Obe tieto postavy sú trefne obsadené, funguje to medzi nimi a ich vzájomné doberanie sa je vtipné. Ostatné postavy sú tu v podstate už len do počtu, keďže sa im dostáva, buď malý priestor (svokra a švagriná) alebo sú zbytočné (Fairley a Anna). Celkovo sa jedná o kvalitný film blanc, ktorý však vo výsledku mohol byť ešte lepším, keby sa mu dostalo zručnejšieho režisérskeho vedenia a správneho pracovania s emóciami. Svojské kúzlo, optimizmus a romantickú lásku, ako aj ďalšie blancové zložky tu však možno nájsť.            

HERCI a HUDBA

   Gene Tierney bola síce rodená Američanka, avšak do postavy Britka sa nielenže hodila, ale ju aj výborne stvárnila. Na jednej strane pôsobila ako emancipovaná žena, ktorá sa dokáže o seba postarať, ale na druhej strane si zachovala svoje mestské správanie. Rex Harrison bol takisto výbornou voľbou, navyše ako rodený Brit mal výhodu v tom, že už mu vlastne stačilo naučiť sa námornícky slang a prízvuk (americký herec by to mal ešte ťažšie, lebo by sa musel popasovať aj s britským prízvukom). Obaja sa vhodne dopĺňajú a taktiež aj chémia medzi nimi funguje. George Sanders sa do týchto typov úloh hodil, hoci tu mi prišla jeho postava zbytočnou. To isté Natalie Wood, ktorá v tom istom roku excelovala v Miracle on 34th Street (1947), ale nedostala tú možnosť zopakovať to aj v The Ghost and Mrs. Muir (1947). Hudbu zložil Bernard Herrmann, ktorý patril medzi priekopníkov filmovej hudby v 40-tych rokoch, hlavne pre jeho skladby k snímke Citizen Kane (1941). Hudba, ktorú vytvoril pre The Ghost and Mrs. Muir (1947) síce nie je rovnako revolučná, ale nepochybne sa radí k tomu najlepšiemu, čo v 40-tych rokoch skomponoval.[8] Krásne dramatické a romantické motívy dokážu nielen podporiť oba tieto žánre (drámu aj romantiku), ale zároveň aj posilňujú atmosféru prímorského domu, v ktorom sa celá zápletka odohráva a umocňujú zážitok zo sledovaného diania. Najlepšie skladby podľa mňa sú: The Sea; The Ghost; Poetry a The Spring Sea.


HODNOTENIE

76%


[1] Pre blanc je charakteristické: fantázia, odpustenie, optimizmus, pozitívny ľudský potenciál, romantická láska, sentimentálnosť, spiritualizmus alebo tolerancia. Pre noir je zase typické: cynizmus, pesimizmus, pochmúrnosť, pomsta, sexuálna motivácia, vášeň, zrada alebo zúfalstvo.
[4] A Tree Grows in Brooklyn (1945), Mildred Pierce (1945), My Reputation (1946), To Each His Own (1946) alebo Miracle on 34th Street (1947).
[5] A debut si odbil hneď dvojicou filmov, drámou Dragonwyck (1946) a noirovým krimi Somewhere in the Night (1946).
[6] Capra stál za dvomi blancami, Lost Horizon (1937) a jedným z najlepších vôbec It's a Wonderful Life (1946), navyše spojenie romantickej drámy/komédie mu nerobilo problémy a Lubitsch sa postaral o réžiu blancu Heaven Can Wait (1943), pričom medzi romantickými komédiami patril medzi špičku. Lubitsch síce zomrel 30.11.1947, ale prvých 8 dní filmovania komediálneho fantasy muzikálu That Lady in Ermine (1948) sa ešte ako režisér zúčastnil, po jeho smrti ho nahradil Otto Preminger. The Ghost and Mrs. Muir (1947) malo premiéru v polovici júna 1947, takže by ho stihol zrežírovať.
[7] Lean mal za sebou blanc Blithe Spirit (1945) a v rovnakom roku uviedol aj romantickú drámu Brief Encounter (1945).
[8] Spolu so spomínaným Citizen Kane (1941) a The Magnificent Ambersons (1942).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára