19. 3. 2017

Odds Against Tomorrow (1959)

   Film-noir je dnes už zaniknutým filmovým žánrom, ktorý existoval v rokoch 1941-1958 resp. 1940-1959. Napriek tomu, že mnohé znaky tohto žánru sa zachovali až do dnešnej doby, tak od 60-tych rokov sa už takéto diela označujú pojmom neo-noir. Snímky, ktoré vznikali v priebehu 40-tych a 50-tych rokoch nesú pomenovanie klasický noir. Jedným z tých posledných klasických noirov je práve Odds Against Tomorrow (1959).

STORY LINE

   Tento noir je ešte možné zaradiť do kategórie tzv. heist movies, teda k dielam, ktoré sa venujú rôznym krádežiam. Dodnes využívanú dejovú schému takýchto snímok zaviedol americký noir The Asphalt Jungle (1950), ale do dokonalosti ju doviedli francúzsky noir Du rififi chez les hommes (1955) a americký noir The Killing (1956). Túto šablónu rozdelenú do akýchsi troch dejstiev: 1. príprava (nábor členov, rozdelenie úloh, obhliadka miesta „činu“ a zabezpečovacích systémov, po prípade aj skúška na nečisto); 2. samotná lúpež a 3. udalosti po nej (útek, rozdelenie koristi a nečakané zvraty), má aj Odds Against Tomorrow (1959), ale priestor dostáva len tá prvá z nich (príprava), ostatné dve až na samom závere, hoci ani tá prvá nie je veľmi prepracovaná a nezohráva tu dôležitú úlohu. Dôvod je ten, že toto dielo je viac drámou, než tradičným heist movie alebo noirom. Svoju pozornosť totiž upriamuje na jednotlivých účastníkov tejto „akcie“, na ich osobný život a ich motiváciu, prečo sa rozhodli pustiť do tohto riskantného činu. Z technickej stránky treba vyzdvihnúť v prvom rade nádherné exteriérové zábery mesta New York, do ktorého je prevažná časť celého diania situovaná. Mestské prostredie je s noirovým žánrom späté, obzvlášť však veľkomestá ako New York, Los Angeles alebo San Francisco dokážu vytvárať jedinečnú atmosféru. Ďalej je tu dôležitý strih (prechody medzi scénami) a kamera (hra so svetlom a tieňmi). Po príbehovej stránke ide o drámu, ktorá do centra pozornosti stavia svoje hlavné postavy a nahliada do ich súkromného života. Vykreslenie charakterov a názorov hlavných hrdinov je to, na čom si táto snímka najviac zakladá a následne potom aj ďalej rozvíja, v podobe oboznámenia s minulosťou a pomermi, v ktorých žijú. Rovnako dôležitým je aj zobrazenie vzťahov medzi hrdinami, v rámci tejto malej zločineckej skupiny, pretože je s tým spojená problematika rasizmu, ktorou sa toto dielo zaoberá. Podobne, ako keď po Druhej svetovej vojne, kedy v USA, vzhľadom na vtedajšiu panujúcu spoločenskú atmosféru a situáciu, vzniklo niekoľko titulov pojednávajúcich o antisemitizme,[1] taktiež aj na prelome 50-tych a 60-tych rokov boli, znovu pod vplyvov danej doby, nakrútené filmy o rasizme voči Afroameričanom.[2]


   Zaradiť k nim môžeme aj Odds Against Tomorrow (1959). Jedným z podstatných rozdielov medzi týmto počinom a mnohými inými, ktoré sa venujú tematike rasizmu je ten, že oproti nim Odds Against Tomorrow (1959) príliš nemoralizuje, nie je to ani žiadna agitácia a nesnaží sa ani príliš tlačiť na diváka, ale ukazuje ju bez zaujatosti a bez toho, aby pôsobila nejak nútene alebo samoúčelne. Na to, aby táto noirová heist dráma aspoň ako tak fungovala bolo potrebné nájsť režiséra, ktorý s drámou a noirom už mal skúsenosti. Robert Wise bol viac než vhodnou voľbou, pretože ešte keď bol strihačom, tak pracoval na Citizen Kane (1941), ktorý sa radí k filmom, ktoré mali najväčší vplyv na podobu noiru. Neskôr, už ako režisér, stál za viacerými noirovými počinmi,[3] ktorými dokázal, že tento žáner zvláda. Wise mal však pri Odds Against Tomorrow (1959) neľahkú úlohu spojiť štyri zložky: drámu zameriavajúcu sa na hlavné postavy a zároveň aj drámu o rasizme, ďalej heist movie a v poslednom rade noir, do jedného fungujúceho celku, čo sa mu síce vydarilo, ale nie až tak, že by išlo o niečo výnimočné resp. to vyrazilo dych. Ako klasické heist movie to nemožno ani zďaleka brať, lebo sa tomu dostáva iba malý priestor, navyše ide o veľmi jednoducho koncipovanú krádež, ktorý ani nie je moc prepracovaná. Z toho dôvodu, ak niekto očakáva klasické heist movie, tak nepochybne bude asi dosť sklamaný a radšej by sa mal poobzerať po iných kúskoch z 50-tych rokov, ako napr. tie 3, ktoré boli spomínané na začiatku. Ako dráma a noir je to o moc lepšie, obzvlášť pri dráme nie je núdza o silné momenty a taktiež dialógy, ktoré boli odrazom vtedajšej doby a atmosféry v USA. Negatíva okrem slabo spracovanej heist linky, vidím aj v zbytočných scénach, napr. spevácke vystúpenia v jazzovom bare, obe scény s Helen alebo čakanie na noc, takisto ako slabinu vnímam aj záver, ktorý je len akási upravená verzia záveru o 10 rokov staršieho noir White Heat (1949). Pre dej tu majú význam predovšetkým tri postavy. Prvou z nich je hlavný organizátor a šéf celej operácie, Burke, ktorý ju okrem naplánovania aj zastrešuje, v podobe zohnania potrebných vecí. Všetko sa o ňom dozvieme prakticky už v úvode, neskôr potom sa mu už samotná zápletka moc nevenuje. Jeho jedinými úlohami je byť mozgom celej akcie a zároveň ostatných dvoch členov bandy držať od seba, aby sa vzájomne nepozabíjali. Ďalším je Slater, drsný muž, rasista a s výbušnou povahou. Posledným je Ingram, na ktorom je najzaujímavejšie to, že nemožno ho vnímať len ako obeť rasizmu zo strany Slatera, lebo je Afroameričanom, ale on sám má veľké predsudky voči belochom. Na danú dobu určite dosť odvážny krok, ktorý ukazuje túto problematiku z oboch strán. Ingram je síce zaujímavá postava, avšak dopláca na svojho hereckého predstaviteľa, ktorý nemá potrebnú dávku charizmy a nie je veľmi presvedčivým. Z ostatných postáv zaujme ešte Lorry, ako milujúca a starostlivá manželka Slatera. Úplne zbytočnou mi tu prišla Helen, v malej úlohe, ktorá bola zrejme koncipovaná ako femme fatale. Celkovo sa jedná o nadpriemernú noirovú heist drámu, ktorá si toho na seba zobrala až príliš veľa, ale vo výsledku už nebola schopná z každého žánru vyťažiť maximum. Jeden z posledných klasických noirov, ktorý neurazí, ale ani nenadchne, každopádne ide o dôstojné zakončenie tohto žánru.   

HERCI a HUDBA

   Robert Ryan postavu výbušného rasistu hral v spomínanom noire Crossfire (1947), ale tieto atribúty využil aj pri neskorších noiroch, prchkosť v On Dangerous Ground (1951) a rasizmus v noirovom westerne Bad Day at Black Rock (1955). Vo všetkých troch menovaných podal presvedčivý výkon, ale v prípade Odds Against Tomorrow (1959) je tu ešte niečo navyše, vzhľadom na skutočnosť, že tu mohol ísť viac do hĺbky svojej postavy, keďže mu to umožňoval scenár. Ryan sa do úloh drsných mužov hodil, pričom ani tento noir nie je výnimkou. Shelley Winters výborná, hoci mohla dostať ešte trošku väčší priestor. Ed Begley dobrý, avšak po noiroch Man in the Shadow (1957) a Touch of Evil (1958) by v jeho úlohe bol podľa môjho názoru lepším Orson Welles. Gloria Grahame, podľa mňa jedna z najkrajších femme fatale, čo potvrdzuje aj tu, avšak jej postava je zbytočná, lebo tu má iba dve krátke scény. Harry Belafonte bez charizmy, ale ani po hereckej stránke nie je veľmi presvedčivým. Mne osobne by sadol skôr Sidney Poitier, ktorý už v priebehu 50-tych rokov dokázal, že patrí k asi najlepším černošským hercom,[4] navyše vlastné skúsenosti mal aj s noirom.[5] Hudbu k filmu zložil John Lewis, člen formácie Modern Jazz Quartet, ktorý sa pri skladaní taktiež podieľal.[6] Lewis nemal s komponovaním pre film dostatok zručnosti, debut si totiž odbil len dva roky predtým, u francúzskej drámy Sait-on jamais... (1957). Skladby sa nesú v tónoch jazzu, avšak musím upozorniť, že v porovnaní s jazzovými skladbami, či už v noire Sweet Smell of Success (1957) a v súdnej dráme Anatomy of a Murder (1959), jazzové skladby v Odds Against Tomorrow (1959) za nimi zaostávajú. Výrazný hlavný motív chýba, hoci atmosféru a prostredie, v ktorých sa celý príbeh nesie/odohráva sa v nich celkom podarilo vystihnúť (pochmúrne/neutešene znejúce skladby). Inak ide väčšinou o málo výrazné, navyše opakujúce sa, motívy.


HODNOTENIE

68%


[2] Napr. dráma The Defiant Ones (1958), westernová súdna dráma Sergeant Rutledge (1960), dráma The Intruder (1962) alebo súdna dráma To Kill a Mockingbird (1962).
[3] Napr. Born to Kill (1947), The Set-Up (1949), The House on Telegraph Hill (1951), The Captive City (1952) alebo I Want to Live! (1958), avšak zaradiť sem možno taktiež aj hororový noir The Body Snatcher (1945) a westernový noir Blood on the Moon (1948).
[4] Potvrdil to drámami ako napr. Blackboard Jungle (1955) alebo už spomínanou The Defiant Ones (1958).
[6] V roku 1959 boli hudobným vydavateľstvom United Artist vydané hneď až dva soundtracky. Prvý, vyšiel ako oficiálny soundtrack k filmu a obsahoval 19 skladieb a druhý na popud Modern Jazz Quartet mal iba 6 skladieb.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára