6. 2. 2017

Days of Wine and Roses (1962)

   Americký režisér Blake Edwards uviedol v roku 1962 do kín hneď dva svoje celovečerné počiny. Najprv, v polovici apríla, to bol krimi thriller Experiment in Terror (1962), no a potom neskôr, na konci decembra, mala premiéru práve dráma Days of Wine and Roses (1962).

STORY LINE

   Vo filmovej histórii sa občas stalo, že nejaká téma bola už pomerne skoro spracovanou až do takej miery, že všetkým ďalším dielam, ktoré sa jej potom neskôr takisto venovali už nedokázali takto vysoko položenú latku kvality jednoducho prekonať. Presne to isté „stretlo“ túto snímku, kde problematiku alkoholizmu vynikajúco sfilmoval režisér Billy Wilder vo svojom počine The Lost Weekend (1945). Ďalšie projekty, ktoré neskôr túto tematiku rozoberali, ako napr. Come Back, Little Sheba (1952), The Country Girl (1954), Dnes naposled (1958), Naděje (1963), Leaving Las Vegas (1995) alebo nedávny Flight (2012), avšak vzhľadom na svoje nesporné kvality nedokázali, aspoň podľa mňa, The Lost Weekend (1945) prekonať. Days of Wine and Roses (1962) pritom za ňou veľmi nezaostáva, iba trochu. Oba filmy sa síce venujú rovnakej tematike, avšak zobrazujú ju z odlišných perspektív. Zatiaľ čo, The Lost Weekend (1945) ju predkladá z pohľadu jednotlivca, muža a dopadom na jeho život (pracovný a súkromný), tak Days of Wine and Roses (1962) ju zase rozpráva z perspektívy manželskej dvojice a toho, ako sa ich vzťah vyvíjal na pozadí alkoholovej závislosti, od ich prvého stretnutia, cez uzavretie manželstva, až po narodenie dcéry. A práve tu je tá originalita resp. snaha o odlíšenie sa a priniesť niečo nové, lebo jednak divák nesleduje alkoholizmus už len z mužského, ale taktiež aj zo ženského pohľadu a jednak preto, že vývoj ich vzťahu ide ruka v ruke s ich prehlbujúcou sa závislosťou. Najviac prekvapivým je, že tohto námetu sa chopil tvorca, ktorý je známy predovšetkým svojimi komédiami, ako Breakfast at Tiffany's (1961), The Party (1968) alebo oktalógia The Pink Panther.[1] Edwards však už u Experiment in Terror (1962) ukázal, že vie pracovať aj s inými žánrami, tu konkrétne s krimi thrillerom, kde držal diváka neustále v napätí a sem-tam sa pohrával s jeho očakávaniami, ale zároveň vytvoril aj pôsobivú atmosféru. V prípade Days of Wine and Roses (1962) zase dal najavo, že mu nie je cudzia ani dráma a poradí si aj s vážnou látkou. Napriek tomu tu Edwards nezaprie svoje korene. Po príbehovej stránke totiž najmä zo začiatku vôbec nie je zrejmé, že ide o drámu, práve naopak, nesie sa skôr príjemnom/pozitívnom duchu. Schválne som nespomenul slovo komediálnom, pretože režisér neskĺzava do humoru a nevysmieva sa z toho, ale dokáže zachovať akýsi balans a byť v úvode niekde medzi drámou a komédiou. Kvôli tomu, ale aj zásluhou hlavného hereckého predstaviteľa, začne na krátku dobu toto dielo trochu pripomínať romantickú komédiu/drámu The Apartment (1960). Edwards sa, podľa mojej domnienky, takto zvolenou atmosférou snažil vzbudiť u divákov dojem postupne prebiehajúcej alkoholovej závislosti. V prvotnej fáze totiž ide o nevinnú zábavku, ktorej dotyčné osoby, avšak ani okolie, neprikladá nejakú zvláštnu pozornosť. Z tohto dôvodu tu je zo začiatku možné cítiť ten jemný komediálny nádych. S pribúdajúcimi minútami sa ale tón filmu pomaly mení a prechádza ku vážnej dráme. Na svojej sile a pôsobivosti naberie až od sekvencie v skleníku, ktorá tu predstavuje akýsi zvrat. Od tohto momentu sa, nielenže naplno začína prejavovať alkoholová závislosť, ale zároveň tu aj jedna silná scéna nasleduje druhú. Edwards vykresľuje túto závislosť ako chorobu, ktorú je ťažké diagnostikovať, pokiaľ ju daný človek nemá a nejde ani liečiť tradičnými prostriedkami.


   Nie je to iba otázka vlastnej cti a vôle, ale taktiež aj ochoty a podpory zo strany rodiny a ľudí, ktorí s rovnakou chorobou bojovali, vlastne stále bojujú, lebo niekedy sa to môže vrátiť späť. Jedinými slabinami sú dve: zdĺhavý úvod a nezobrazenie niektorých scén, ktoré mali v sebe potenciál. V prvom prípade je problém ten, že trvá takmer až 45 minút dokým sa táto snímka preklopí v plnohodnotnú drámu a začne sa venovať alkoholizmu. V druhom prípade je chyba, že scény, ako napr. podpálenie bytu alebo rečniaci Joe na stretnutí anonymných alkoholikov, sú tu vynechané, pričom, podľa mňa, práve tie by ešte viac zapôsobili na divákov a vyvolali u nich ešte väčšie emócie. Edwards tu ukázal, že ani dráma mu nerobí problém a dokáže silnú tematiku podať tak, ako zapôsobila na diváka. Škoda, že potom sa jednak o orientoval už viac-menej len na komédie a jednak už ani tými zopár drámami, ktoré potom nakrútil, ako The Tamarind Seed (1974) alebo That's Life! (1986), nedokázal sa čo i len vyrovnať Days of Wine and Roses (1962). Pokiaľ ide o postavy, tak celý dej sa koncentruje výlučne na manželskú dvojicu, Joe Clay a Kirsten Arnesen Clay. Obe ich postavy majú rozdielne charaktery a odlišne sa aj dopracovali k alkoholizmu. Zatiaľ čo, Joe sa pohyboval v prostredí, kde „nebolo“ možné resp. zdvorilé odmietnuť pohárik, navyše on sám pitie vnímal ako pobavenie sa a určitý druh zábavy, tak Kirsten dovtedy neholdovala pitiu a k jednej fľaške za druhou sa dopracovala postupne, ale za to až nebezpečne rýchlo. Na obidvoch týchto postavách je sympatické to, že aj zásluhou hereckých predstaviteľov, sú divákom blízke a dokážu sa vžiť do ich vcítiť a prežívať ich spoločný boj. Celkovo sa jedná o výbornú drámu, ktorá ponúka alkoholizmus, v pôsobivom spracovaní, kde nie je núdza ani o silné momenty, plné emócii. Zároveň táto snímka pôsobí pre divákov, ako odstrašujúci resp. varovný príklad toho, kam až alkoholizmus môže doviesť ľudí, či už jedincov, alebo dvojicu resp. celú rodinu ako takú.

HERCI a HUDBA

   Jack Lemmon už v The Apartment (1960) predviedol, že je schopný zahrať postavu, do ktorej je potrebné, okrem komediálnej stránky priniesť aj dramatickú. Bolo to však až u Days of Wine and Roses (1962), kde sa ukázalo, že okrem perfektne zahraných komediálnych úloh mu rovnako výborne zvláda aj tie dramatické. Predvádza tu jeden zo svojich najlepších dramatických výkonov v kariére.[2] Lee Remick takisto vynikajúca, najmä ten „prerod“ svojej postavy, ktorý stvárnila. Rovnako aj pre ňu bola táto snímka v určitom zmysle zlomová v jej kariére, keďže naplno odhalila jej herecký talent, ktorý sa dovtedy nemohol až tak prejaviť.[3] Musím však vyzdvihnúť aj to, že obaja herci sú vo svojich úlohách veľmi presvedčivý, vzájomná chémia a zohranosť medzi nimi funguje, kvôli čomu pôsobia ako skutočný manželský pár. Z ostatných hercov sa už ani tak nedá koho spomenúť, keďže tu majú vcelku dosť málo priestoru. Hudbu k filmu zložil Henry Mancini, ktorý bol režisérovým dvorným skladateľom. Zatiaľ čo, pri iných projektoch, komédiách[4] alebo thrilleroch[5], viacej „experimentoval“ a jeho skladby odrážali v sebe tú potrebnú hravosť resp. tajomnosť, tak u Days of Wine and Roses (1962) sa zase drží viac v pozadí a neupozorňuje na seba. Ťažko povedať, že či to je spôsobené témou alkoholizmu a preto nie je hudba v popredí alebo kvôli vážnym motívom, ktoré zanikajú na pozadí. Každopádne však vo filme už okrem úvodnej skladby nevynikne žiadna iná. Divák ich dokáže plnohodnotne oceniť a vychutnať jedine pri samostatnom počúvaní.


HODNOTENIE

82%


[2] Ďalšími podľa mňa sú tieto: Save the Tiger (1973), The China Syndrome (1979) alebo Missing (1982).
[3] Z dôvodu, že postavy, ktoré hrala jej to až v takej miere ani neumožnili, navyše išlo prevažne o vedľajšie úlohy, hoci v tom poslednom menovanom bola hlavnou herečkou: A Face in the Crowd (1957), The Long, Hot Summer (1958), Anatomy of a Murder (1959) a Wild River (1960).
[4] Breakfast at Tiffany's (1961), Hatari! (1962), The Pink Panther (1963) alebo The Party (1968).
[5] Touch of Evil (1958), Experiment in Terror (1962), Charade (1963) alebo Wait Until Dark (1967).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára