19. 5. 2017

Mystery Street (1950)

   V roku 1950 bol John Sturges podpísaný ako režisér až pod 4 dielami. Začiatkom apríla mala premiéru noirová dráma The Capture (1950), začiatkom októbra zase športová dráma Right Cross (1950), koncom potom decembra biografická The Magnificent Yankee (1950), avšak ešte koncom júla sa uvedenia do kín dočkala práve táto noirová dráma, Mystery Street (1950).

STORY LINE

   Táto noirová dráma by sa dala ešte zaradiť k tzv. semi-dokumentárnym noirom,[1] ktoré boli po Druhej svetovej vojne v USA veľmi rozšírené. Tieto snímky oboznamovali široké publikom s prácou FBI alebo polície, s ich postupmi a vyšetrovaním, zväčša vychádzali zo skutočných zločinov a boli situované do amerických veľkomiest, pričom sa v nich aj nakrúcali. Mystery Street (1950) síce nie je založené na skutočnom prípade, hoci sa nedá na 100% vylúčiť, že mohlo byť inšpirované hneď viacerými resp. nejak pozliepané dokopy, ale môžeme sledovať postupné kroky polície, ktorými postupne objasňujú celý zločin. Dianie sa odohráva v americkom veľkomeste, Boston, ale veľa záberov, si divák z neho neužije, až na záver, odohrávajúci sa na železničnej stanici, pretože, takmer celé sa to odohráva, buď mimo Bostonu (mys Cape Cod) alebo v interiéroch (nájomný dom, policajná stanica alebo univerzita). Z technickej stránky treba jednoznačne vyzdvihnúť kameru, predovšetkým vizuálnu stránku, ktorá, v podobe hry so svetlom a tieňmi patrí neodmysliteľne k noiru. Za kamerou tu stál John Alton, ktorý bol jednou z významných kameramanských osobností noirového žánru.[2] Známy sa stal hlavne vďaka tzv. low key štýlu (ide o techniku, v ktorej je daná scéna osvetlená tak, že v nej prevažujú tmavé tóny a je v nej kladený vysoký kontrast medzi svetlom a tieňom). Alton tu síce nespravil takú ikonickú scénu, akou bola napr. tá záverečná v The Big Combo (1955), avšak napriek tomu je pôsobivá a posilňuje atmosféru, hlavne v úvode, keď nevidíme do tváre vraha. Po príbehovej stránke to už také slávne nie je. Najväčší problém spočíva v tom, že hoci ide o semi-dokumentárny noir, tak divák totožnosť vraha, aj keď nie samotnú jeho tvár, pozná. Celé vyšetrovanie je tak z pohľadu diváka neatraktívne a nezaujímavé, lebo jeho identitu mu je známa, preto je zbavený akéhokoľvek prekvapenia vo vyšetrovaní, čo je v konečnom výsledku na škodu, keďže sám divák nie je do tohto pátrania zapojený, ale už vopred vie, kto je vinník. Semi-dokumentárne noire kládli väčší dôraz na formu, než na obsah. Formu v nich predstavuje práve ten polo-dokumentárny prístup, zobrazenie práce FBI alebo polície, ktoré častokrát išlo až do úplných detailov a sledovalo krok po kroku vývoj celého prípadu. Touto formou chceli autori dosiahnuť, jednak autentickosť ich diela, tým, že sa nakrúcali v reálnych exteriéroch amerických veľkomiest a jednak, že tvorcovia nechali divákov nazrieť do „každodennej“ rutiny FBI a polície. Zároveň tiež tieto snímky slúžili ako forma propagácie/propagandy oboch týchto zložiek. Obsah hral vedľajšiu úlohu a scenáristi si s ním nedali príliš veľkú prácu. Netýka sa to iba Mystery Street (1950), ale taký istý „problém“ má aj spomínané The House on 92nd Street (1945) a The Naked City (1948). Za ďalšiu slabinu považujem nevyrovnané tempo. Úvodná štvrťhodinka je tu absolútne zbytočná, keďže divákovi prezrádza, nielen osobu vraha, ale takisto aj jeho motív, teda v podstate úplne všetko. Vhodnejšie by bolo, ak by dej začínal nálezom kostí na pláži. Divák by sa tak nachádzal v úplne rovnakej pozícii, ako policajní vyšetrovatelia, teda nevedel by vôbec nič a „zúčastnil“ by sa pátrania spolu s nimi. Samotné vyšetrovanie je síce pútavé, ale prerušuje ho, podľa mňa nepodstatná, dejová odbočka (vydieranie), ktorá tu ani nemusela byť, pretože len spomaľuje tempo.  V poslednom rade vidím problém v réžii. Napriek tomu, že v 30-tych až 60-tych rokoch, ak rátam len od celovečerných zvukových filmov, bolo bežné a „normálne“, keď režisér v priebehu roka stál za 2 resp. 3 titulmi. Nebolo to teda nič neobvyklé, ale samozrejme si to vyžiadalo svoju daň, v tom, že nie všetky tieto diela, ktoré v priebehu jedného roku vznikli boli vyrovnané svojou kvalitou, ale častokrát iba jedna z týchto snímok vynikala oproti tým ostatným. Všetkým sa totiž nemohlo od režiséra dostať rovnakého prístupu, spracovania a dôležitosti. Svoju úlohu v tom zohrávali nielen režisérove priority, ale aj priority štúdia pod ktorým pracoval. Podľa môjho názoru by mal režisér radšej robiť na jednom projekte a poriadne, než na viacerých a nevenovať im takú istú pozornosť resp. ju trieštiť medzi viac projektov.[3] Sturges si v roku 1950 zobral na svoje plecia až 4 filmy, no a výsledok potom musí byť každému jasný, navyše dovtedy mal s noirom len veľmi malé skúsenosti, v podobe Shadowed (1946) a The Capture (1950), na ktorých je vidieť, že režisér ešte len začínal a učil sa. Sturges potom ešte nakrútil zopár noirových kúskov, ako The People Against O'Hara (1951) alebo Jeopardy (1953), avšak za pozornosť stojí hlavne jeho Bad Day at Black Rock (1955), kde úspešne spojil prvky noiru a westernu. Oceniť v príbehu však musím samotné vyšetrovanie, ktoré je nielenže pútavé a zaujímavé, ale takisto je poučné, ohľadom policajnej práce, postupov a metód, ktoré už v tej dobe používali. Pre mňa osobne bolo prekvapivým, že už na prelome 40-tych a 50-tych rokov využívali metódu, v ktorej fotku lebky prirovnávali k fotkám tvárí, až dokým nenašli zhodu. S postavami je to veľmi komplikované. Vyskytuje sa tu femme fatale (Vivian Heldon), ale iba v úvode, ktorý, ako som už povedal, tu ani nemusel byť. To isté platí o postave pani domácej (Mrs. Smerrling), okolo ktorej sa točí, tá zbytočná dejová odbočka. Obe tieto postavy (Vivian Heldon a Mrs. Smerrling) sú zaujímavé, ale ich problémom je to, že buď majú málo priestoru alebo sa im ho dostáva v nesprávnych momentoch. Celé to tak stojí len na hlavnej postave (Peter Moralas), detektív, ktorý nie je klasickým noirovým hrdinom (nie je drsňák, nemá hlášky a je obsadený neznámym hercom), ale práve toto, že pôsobí viac ako skutočný vyšetrovateľ než filmová postava, prospieva a pridáva na atmosfére tohto polo-dokumentárneho noiru. Celkovo sa jedná o priemerný noir, ktorý zaujme svojim vizuálom a semi-dokumentárnou formou, avšak samotným príbehom, jeho spracovaním a réžiou nemá čo ponúknuť.           

HERCI

   Ricardo Montalban nepatril v tej dobe medzi známych hercov a ani tu nepodáva nejaký veľký herecký výkon, ale napriek tomu sa do svojej úlohy hodí a pôsobí v nej uveriteľne. Jan Sterling sadli postavy femme fatale,[4] čo potvrdila aj tu, hoci by si zaslúžila ja oveľa väčší priestor. Elsa Lanchester bola podľa mňa kvalitná herečka, ale nemala príležitosti to aj dokázať. Najznámejšia je jej úloha v horore Bride of Frankenstein (1935), ale myslím, že výborná nebola len tam, ale aj v Mystery Street (1950). Z ďalších hercov už nemám koho vyzdvihnúť.


HODNOTENIE

50%


[1] The House on 92nd Street (1945), Call Northside 777 (1948), The Naked City (1948) alebo Panic in the Streets (1950).
[2] Alton sa ako kameraman podieľal na viacerých noiroch, ako napr. T-Men (1947), He Walked by Night (1948), Hollow Triumph (1948), Raw Deal (1948), Border Incident (1949) alebo The Big Combo (1955).
[3] Existujú však aj výnimky, ako boli napr.: Alfred Hitchcock a jeho Dial M for Murder (1954) a Rear Window (1954); Francis Ford Coppola a jeho The Conversation (1974) a The Godfather: Part II (1974) alebo Clint Eastwood a jeho Changeling (2008) a Gran Torino (2008).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára