31. 5. 2017

Contratiempo (2016)

   Španielsky režisér a scenárista Oriol Paulo celovečerne debutoval mysterióznym krimi thrillerom El cuerpo (2012). Nasledujúcim jeho projektom je opäť mysteriózny krimi thriller, ktorým je práve Contratiempo (2016).[1]

STORY LINE

   El cuerpo (2012) a Contratiempo (2016) nemajú rovnaké len žánre, ale takisto aj spracovanie. V oboch prípadoch hrá hlavnú úlohu zločin; rozprávanie sa odvíja v dvoch časových líniách, v prítomnosti a v minulosti, pričom pri prvej línii je dianie situované na jedno miesto (márnica resp. byt) a v druhej línii sa z perspektívy jednotlivých postáv pomocou flashbackov divák oboznamuje s udalosťami, ktoré sa stali predtým a zároveň postupne získava predstavu o tom, čo sa skutočne stalo; ďalej sa obe diela snažia diváka prekvapiť prostredníctvom dejových zvratov a nečakaných, až šokujúcich záverečných odhalení, pracujú s diváckymi očakávaniami; no a v poslednom rade oba filmy pracujú s pojmami, ako sú pomsta, právo a spravodlivosť, ktorým dávajú svoj vlastný význam. Napriek uvedenému je Contratiempo (2016) odlišné od El cuerpo (2012) a nielen pokiaľ ide o zápletku, ale aj ďalšou dôležitou témou, ktorej sa okrem tých spomínaných venuje a navyše úzko súvisí s právom, pretože nazerá na právnikov. Na ich „schopnosť“ nájsť rôzne právne kľučky a zakaždým tak postaviť svojho klienta do tej najvýhodnejšej pozície, v ktorej bude vyzerať ako obeť on sám (Virginia Goodman) a ku akým nekalým, až nezákonným praktikám sú ochotní zájsť, pričom je to v rozpore s ich morálnym, ale aj právnickým kódexom (Félix Leiva). Z technického spracovania tu tak nezaujme, ani kamera, ani strih, ako hlavne prostredie, v ktorom sa celá zápletka odohráva. Na mysli mám samozrejme situovanie na jedno miesto. Zatiaľ čo, márnica u El cuerpo (2012) prispievala ku atmosfére, ktorá bola chvíľu až hororová, tak zase byt u Contratiempo (2016) podporuje napätie panujúce medzi ústrednou dvojicou (právnička a jej klient), ale aj neistotu z nasledujúceho vývoja. Po príbehovej stránke ide o dielo, s rozdielnymi polovicami. V tej prvej sa zoznamuje s postavami, dozvedáme sa o ich minulosti a začne sa budovať základný príbeh. V tej druhej sa prostredníctvom dejových zvratov pracuje s diváckymi očakávaniami, zmení sa tu nielen tón filmu, ale aj dianie a divák je držaný v napätí a neistote z ďalšieho vývoja. Je pozoruhodné, že režisérovi sa napriek tomu, že použil rovnaký koncept, ako u svojho prvého počinu, podarilo zachovať totožnú kvalitu. Už len za toto si zaslúži uznanie Málokedy sa totiž stane, že s „takým istým“ prístupom resp. spracovaním dokáže režisér opätovne uspieť. Zväčša nastane tá situácia, že režisér sa opakuje, vykráda alebo sa snaží svoj projekt uchopiť ešte veľkolepejšie. To všetko na úkor kvality. Tu sa to našťastie nestalo a Oriol potvrdil svoj talent. Je to nadaný režisér, ktorý by zrejme uspel aj po tretíkrát s „tým istým“. Vôbec by som nebol prekvapený, ak by si ho už teraz všimli aj v USA a dali mu možnosť pracovať na nejakom ich projekte. Každopádne mu mysteriózny krimi thriller sadne, ale bolo by zaujímavé sledovať ho aj pri inom žánri (napr. horor). Najväčšou prednosťou Contratiempo (2016) je okrem fungujúceho napätia aj postupné dávkovanie informácii divákovi, kvôli čomu sa potom niekoľkokrát zmení nielen príbeh, ale aj úloha jednotlivých postáv v ňom. Všetko to na konci pekne do seba zapadne a pôsobí to ako dokonalo a premyslene, avšak je to podľa mňa až príliš dokonalé a to z dvoch dôvodov. Za prvé, je tu veľmi veľa náhod, ktoré tým pádom príbehu uberajú na jeho reálnosti a pôsobia neprirodzene. Pár náhod sa dá ešte vysvetliť tým, že to mohol byť osud alebo náhoda (stretnutie s rodičmi alebo volanie na mobil), avšak keďže ich pribúda, tak sa aj ťažšie vysvetľujú a nie je možné donekonečna sa odvolávať na osud alebo náhodu, ale na úmysel scenáristu (zmienka o divadle alebo prenajatie bytu). Proste ak je toho veľa, tak to prestáva byť prirodzené. Za druhé, každý plán, či už ide o nejakú krádež, vraždu alebo niečo iné, môže byť do najmenších detailov prepracovaný, ale plán zostane vždy len plánom, lebo v realite je to už iné, tam už sa to neprispôsobuje predstavám jeho plánovača/plánovačov, ale okolnostiam resp. situácii, ľuďom a nejde tu všetko podľa hodiniek. Hrdinovia noirov alebo heist movies[2] by určite vedeli rozprávať o tom, že častokrát stačí maličkosť, v podobe nečakanej situácie alebo pár sekúnd a celý plán sa zrazu zrúti, ako domček z kariet. Hrdinovia v Contratiempo (2016) zjavne s nejakým „plánom B“ nepočítali a boli si neuveriteľne istý, že všetko sa stane tak, ako sa má stať. Nepredpokladali, že napr. jedna nemenovaná osoba sa môže dostaviť aj o polhodinu skôr alebo, že by si bol hlavný hrdina od začiatku stál za svojim slovom. Povedal som, že El cuerpo (2012) a Contratiempo (2016) majú nielenže podobné plusy, ale takisto aj mínusy, lebo okrem spomínanej prehnanej dokonalosti je ďalším mínusom aj práca s postavami. Vedľajšie postavy, ako Félix, Laura a Tomás tu dostávajú len veľmi málo priestoru, navyše u niektorých z nich, sa ich úloha v deja mení (Laura, Tomás a dá sa k nim priradiť aj Adrián), preto je zložité si k nim vytvoriť vzťah. Ich činy sa dajú chápať, ale to je asi tak všetko. Jedinou zaujímavou postavou tu zostáva Virginia, ktorá je rovnako nekompromisná, ako prefíkaná, pokiaľ ide o informácie, ale aj pravdu. Najlepšie vynikne v scénach, kde dáva hlavnému hrdinovi na vedomie rôzne možné cesty toho, ako sa jeho prípad bude ďalej vyvíjať a je schopná predvídať jednanie poroty, prokurátora a sudcu, navyše ako jediná z postáv, si tu vie získať diváka. Celkovo sa jedná o kvalitný mysteriózny krimi thriller, ktorý je nielenže originálny, ale nechýba mu ani napätie a pohrávanie sa s diváckymi očakávaniami, v podobe rôznych zvratov, ale dopláca na svoju prílišnú dokonalosť a prácu s postavami.         

HERCI a HUDBA

   Každú z postáv sa podarilo trefne obsadiť, herci v nich totižto pôsobia veľmi prirodzene a to dokonca aj vtedy, keď sa ich postavenie zmení, vzhľadom na to, ako sa vyvíja príbeh a ich úloha v ňom. Herci tu dostali možnosť predviesť svoje rôzne tváre/podoby, čo aj  náležite využili. Najlepší výkon tu podľa mňa podala Ana Wagener, ktorá ním nielenže spravila svoju postavu najzaujímavejšou v celom filme, ale aj celý príbeh stojí práve na jej výkone. Hudbu k filmu zložil Fernando Velázquez, ktorý je, jednak oveľa známejším, než jeho predchodca Sergio Moure, ktorý komponoval pre El cuerpo (2012) a jednak, zrejme režisér nebol až tak spokojný s jeho nevýraznou hudbou a tak sa pre svoj ďalší počin rozhodol zmeniť skladateľa. Výsledkom sú však nie príliš zaujímavé a taktiež nie veľmi výrazné motívy. Výmena skladateľa tak nebola krokom k lepšiemu, ale v podstate to všetko zostalo na takej istej úrovni ako predtým, teda jeho skladby nepodporujú, ani dianie na plátne, ani emócie, tak ako by mali, ani pri samostatnom počúvaní nezaujmú. Ktovie, či by iní španielsky skladatelia filmovej hudby, ako Roque Baños alebo Alberto Iglesias skomponovali lepšiu hudbu, aj oni sú síce známy, ale ani ich motívy by možno neboli lepšie než tie, ktoré vytvoril Velázquez.     


HODNOTENIE

73%


[1] Táto recenzia bola napísaná na požiadanie.
[2] Reč je predovšetkým o amerických noiroch 40-tych a 50-tych rokov a amerických heist movies 50-tych a 60-tych rokov.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára