16. 4. 2017

6 donne per l'assassino (1964)

   V polovici 60-tych rokov sa v Taliansku sformoval nový filmový žáner, tzv. giallo, ktorý mal v sebe prvky hororu, krimi, thrilleru, ale nechýbal tu ani nádych erotiky a tajomna. Za prvé giallo sa síce považuje La ragazza che sapeva troppo (1963), režíroval ho Mario Bava, avšak podobu tohto žánru zadefinoval až jeho o rok neskorší počin, ktorým bol práve 6 donne per l'assassino (1964).

STORY LINE

   Bava je bezpochyby najvýznamnejšou osobnosťou ak ide o taliansky gotický horor v 60-tych rokoch.[1] Jeho meno sa však nespája len s gotickými horormi, ale práve jemu treba pripísať tie najväčšie zásluhy za „vytvorenie“ gialla. Zatiaľ čo, La ragazza che sapeva troppo (1963) položila základy tohto žánru, tak v 6 donne per l'assassino (1964) je možné vidieť už viaceré charakteristické znaky gialla, ktoré prebrali a následne s nimi aj pracovali (rozvíjali) tie nasledujúce snímky. V prvom rade sa tu vyskytuje maskovaný vrah v bielej maske, v čiernom plášti, s čiernym klobúkom a s čiernymi rukavicami. Je to typický prvok, ktorý svoju podobizeň zmenil len málokedy (napr. masku vystriedali čierne okuliare). Ďalej je tu explicitne zobrazené násilie resp. vraždy rôznymi, prevažne bodnými zbraňami. Obe tieto zložky (tajomný vrah a zobrazenie násilia) sa stali jedným z dôležitých inšpiračných zdrojov pre tzv. slasher (subžáner hororu), ktorý zažíval svoju najväčšiu popularitu v 70-tych a 80-tych rokoch. Ďalšie podstatné znaky tu predstavuje detektívna linka (vyšetrovanie resp. pátranie po vrahovi) a záverečné zvraty (nečakané a prekvapivé odhalenia). Dôležitým je tu aj pôsobivá vizuálna stránka, pričom pre giallo je špecifické použitie sýtych farieb, v tomto prípade červenej. Za kamerou stál samotný režisér, ktorý ako kameraman pracoval už od roku 1939 a za toto dlhé obdobie nazbieral dostatok skúseností, aby vedel nielen správne umiestniť kamery a nasnímať jednotlivé zábery, ale tiež aj vytvoriť pôsobivú vizuálnu stránku. Zatiaľ čo, detektívna línia a vizuál boli prevzaté od amerických noirov, tak pohrávanie sa s divákmi a zvraty na konci boli inšpirované tvorbou režiséra Alfreda Hitchcocka. Z technických vecí stojí za zmienku už spomínaný vizuál (sýte farby, ale tiež aj asymetrické resp. neobvyklé uhly kamery), ktorý kopírovali nasledujúce farebné gialla[2] a taktiež aj krásne exteriérové a interiérové miesta (napr. exteriéry módneho domu vznikli v parku Villa Sciarra, ktorý sa nachádza v Ríme). Po príbehovej stránke ide zjednodušene povedané o klasickú vyvražďovačku, avšak tá môže sa oprieť najmä o tri faktory. Prvou je skvelá atmosféra, ktorú sa podarilo navodiť hlavne kvôli vyššie uvedeným faktorom (maskovaný vrah, prostredie a vizuál). Druhou je pohrávanie sa s diváckymi očakávaniami, či už v podobe hľadania totožnosti vraha (jeho identity) alebo záverečných zvratov. Tretiu a poslednú predstavuje režisér, ktorý tu potvrdil, že hororový žáner, obzvlášť giallo a gotický horor, mu sadli, ostatne nebyť jeho, tak giallo sa pravdepodobne ani nesformuje. Výrazné slabiny by som okrem vcelku jednoduchej zápletky videl v minutáži, s ktorou je spojené aj tempo celého filmu.


   Dĺžka, čítajúca necelú hodinu a pol je pomerne dosť, vzhľadom na to, že medzi trojkou a štvorkou je prázdna dejová výplň. Škoda, lebo režisér sa na začiatku s ničím nezdržuje a prvá vražda prebehne už v prvých minútach po úvodných titulkoch. V prvej polovici to vcelku rýchle ubieha, nenudí a je to aj zaujímavé. V druhej časti sa však už režisérovi takto nastavené tempo nedarí udržať, zbytočne naťahuje čas resp. jednotlivé scény a aj  dovtedy skvelo fungujúca atmosféra sa v posledných 20 minútach vytráca. Na udržanie tempa a pozornosti diváka by sa snímku zišlo aspoň o tých 10-15 minút skrátiť a možno by fungovala oveľa lepšie. Pokiaľ by si film uchoval svoju tajomnosť až do konca, tak aj hodnotenie by bolo vyššie. Z postáv je veľmi ťažké, ba priam nemožné si vytvoriť aspoň nejaký vzťah k niektorej z nich, pretože príbeh stavia po určitých časových úsekoch vždy do popredia inú postavu (z veľkej časti sa zameriava na samotné obete). Na postavách je však najzaujímavejšie to, že jednak, každá z nich mala svoj vlastný motív pre zabitie a jednak to, že vďaka hercom pôsobia prirodzeným a uveriteľným dojmom. Celkovo sa jedná o kvalitné giallo, ktoré nielenže položilo základy tohto žánru, ale aj tie nasledovné diela na ňom potom mohli stavať. Zamrzí nevyrovnané tempo, kvôli čomu naň dopláca celá druhá polovica a v závere aj atmosféra. Bava však rozhodne kvalitnejšie giallo, než sú jeho prvé dva počiny v tomto žánri, už potom neskôr nenakrútil.       

HERCI a HUDBA

   Hodnotiť tu herecké výkony nemá moc zmysel, pretože, zatiaľ čo, niektorým hercom sa dostáva len veľmi malý, obmedzený priestor, tak u tých zvyšných nemožno povedať, že by hrali. Obsadenie málo známych, avšak takisto aj neznámych hercov sa ukázalo, ako správne. Ich výkony, aj keď nie sú bohvieaké, sú aspoň autentické a kvôli tomu pôsobia, ako skutočné postavy z mäsa a kostí a aj ich jednanie je reálnejšie. Hudbu k filmu zložil Carlo Rustichelli. Predtým, u La ragazza che sapeva troppo (1963) skladal hudbu Roberto Nicolosi, ktorého motívy sa niesli v jazzových tónoch a podporovali atmosféru tohto diela, ale tieto skladby neboli samé o sebe až tak výrazné. Rustichelli zvolil takmer taký istý prístup. V jeho motívoch počuť jazzové prvky a napriek tomu, že zložil výraznú hlavnú tému, ktorá sa sem náramne hodí, ako k samotnej snímke, tak aj k giallu, tak to bolo všetko. Jedna melódia a nič viac, žiadne ďalšie skladby, navyše ešte aj tú ústrednú tému je možné počas sledovania znovu párkrát počuť. Nicolosi by bol bezpochyby oveľa lepšou voľbou, alebo aj Bernard Herrmann (dvorný skladateľ Hitchcocka), ktorému by podľa môjho názoru giallo taktiež mohlo sadnúť.  


HODNOTENIE

71%


[2] Vznikali totiž aj čiernobiele, avšak bolo ich veľmi málo, ako napr. spomínaná La ragazza che sapeva troppo (1963), alebo aj Crimine a due (1964), Il mostro di Venezia (1965), La donna del lago (1965), Le notti della violenza (1965), Libido (1965) alebo Il terzo occhio (1966).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára