25. 5. 2017

Razzia sur la chnouf (1955)

   Francúzsky režisér Henri Decoin uviedol v roku 1955 do kín dve svoje diela. V novembri to bola historická dráma L'affaire des poisons (1955), avšak ešte predtým, v apríli, mala premiéru práve noirová krimi dráma Razzia sur la chnouf (1955).

STORY LINE

   Francúzsko bolo, po USA a Veľkej Británii, treťou krajinou, kde vzniklo najviac noirov. Tvorba tejto krajiny pritom bola jedným z dôležitých zdrojov, ktoré pomohli sformovať noir. Zatiaľ čo, nemecké expresionistické snímky z 20-tych rokov[1] mali veľký podiel na  vizuálnej podobe/stránke amerických noirov, tak zase francúzsky poetický realizmus z 30-tych rokov[2] bol inšpiráciou amerických noirov pre postavy (osamelý hlavný hrdina alebo osudová žena, tzv. femme fatale) a príbeh (melodrámy s kriminálnou zápletkou, ktoré rozprávajú o realistických príbehoch obyčajných ľudí cez poetickú optiku, pričom kladú dôraz na existencializmus a fatalizmus). Na tieto tzv. proto-noiry[3] vo Francúzsku potom nadviazali režiséri aj tých v nasledujúcich dekádach, v 40-tych a 50-tych rokoch,  pričom ich počiny boli zaradené už do obdobia tzv. klasických noirov, kam patrí taktiež aj Razzia sur la chnouf (1955). Je to však veľmi originálny a na svoju dobu aj vcelku odvážny noir. Originalita spočíva, že tento noir v sebe kombinuje dva noirové subžánre, a to: gangsterský noir (zápletka je situovaná do prostredia gangstrov resp. obchodníkov s drogami) a potom aj semi-dokumentárny noir (detailné zobrazenie metód a postupov bezpečnostných zložiek, ako napr. polícia a možnosť nazrieť do ich každodennej rutiny nahradilo skúmanie parížskeho drogového podsvetia). Divákom sa naskytne podrobný pohľad do vnútra gangsterskej „organizácie“ obchodujúcej s drogami. Pozornosť sa tu sústreďuje predovšetkým na jej činnosť a osoby, nachádzajúce sa v jej hierarchii. A to, od drobných pomocníkov, cez distribútorov a predajcov, až po veľkých šéfov. Odvážny je, že na svoju dobu sa zaoberá veľmi závažnou problematikou drog a obchodovania s nimi. Túto tému síce už predtým spracovávalo niekoľko titulov, avšak tie boli, a aj z dnešného pohľadu sú už, iba smiešna protidrogová agitácia, ako napr.: The Pace That Kills (1935), Marihuana (1936), Assassin of Youth (1937) alebo Wild Weed (1949). Vážnejšie sa tejto tematike začalo venovať až v roku 1955, kedy vznikli hneď dve takéto diela. Americká dráma The Man with the Golden Arm (1955), pojednávajúca o drogovo závislom mužovi a ešte táto francúzska noirová krimi dráma, Razzia sur la chnouf (1955). Tvorcovia tu išli nielenže k podstate celého problému, teda k obchodovaniu s drogami, ale zároveň aj do jeho hĺbky, keď dôkladne vykreslili takýto biznis. Z technickej stránky zaujme typický noirový vizuál, ktorý kladie dôraz na hru so svetlom a tieňmi, navyše sa veľká časť diania odohráva v noci. Dôležitú úlohu tu zohráva aj prostredie, v ktorom sa celá zápletka odohráva, pričom je tu v dvoch podobách. Prvú predstavuje drogový biznis: ako prebieha, ako je organizovaný, aký ma rozsah pôsobnosti a kto ho tvorí. Druhou sú zase rôzne francúzske podniky, bary, herne alebo reštaurácie, ktoré tu pomáhajú vytvárať podporovať správnu kriminálno-noirovú atmosféru. Po príbehovej stránke ide o pôsobivý (obchodovanie s drogami) a zaujímavý (nahliadanie do jeho fungovania) dej, ktorý poukazuje na tento závažný problém, avšak nie je propagandou, ako tie predošlé počiny z 30-tych a 40-tych rokov. Výrazné slabiny sú tu len dve. Prvou je nefungujúca romantická linka, u ktorej sa ešte ten vekový rozdiel medzi obomi hercami (postavami) ignorovať viac-menej dá, ale prehliadnuť sa už nedá skratkovitosť ich vzťahu (všetko sa udeje až moc rýchle) a chýba tu aj vzájomná chémia, resp. iba z hercovej strany je to uveriteľné, ale už nie aj z tej herečkinej, lebo nevie hrať.



   Druhou je réžia. Decoin síce stál za desiatkami filmom, avšak nepatrí medzi významné osobnosti francúzskej kinematografie. Razzia sur la chnouf (1955) má nepochybne v jeho filmografii jedno z popredných miest, nielen kvôli hercom, ale najmä pokiaľ išlo o ambície tohto projektu. Zároveň však ukazuje aj jeho režisérske kvality a limity, ktoré ho obmedzovali. Decoin totiž zvolil pomalšie tempo rozprávania, čo vôbec nie je zlé, ale chybou je, že mnohé scény pôsobia zdĺhavo a tým pádom spomaľujú snímku ešte viac, ako napr. romantické scény mohli byť kratšie alebo návšteva černošského baru tu vôbec nemusela byť. Režisér to bohužiaľ nevie podať tak, ako niektorí iní, ktorých filmy sú aj pri trojhodinovej dĺžke svižné a pútavé od začiatku až do konca. Skôr by sa mi sem hodil jeden z týchto pánov: Marcel Carné, Henri-Georges Clouzot, Jules Dassin a Jean-Pierre Melville, ktorým noirové krimi drámy išli.[4] Z postáv sú pre diváka najzaujímavejšie tri. Hlavný hrdina Henri, ktorý je správny „gangster“, vie ako je potreba riešiť veci, či silou alebo slovami, navyše vystupuje ako pravý džentlmen. Tými zvyšnými je duo zabijakov, ktorí vykonávajú svoju prácu nekompromisne, presne a rýchlo. Ostatné postavy tu nie sú do počtu, ani nemožno povedať, že by nemali čo ponúknuť, ale sú tu len v pozíciách jednotlivých článkov nachádzajúcich sa v tomto veľkom drogovom reťazci a to im stačí. Celkovo sa jedná o kvalitnú noirovú krimi drámu, ktorá sa venuje ešte aj dnes aktuálnej tematike obchodovania s drogami a zavedie diváka priamo do centra takéhoto biznisu. Zároveň je to jeden z dobrých dôkazov toho, že noir, to neboli len americká, po prípade britská produkcia, ale slušné kúsky, či už po príbehovej alebo aj vizuálnej stránke vedeli robiť aj vo Francúzsku.

HERCI a HUDBA

   Jean Gabin je podľa mňa najlepším francúzskym hercom, ktorý vedel zahrať akúkoľvek postavu, dramatickú alebo komediálnu. Najviac sa však hodil do úloh drsných mužov, pohybujúcich sa, buď na hrane zákona alebo za ňou. Jeho postava „gangstra“ v Razzia sur la chnouf (1955) nevyžadovala len herecký prejav, ale aj nutnú dávku charizmy, šarmu a zároveň silnú hereckú osobnosť, ktorá na plátne dokáže vzbudiť rešpekt. Toto všetko Gabin mal a tak nemal problém tu podať štandardne výborný výkon. Dopĺňajú ho Albert Rémy a Lino Ventura, ako dvojica neľútostných zabijakov, aj keď si myslím, že obaja mohli dostať kľudne viac priestoru. Ventura, hoci toto bol len jeho druhý film,[5] tu takisto potvrdil, že aj jemu tento typ postáv náramne sedí. Lila Kedrova vierohodne stvárnila ženu závislú na drogách. Magali Noël tu ukázala, aký dôležitý je režisér. V tom istom roku totiž hrala aj v ďalšom, už spomínanom noire Du rififi chez les hommes (1955), kde režisér Jules Dassin dokázal jej krásu a spev naplno zúročiť a vytvoriť z nej femme fatale. Decoin to v Razzia sur la chnouf (1955) nedokázal, lebo chcel od nej, aby hrala a to jej, na rozdiel od spevu, až tak dobre nešlo. Ani ostatní herci neboli nejako výrazní a zväčša ani vhodne obsadení. Hudbu k filmu zložil Marc Lanjean, ktorý sa síce trafil výberom žánru, keďže jeho jazzové skladby sa sem hodia, avšak nepodarilo sa mu skomponovať výraznejšie motívy. Lanjean bol na tom podobne ako režisér, ani on totiž nepatril medzi významné osobnosti francúzskej filmovej hudby a práve Razzia sur la chnouf (1955) je dnes považovaná za jeho najznámejšie dielo. Rozhodnutie použiť tu jazzovú hudbu oceňujem, pretože sa k noirom vynikajúco hodí, avšak nechápem prečo režisér neoslovil významnejších skladateľov jazzovej hudby, ako bol napr. Miles Davis. Ten totiž o 3 roky neskôr komponoval jazzové skladby pre francúzsky noir Ascenseur pour l'échafaud (1958).


HODNOTENIE

75%


[1] Napr.: Das Cabinet des Dr. Caligari (1920), Der müde Tod (1921), Dr. Mabuse, der Spieler (1922), Nosferatu, eine Symphonie des Grauens (1922), Der letzte Mann (1924), Faust: Eine deutsche Volkssage (1926) alebo Metropolis (1927).
[3] Termín proto-noir označuje snímky z 20-tych a 30-tych rokov, ktoré mali už viacero charakteristických znakov pre noirový žáner.
[4] Carné nakrútil spomínané proto-noiry: Le quai des brumes (1938), Hôtel du Nord (1938) alebo Le jour se lève (1939); Clouzot sa postaral o noiry: Le corbeau (1943), Quai des Orfèvres (1947) alebo Les diaboliques (1955); Dassin režíroval noiry: Thieves' Highway (1949), Night and the City (1950) alebo Du rififi chez les hommes (1955) a Melville zase režíroval noir: Deux hommes dans Manhattan (1959) a neo-noiry: Le doulos (1963) alebo Le deuxième souffle (1966).
[5] Debut si odbil len rok predtým, v inej noirovej krimi dráme, Touchez pas au grisbi (1954), kde však mal len malú úlohu, ale za to v tej hlavnej bol opäť Jean Gabin.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára