6. 4. 2017

Ikiru (1952)

   Japonský režisér Akira Kurosawa je vo svete známy najmä vďaka svojim samurajským dielam, ako Rashômon (1950), Shichinin no samurai (1954), Yôjinbô (1961), Tsubaki Sanjûrô (1962), Kagemusha (1980) alebo Ran (1985). Pozornosť si ale nepochybne zaslúžia aj jeho nesamurajské počiny, ktoré sú pre svoju nespornú kvalitu taktiež vysoko cenené. Jedným z takýchto diel je práve aj dráma Ikiru (1952).

STORY LINE

   Ikiru (1952) pojednáva o rakovine, pričom zopár takýchto diel, venujúcich sa tomuto závažnému ochoreniu alebo iným smrteľným resp. nevyliečiteľným chorobám, vzniklo ešte skôr, či už americké Dark Victory (1939) alebo francúzsky Journal d'un curé de campagne (1951). Oba zmienené tituly sa od Ikiru (1952) odlišujú spracovaním. V prvom rade, sú u oboch z nich hlavnými hrdinami mladí ľudia, ktorí majú veľkú časť života ešte len pred sebou. V druhom rade, ženská hrdinka v Dark Victory (1939) sa odmieta zmieriť so svojim trpkým osudom a mužský hrdina v Journal d'un curé de campagne (1951) má zase aj napriek bolestiam a nevoľnostiam diagnostikovanú túto zákernú chorobu až takmer na samom konci. Mužský hrdina v Ikiru (1952) je naopak starý muž, ktorý už väčšinu svojho života prežil resp. má za sebou a takisto je po krátke dobe so svojim osudom aj viac-menej zmierený a snaží sa využiť svoj zostávajúci čas na niečo dobré. Kurosawa tu rakovinu dáva za akýsi „spúšťač“ celého príbehu, ktorý všetko odštartuje a zároveň stojí aj za zmenami, ktoré sa udejú v hrdinovom pracovnom ale aj súkromnom živote. Netreba sa však čudovať, správa o tak závažnom ochorení by určite zaskočila takmer každého človeka, bez ohľadu na vek a zmenila by aj celý jeho doterajší život. Rovnako je tomu aj tu, kde sa dovtedajší spôsob života hlavnej postavy zo dňa na deň zmení. Počiatočný šok a depresiu vystrieda zamyslenie sa nad sebou samým, ktoré vedie k zmenám. V súkromí sa z osamelého, monotónne resp. rutinne žijúceho, ostatne trefne to v úvode vystihne aj rozprávač, keď povie: „Nie je ničím zaujímavý, vlastne len preplávať životom. Dalo by sa povedať, že prežíva zo dňa na deň.“, neskôr ešte dodáva: „Jeden až váha či je ešte nažive. Tento stav chodiacej mŕtvoly u neho trvá už 20 rokov.“, premení na človeka, ktorý sa nesnaží len užívať si posledné chvíle, ktoré mu zostávajú, ale ako to už samotný názov snímky napovedá, chce žiť a zanechať niečo po sebe. Ide o jeden z prvých filmov, ktorý sa tematike závažného ochorenia a jeho dopadu/zmene na človeka. Napriek tomu, že odvtedy vzniklo veľké množstvo titulov, ktoré sa rovnakej problematike venovali, tak už Kurosawa nastavil latku kvality príliš vysoko. Režisér tu stavia do kontrastu smrť a život. Na pozadí blížiacej sa smrti nastáva u hlavnej postavy vnútorné precitnutie, ktorým chce opätovne žiť. Nesnaží sa však plniť nejaké veľké ciele alebo nesplnené sny, ale stačí mu jednoduché robenie radosti druhým ľuďom, tešenie sa s maličkostí a úsmevu na jeho tvári. To je pre neho to skutočné „žitie“, ktoré dovtedy zanedbával. Vedomie vlastnej smrti hrdinu prinúti zamyslieť sa pokúsiť sa zmeniť svoju  prácu a celkový spôsob života. Kurosawa tu divákom predkladá otázky o živote a smrti, a filozofuje nad nimi, ako to u neho býva zvykom. V jeho prípade sa však nejde o žiadne prehnané filozofovanie, ani o zbytočné moralizovanie, avšak myslím, že tieto myšlienky sú zrozumiteľné každému divákovi. Podobne, ako filmom, za ktorými stál režisér Frank Capra je vyčítaná veľká naivita, ale napriek tomu sú vysoko hodnotené, pretože to vedel podať, tak svojsky (ľudsky), ako nikto iní, tak to isté možno povedať, že robí Kurosawa, on to dokáže podať divákom tak, že sa ich to dotkne a zasiahne ich to, čo by v prípade, ak by to robil nejaký iný režisér by sa nemuselo stať. Práve táto túžba/vôľa žiť je jednou z dvoch ústredných tém tohto diela. Druhá úzko súvisí s prácou hlavného predstaviteľa a Kurosawa sa v nej sústreďuje na kritiku byrokratického aparátu a úradníkov. Režisér tu odkrýva, ako tento aparát vlastne funguje a aj to, že úradníci, ktorí by tu mali byť pre občanov a slúžiť v ich prospech, tak v skutočnosti im vlastne ani nepomáhajú a pracujú proti nim. Neochota (pomôcť, poradiť, vypočuť), odvolávanie sa resp. posielanie na iné oddelenia/pracoviská alebo nekonečné papierovačky a zháňanie povolení. Neefektívna práca, pri ktorej, sa človek moc nenarobí a vlastne len zahrieva svoju stoličku, rovnako ako hlavná postava. Ten je spočiatku typickým predstaviteľom tzv. kancelárskej krysy, avšak rakovina zasiahne aj do jeho pracovného života a zmení ho. Rozhodne sa spraviť niečo dobré, ale na svojej ceste sú mu kladené rovnaké prekážky, s akými sa stretávajú bežní občania, na vlastne koži tak pocíti systém, pre ktorý dlhé roky pracoval a bol jeho súčasťou.


   Z technickej stránky sa nedá nič vytknúť. Kurosawa už vo svojich samurajských dielach dokázal, že technické spracovanie bolo u neho vysokej úrovni. U jeho nesamurajských snímkach sa síce nemôžeme kochať veľkolepými kostýmami, výpravou alebo zábermi, ale pôsobivá kamera a strih zostali. Po príbehovej stránke ide o drámu, ktorá stavia na dvoch silných témach: chuť žiť a kritika byrokracie. Obe sú spracované výborne a jedna druhú vhodne dopĺňajú. Napriek tomu, že prvá je oveľa dôležitejšou a sústreďuje sa na ňu väčšia pozornosť, tak nestalo sa, že by zatienila tú druhú. Režisér sa navyše, ako už u neho bývalo zvykom, tu venoval nadčasovým témam (byrokracia a rakovina), ktoré sú a stále budú aktuálnymi. Svoju úlohu v rozprávaní plnia aj flashbacky, vďaka ktorým sa dozvedáme o minulosti hlavnej postavy, ale najmä o jeho vzťahu so synom, ako vtedy „žil“ a akým človekom predtým bol. Tieto krátke flashbacky nie sú zbytočné, ale slúžia na doplnenie/vytvorenie celkového obrazu hlavného protagonistu. Necelých 50 minút pred koncom prichádza nečakaný a prekvapivý zvrat a spolu s ním sa objavujú aj ďalšie flashbacky, v ktorých sa však dianie pre zmenu zameriava na nedávnu minulosť hlavnej postavy. Emócie tu fungujú a takisto je tu aj niekoľko silných momentov, ale tie dokážu vyniknúť iba v rámci celku, teda od toho, ako sa v ňom, či už dej alebo postavy vyvíjajú. Pre tohto režiséra je typické, že jeho snímky majú dĺžku viac ako dve hodiny a ani Ikiru (1952) nie je výnimkou. Kurosawa bol našťastie, podľa mňa, veľmi schopným a dokáže udržať divákovu pozornosť aj pri oveľa dlhších snímkach, ako Shichinin no samurai (1954), Warui yatsu hodo yoku nemuru (1960), Akahige (1965) alebo Dersu Uzala (1975). Od začiatku až do konca sa mu to darí sa mu to aj v Ikiru (1952), ktoré má síce pomalšie tempo, ale aj toto má svoj zámer, aby bol vidieť ten postupný „prerod“ postavy a zároveň aj to, akú veľkú túžbu/vôľu žiť má hlavný predstaviteľ. Celá zápletka stojí prevažne len na hlavnom hrdinom, ktorým je Kanji Watanabe. Ostatné postavy sú tu viac-menej iba do počtu, ale to nevadí a vzhľadom na to, že táto snímka koncipovaná ako „odysea jedného muža“, tak je to vcelku pochopiteľné. Watanabe je postava, ktorá si prejde vskutku pôsobivým a zaujímavým vývojom počas celého diania, od osoby bez života, cez vnútorné precitnutie, až po opätovnú chuť znovu žiť a snahu zanechať nejaký odkaz po sebe. Jeho život je plný rôznych paradoxov, či už v úvode (je osamelý, napriek tomu má syna, s ktorým žije pod jednou strechou, ale odcudzili sa) alebo v závere (ako človeku, ktorý bol dlhé roky súčasťou byrokratického aparátu sa mu aj tak dostáva tých istých prekážok a toho istého správania, ako obyčajným ľuďom). Z ďalších postáv stojí ešte za zmienku Toyo Odagiri, vďaka ktorej Watanabe opäť pocíti chuť žiť, ale aj ďalšie pocity, ako radosť, smiech a tešenie sa z maličkostí, zároveň pri nej nemusí myslieť zlé, smutné myšlienky z blízkej smrti. Jedinú menšiu slabinu by som videl v tom, že zatiaľ čo na konci sa dozvieme, ako to bolo s hrdinovými kolegami s práce, tak o jeho rodine (syn a jeho žena) alebo, o Toyo Odagiri nevieme, ako to s nimi skončilo. Celkovo môžem povedať, že Kurosawa vytvoril silnú a pôsobivú drámu, ktorá prinúti každého človeka, hoci len aj na moment, zamyslieť sa. Témy byrokracie a rakoviny sú totiž stále aktuálne, aj dnes, po viac ako 65-tich rokoch, je ale dosť smutné a zarážajúce, že za tak dlhú dobu sa nepodarilo, ani jednu, predovšetkým tú druhú, odstrániť.                   

HERCI a HUDBA

   Toshirô Mifune hral v rokoch 1948 až 1965 v každom režisérovom počine hlavnú alebo vedľajšiu úlohu, s výnimkou Ikiru (1952), kde sa vôbec neobjavil. Kurosawa tu zveril hlavnú postavu ďalšiemu svojmu obľúbencovi, ktorým bol Takashi Shimura. Ten sa jej zhostil, ostatne ako vždy výborne. Celá snímka stojí predovšetkým len na jeho výkone a podľa mňa v tejto úlohe pôsobí prirodzene a uveriteľne. Niekto môže namietať, že si tu vystačí prevažne s jedným výrazom tváre, avšak je dôležité si uvedomiť, že vzhľadom na aktuálne vnútorné rozpoloženie postavy (rakovina) a tiež, aby to správne aj vyznelo, to inak zahrať ani nemohol. Ďalší herci podávajú taký svoj herecký štandard, až na Toyo Odagiri, ktorá vyniká tým, že je pravým opakom hlavného protagonistu, je plná energie a vyžaruje okolo seba pozitívnu náladu. Hudbu k filmu zložil Fumio Hajasaka, ktorému sa oproti hudbe k filmom Rashômon (1950) alebo Shichinin no samurai (1954) nepodarilo skomponovať nejaké výraznejšie motívy. Skladby sú tu zatlačené do úzadia, neviem či to bol zámer režiséra, pri tejto závažnej téme (rakovina) alebo nie. V každom prípade, ak už režisér angažuje skladateľa, tak nech sa ho potom snaží aj využiť. Jedinú výraznú skladbu tu predstavuje prebraná japonská pieseň Gondola no Uta z roku 1915, ktorú si hlavný herec pospevuje.  


HODNOTENIE

90%

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára