8. 2. 2017

Spellbound (1945)

   Alfred Hitchcock sa ako režisér v roku 1945 podieľal na dvoch projektoch. Prvým z nich bol krátkometrážny dokument Watchtower Over Tomorrow (1945), hoci sa jeho meno neobjavilo v titulkoch.[1] Tým druhým bol práve psychologický noir Spellbound (1945).

STORY LINE

   Tieto tzv. psychologické noiry začali „hromadne“ vznikať až na konci prvej polovice 40-tych rokov a súviseli s dvomi faktormi. Tým prvým bola končiaca Druhá svetová vojna, ktorej hrôzy sa odrážali nielen na vracajúcich sa vojakov späť do svojej vlasti, ale aj na civilnom obyvateľstve, ktoré na nich čakalo. Tým druhým a oveľa dôležitejším bolo, že samotná psychoanalýza sa v tej dobe tešila pomerne veľkej popularite, ale zároveň bola aj uznávaná. Za tým všetkým stál predovšetkým známy rakúsky psychológ a zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud, ktorého vedecké objavy a poznatky sa začali od 40-tych rokov dostávať aj do filmov. Na prienik jeho myšlienok výborne poslúžil práve noirový žáner, ku ktorého temným dielam našla psychoanalýza svoje využitie, či už to bolo na vykreslenie duševného stavu postavy/postáv, zobrazenie psychického teroru zo strany jednej z postáv na tú druhú alebo na výklad snov. Okrem znázornenia duševného stavu hlavného hrdinu tu významnú úlohu má aj výklad snov. Snová sekvencia, ktorú navrhol surrealistický maliar Salvador Dalí, je kľúčovou nielen pre vyriešenie vraždy, ale aj pre vyliečenie hlavného hrdinu zo svojho stavu resp. z prežitej traumy, ktorej musel čeliť. Hitchcock tu navyše mohol zakomponovať aj svoju obľúbenú tematiku zámeny identít, keď nespravodlivo obvinený muž, v snahe očistiť svoje meno, musí vypátrať skutočných vinníkov a zároveň utekať pred políciou a zloduchmi. Napriek tomu, že Hitch pracoval s touto témou väčšinu svojej kariéry, tak ju neustále zdokonaľoval a obohacoval o nové prvky.[2] V prípade Spellbound (1945) ju skombinoval s psychoanalýzou, vďaka čomu vznikol napínavý psychologický thriller a temný noir, ktorý je navyše ešte aj obohatený o romantiku. Po príbehovej stránke dal režisér dohromady tieto tri žánre tak, že môžu fungovať spolu ako celok, pričom sa nedá povedať, že nejaký z nich by bol ukrátený na úkor tých ostatných. Práve naopak Hitch ich dokázal vyvážiť a dať im potrebný priestor na to, aby si ich divák dokázal užiť. Celé dianie je tu, ako keby rozdelené do troch častí. Prvou je psychologická časť, kde režisér predstavuje divákom, čo je cieľom a ako v praxi funguje psychoanalýza. Nepredkladá im však zložité odborné pojmy alebo výklady, ale podáva ich jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom tak, aby ich pochopil aj obyčajný (laický) divák. Táto časť je však vzhľadom na svoju dobu dosť prepracovaná a dovolím si tvrdiť, že táto snímka nielenže položila základy psychologických thrillerov, ale obstojí aj dnes, pri tých súčasných. Na to, aby diváci neboli až príliš zahrnutí psychologickými faktmi a mali od nich aj menšiu „pauzu“, slúži druhá, romantická časť, ktorá tu zároveň rozvíja vzťah ústredného dua a plní aj humornú funkciu, ktorou sa režisér snaží docieliť odľahčenie atmosféry. Tretia časť je okrem režisérovej obľúbenej látky tvorená aj jeho prácou s napätím, kde potvrdzuje, že prezývku majster napätia dostal oprávnene. Hitch drží diváka neustále napätí a ten, spolu s hlavnými hrdinami, postupne odkrýva nielen význam sna, ale aj totožnosť vraha. Prechody medzi týmito časťami nie sú, ani náhle, ani rušivé, presne naopak, pôsobia prirodzene a majú tu svoje miesto. Vďaka svižnému tempo a zručnej réžii táto snímka vcelku rýchlo ubieha, navyše ani vzhľadom na takmer dvojhodinovú nenudí. Vrcholom celého diela je nepochybne slávna snová scéna, ktorá však podľa vyjadrenia hlavnej herečky pôvodne trvala až 20 minút. Osobne si myslím, že to je už trochu moc (ideálna dĺžka by bola tak 5-6 minút) a bolo správne ju zostrihať.


   Vo finálnom výsledku trvá len cca. 2 minúty a ešte k tomu je aj „rozkúskovaná“, avšak nemožno jej uprieť originalitu a prítomný surrealizmus. Dalí tu preukázal svoj talent, a bol jedným z mála maliarov, ktorému sa podarilo okrem vlastných obrazov uplatniť aj v kinematografii.[3] Nezabudnuteľnou je tu však aj scéna s britvou, v ktorá je nielenže napínavou, ale nedá sa v nej ani odhadnúť chovanie hlavného hrdinu. Originálnou je aj scéna z pohľadu prvej osoby, kde vidíme namierenú zbraň. Výraznú slabinu vidím jedine v slabom závere, kde k identite vraha sa autori mohli dopracovať aj inou formou. Trochu mi uniká význam toho, prečo je v úvode a závere použitá predohra resp. dohra (overture resp. exit music). Tie sa totiž, spolu s medzihrou (entr'acte), využívali najmä u historických, vojnových a westernových veľkofilmov, preto je to u tohto projektu dosť neobvyklé, avšak ako nejaké veľké negatívum to neberiem. Pokiaľ ide o postavy, tak tu celá zápletka stojí iba na dvoch, hlavnej dvojici: John Ballantyne a Constance Petersen. Zatiaľ čo, Ballantyne je typický noirový hrdina prenasledovaný minulosťou (amnézia), tak Petersen je zase atypickou femme fatale, ktorá nedostane hrdinu do problémov, ale presne naopak, snaží sa mu pomôcť. Obaja sa vhodne dopĺňajú a zásluhou vydareného obsadenia si získajú divákov. Ďalšie postavy už nemajú až tak veľmi čo ponúknuť a po pravde to o nich vlastne ani nie je. Celkovo sa jedná o výborný psychologický noir, ktorý funguje na všetkých troch „úrovniach“, či už, ako noir, ako psychologický thriller alebo, ako romantická dráma, za čo môže predovšetkým režisér, ktorý ich bol schopný skĺbiť do jedného celku, čo sa mu aj nadmieru vydarilo.  

HERCI a HUDBA

   Ingrid Bergman už rok predtým hrala psychologickom noiry Gaslight (1944), kde si vyskúšala úlohu „pacienta“, v Spellbound (1945) sa v úlohe doktorky snaží pacienta vyliečiť. Bergman tu síce nepodáva veľký výkon, ako tomu bolo napr. u spomínanom Gaslight (1944), ale aj napriek tomu je vo svojej úlohe presvedčivou. Jej počiatočná chladnosť, odmeranosť a profesionalita je rovnako uveriteľnou ako potom jej neskoršie podľahnutie citom, zamilovanosť a „zápal“ pre vyliečenie „svojho“ pacienta. Bergman bola vhodne obsadená nielen pre svoje herecké kvality, ale takisto aj z toho dôvodu, že  už na prvý pohľad vzbudzuje dojem intelektuálky, čo v tomto diele náramne zúročila. Gregory Peck debutoval iba rok predtým, vo vojnovej dráme Days of Glory (1944), ale už vo svojej druhej snímke (z rovnakého roku), dráme The Keys of the Kingdom (1944) doslova exceloval. Svoj talent potvrdil aj v Spellbound (1945), kde mal oveľa náročnejšiu úlohu, keďže musel vierohodne zobraziť duševný stav svojej postavy, čo sa mu aj úspešne podarilo. Bergman a Peck spolu vytvorili zohranú dvojicu, medzi ktorou je potrebná chémia a patrične to medzi nimi iskrí.[4] Z ostatných hercov už nemám koho vyzdvihnúť. Hudbu k filmu zložil Miklós Rózsa, ktorého skóre bolo priekopnícke v tom, že vo filmovej hudbe bol pri skladaní vôbec po prvýkrát použitý elektronický hudobný nástroj Theremin. Rózsa mimochodom Theremin využil v roku 1945 ešte raz a to pri dráme The Lost Weekend (1945). Tento nástroj vďaka svojim zvukom, (kmitom), dokázal vytvárať rôzne tajomné a znepokojivé motívy, ktoré k tomuto psychologickému thrilleru a noiru výborne sedeli. Rózsa zložil jednu zo svojich najlepších kompozícii, kde okrem mrazivých a napínavých motívov (The Penn Station; Constance's Discovery alebo The Revolver) skomponoval aj nádherné dramaticko-romantické skladby (First Meeting; The Picnic alebo Defeat). Treba si uvedomiť, že v 30-tych a 40-tych rokoch bola filmová hudba ešte len vo svojich začiatkoch a v týchto dvoch dekádach vzniklo iba zopár hudobných diel, ktoré možno označiť za nadčasové resp. revolučné, pričom obzvlášť práve Spellbound (1945) patrí k jedným z nich.[5]


HODNOTENIE

83%


[1] Na tomto dokumente spolupracovali celkovo až 4 režiséri, okrem Hitchcocka, to boli ešte aj Elia Kazan, John Cromwell a Harold F. Kress, pričom v titulkoch sú uvedené iba mená tých posledných dvoch.
[2] Tak napr. v Strangers on a Train (1951) ju zakomponoval do námetu dokonalej vraždy; v I Confess (1953) ju spojil s postavou kňaza, ktorý je viazaný spovedným tajomstvom; v To Catch a Thief (1955) ju zase rozpráva prostredníctvom bývalého zlodeja, ktorému najviac priťažuje jeho minulosť alebo v The Wrong Man (1956), kde skutočné udalosti opisuje, priam až dokumentárnym prístupom.
[3] Bol jedným zo scenáristov dvoch významných surrealistických počinov: Un chien andalou (1929) a L'âge d'or (1930), navyše okrem Spellbound (1945) navrhol snové sekvencie aj u noiru Moontide (1942) alebo u romantickej komédii Father of the Bride (1950).
[4] Zaujímavosťou je, že Ingrid o rok neskôr zase spolupracovala s režisérom, znovu to bol noir, ale už nie psychologický, Notorious (1946), kde opäť mala šťastie na svojho hereckého partnera, ktorým bol Cary Grant.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára