13. 5. 2017

Dracula (1931)

   V roku 1931 uviedol režisér Tod Browning do kín až dva svoje tituly. Na konci apríla to bola dráma Iron Man (1931), avšak ešte predtým, v polovica februára, malo premiéru jeho najznámejšie dielo, horor Dracula (1931).

STORY LINE

   Filmové štúdio Universal Pictures produkovalo počas 30-tych rokov niekoľko hororov, kde publiku predstavili, dnes už legendárne monštrá, ktoré sa zvyknú označovať aj ako „monštrá Universalu“. Túto sériu odštartoval práve Dracula (1931) a patrili sem ešte  Frankenstein (1931), The Mummy (1932), The Invisible Man (1933) a zavŕšil ju na začiatku 40-tych rokov The Wolf Man (1941). Universal už v priebehu 20-tych rokov prišiel s viacerými horormi, ktoré vystrašili divákov a v súčasnosti sa radia medzi významné horory nemej éry.[1] Štúdio sa pre úspech hororov rozhodlo v nich pokračovať aj v nasledujúcej dekáde. Prvým takýmto „veľkým“ počinom, od ktorého veľa očakávali, bol práve Dracula (1931). Pôvodne, ešte pred spustením príprav sa uvažovalo o tomto projekte, že ho nakrútia ako nemý film, avšak keďže začiatkom roku 1930 bol už takmer celý americký filmový priemysel preorientovaný na zvukový film, tak bolo rozhodnuté, že aj Dracula (1931) bude mať zvuk. Réžiou bol poverený Browning, ktorý sa preslávil horormi London After Midnight (1927) a The Unknown (1927). Oba síce urobil pre konkurenčné štúdio MGM (Metro-Goldwyn-Mayer), ale ich úspech stačil Universal na to, aby v ňom videli určitý potenciál, dôverovali mu a zverili réžiu, pre nich tak veľmi dôležitého projektu. Najlepšou zložkou je technická stránka. V prvom rade sú to masky, o ktoré sa postaral Jack P. Pierce. Ten ich vytvoril pre všetkých 5 snímok o monštrách, vrátane mnohých ich pokračovaní. Napriek tomu, že tie u Frankenstein (1931), The Mummy (1932) a The Wolf Man (1941) predstavujú vrchol jeho tvorby, tak masky u Dracula (1931) stoja takisto za pozornosť, hoci si nevyžadovali takú pozornosť, ako tie nasledujúce. Výsledný vzhľad tohto monštra (kostým a doplnky) je jeho práca a dalo by sa povedať, že spolu s hereckým predstaviteľom dotvárajú túto postavu. Významnú úlohu tu má aj kamera, ktorú mal na starosti Karl Freund. Práve jemu Dracula (1931) vďačí za pôsobivú vizuálnu stránku. Freund totiž ako kameraman začínal svoju kariéru v Nemecku, kde pôsobil takmer 18 rokov a vyvrcholila prelomovým sci-fi Metropolis (1927). V roku 1929 odišiel do USA, kde prakticky okamžite po svojom príchode dostal možnosť podieľať sa ako druhý kameraman na protivojnovej dráme All Quiet on the Western Front (1930).[2] Dracula (1931) síce nemá až také veľké mäsové scény, ako jeho predošlé dva spomínané diela, avšak vytvoril tu viacero nádherných záberov, ktoré pracujú s osvetlením daných scén (napr. úvod odohrávajúci sa v Transylvánii) alebo s detailným záberom (prvé predstavenie monštra alebo neskoršie zaberanie jeho tváre). Obe tieto scény pomáhajú prispievať k celkovej atmosfére a posilňujú ju. V poslednom rade to je výprava, najmä Draculov hrad v Transylvánii a jeho londýnske sídlo. Obe za pomoci hmly, noci a ošarpaného, miestami až rozpadajúceho vzhľadu, všade prítomné pavučiny, prach a truhly, pomáhajú vytvárať atmosféru, ktorá v dnešnej dobe už nikoho nevystraší, ale pôsobivá je a musí sa oceniť. Po príbehovej stránke sú Dracula (1931), spolu s The Mummy (1932), najslabšími z celej tejto série o monštier. Hlavnú úlohu v tom zohráva ich spracovanie. The Mummy (1932) je vlastne Dracula (1931), len sa odohráva v iných kulisách. Dracula (1931) je zase inšpirovaný nemeckým hororom Nosferatu, eine Symphonie des Grauens (1922), odkiaľ autori čerpali a dokonca z neho aj prevzali niektoré scény, ako napr. keď sa Renfield nechtiac poreže, čo privolá Draculovu pozornosť. V súčasnosti je nemá nemecká verzia považovaná za kvalitnejšiu než tá o 9 rokov mladšia, americká a zvuková. Najdôležitejším na každom filme je réžia a výnimkou nie je ani Dracula (1931). Browning síce mal za sebou slušné horory, ako London After Midnight (1927) a The Unknown (1927), lenže vznikli ešte v čase nemej éry. S nástupom zvuku sa však požiadavky smerom k filmom zvýšili. Problémom bolo, že nie všetci sa týmto novým podmienkam dokázali prispôsobiť. Tak, ako niektorí herci pre nevhodný prízvuk alebo nevyhovujúci hlasový prejav skončili, tak aj niektorí režiséri skončili lebo, buď nevedeli pracovať s novými, zvukovými technológiami alebo s nimi odmietali pracovať. Browning by sa dal zaradiť do prvej skupiny režisérov, keďže Dracula (1931) pripomína viac nemý, než zvukový film. Dialógy sú tu veľmi kostrbaté je na nich totiž vidno, že herci ešte neboli na zvuk dostatočne adaptovaní, ďalej je film strašne statický a tempo, aj napriek hodine a štvrť, je dosť pomalé. Nezáživná a nudná snímka, z ktorej ako keby bol vysatý celý život. V roku 1930 bol už takmer celý americký filmový priemysel preorientovaný na zvuk, a hoci u viacerých titulov, najmä tých z prvej polovice 30-tych rokov sa stretneme so stopami resp. známkami po nemej ére, či už vo väčšej alebo menšej miere, tak pri detailnejšom pohľade zistíme, že za nimi stoja práve režiséri, ktorí značnú dobu tvorili práve v nemej ére, ako Browning. Taký, o 9 mesiacov mladší (premiéru mal v novembri) Frankenstein (1931) pôsobí oveľa živšie, lebo stál za ním James Whale, ktorý debutoval už v zvukovej ére len o rok predtým.[3] Mne osobne by sa tu práve Whale ako režisér hodil, ale pozdával by sa mi tu aj Rouben Mamoulian, ktorý u konkurenčného Paramount Pictures nakrútil horor Dr. Jekyll and Mr. Hyde (1931). Z postáv sú najzaujímavejšie predovšetkým dve. Prvou je samozrejme Dracula, aj to len kvôli tomu, že po prvý raz priniesol na plátno toto monštrum, tak ako ho dnes poznáme, teda ako uhladeného džentlmena. Druhou je Van Helsing, úhlavný nepriateľ Draculu. Obe tieto postavy závisia aj na svojich hercoch. Zvyšné postavy sú tu už len do počtu, lebo sú nezaujímavé a nepomáhajú im ani ich hereckí predstavitelia. Celkovo sa jedná o priemerný horor, ktorý sa síce môže pochváliť svojou technickou stránkou a hlavným hercom, ale zlyháva v réžii a s tým súvisiacom aj spracovaní príbehu, keďže nedokázali vyťažiť z novej technológie zvuku, ale pracovali s postupmi, príznačnými pre nemú éru.    

HERCI

   Lon Chaney bol režisérovým dvorným hercom a nepochybne by si hlavnú úlohu zahral aj tu, nebyť toho, že na konci roku 1929 mu bola diagnostikovaná rakovina pľúc, ktorej 26.8.1930, vo veku 47 rokov podľahol. Jedna veľká hororová legenda odišla, aby na jej miesto nastúpila ďalšia. Bol ňou Bela Lugosi, pre ktorého táto úloha nebola iba zlomom v jeho kariére, ale zároveň sa stala aj jeho životnou. Nikdy potom, napriek tomu, že ešte hral v desiatkach hororov, ale aj v iných žánroch, ju už neprekonal a už navždy sa bude spájať s jeho menom. Zrejme si to uvedomoval aj on sám, keďže jeho prianím bolo, aby ho pochovali v kostýme Draculu. Paradoxné na tom je, že Lugosi tu nepredvádza veľký výkon, práve naopak. Jeho herecký a slovný prejav sa podobá divadelnému stvárneniu. Všetko to však zachraňuje jeho charizma, maďarský prízvuk a celkový vzhľad, ktoré mu stačili na to, aby dokázal na seba strhnúť pozornosť a zaujať. Edward Van Sloan mohol dostať aj viac priestoru, pretože on jediný aspoň niečo hrá. Z ostatných hercov už nie je koho vyzdvihnúť, pretože sú nevýrazní, nevedia hrať a miestami pôsobia až bezradne.


HODNOTENIE

51%


[1] Patria sem: The Hunchback of Notre Dame (1923), The Phantom of the Opera (1925), The Cat and the Canary (1927), The Man Who Laughs (1928) a The Last Warning (1929).
[2] Jeho meno nebolo uvedené ani v titulkoch, bol tam len hlavný kameraman, Arthur Edeson.
[3] A to vojnovou drámou Journey's End (1930) a pomáhal aj režírovať dialógové sekvencie vo vojnovej dráme Hell's Angels (1930).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára