6. 1. 2017

Bad Day at Black Rock (1955)

   Americký režisér John Sturges uviedol v roku 1955 do kín hneď tri svoje počiny, z toho dva, ktoré mali premiéru vo februári a júli, Underwater! (1955) a The Scarlet Coat (1955), boli dobrodružné drámy. Tým tretím, ktorý však išiel do distribúcie ako prvý, bol práve westernový noir Bad Day at Black Rock (1955).

STORY LINE

   Film-noir síce u väčšiny svojich titulov spájal v sebe prvky z troch žánrov: drámy, krimi a thrilleru, ale v skutočnosti ich zahŕňal viac a preto sa môžeme stretnúť s jeho rôznymi podobami, od hororového,[1] cez dokumentárny,[2] až po westernový[3] noir. Ten posledný menovaný sa v americkej kinematografii začal objavovať po skončení Druhej svetovej vojny, po roku 1945, avšak svoj akýsi vrchol zažíval v tej nasledujúcej dekáde, počas 50-tych rokov. Za westernový noir sa označujú diela, ktoré obsahujú niekoľko zložiek resp. prvkov typických pre noiry, či už ide o postavy, ktorými môžu byť hlavný hrdina v úlohe „detektíva“ a osudová žena, tzv. femme fatale, alebo o zápletku, ktorou je vyšetrovanie, ale to všetko je zasadené do doby a prostredia Divokého Západu.[4] Najlepšie westernový noir a jeho podobu zadefinoval režisér Anthony Mann vo svojich snímkach, ako napr. Winchester '73 (1950), The Naked Spur (1953) alebo The Man from Laramie (1955). Nemožno však povedať, že Bad Day at Black Rock (1955) by bol typickým predstaviteľom westernových noirov, pretože sa neodohráva, ani v 19-stom storočí, ani na začiatku 20-teho storočia, teda v obdobiach, ktoré sú charakteristické pre western, ale v roku 1945, presnejšie po skončení Druhej svetovej vojny. Westernové atribúty sa tu však napriek tomu podarilo zachovať. Vyskytujú sa tu síce automobily a telefóny, ale nádych Divokého Západu si mestečko Black Rock uchováva a to, ako v exteriéroch, tak aj v interiéroch, navyše toto mestečko je ako keby izolované resp. odrezané od okolitého sveta a žije si svojim vlastným životom, keďže jeho jedinými spojeniami s civilizáciou sú telegraf, telefónne spojenie a železnica. Ďalším typickým znakom je použite klasickej westernovej šablóny, kde cudzinec (pištoľník, šerif, v tomto prípade vojnový veterán) prichádza do jedného mestečka, ktoré ovládajú zločinci.[5] Samotný režisér sa k tomuto spracovaniu vrátil ešte raz, ale už v „tradičnom“ westerne Last Train from Gun Hill (1959). Venovali sa mu však aj ďalšie noirové westerny, už spomínaný Station West (1948), ale aj Johnny Guitar (1954) alebo tiež do súčasnosti zasadený Man in the Shadow (1957). Noirové znaky je zase možné badať u hlavného hrdinu, ktorý je drsný, neodbytný, nosí si zo sebou svoju minulosť (v podobe vojnového zranenia) a vystupuje ako taký súkromný detektív/vyšetrovateľ pátrajúci na vlastnú päsť. Ďalšou typickou noirovou zložkou je samotná zápletka, pozostávajúca najmä z vyšetrovania, výstižnejšie by však bolo objasňovania, udalostí, ktoré sa tu stali. No a v neposlednom rade je tu možné v menšej úlohe nájsť aj femme fatale.


   Po príbehovej stránke možno o originalite hovoriť nielen v súvislosti s tým, že túto zaužívanú schému preniesol režisér do „modernej doby“, ale aj v spojitosti s tým, že sa s ňou snaží pracovať a miestami prekvapí diváka. Práve to má zásluhu na tom, že toto dielo dokáže osloviť aj v dnešnej dobe, po viac ako 60-tich rokoch, obzvlášť ak snímky, ktoré s podobnou šablónou pracovali oveľa neskôr, sa nesnažili prísť s niečím novým, ale väčšinou sa len držali zaužívaných postupov. Najväčšou prednosťou Bad Day at Black Rock (1955) je jeho dĺžka, čítajúca iba necelých 75 minút, ak nerátame úvodné a záverečné titulky, z toho pramení aj rýchle tempo rozprávania, vďaka ktorému sa neustále niečo deje a preto táto snímka ani na chvíľu nenudí. Divák je už od úvodu až do záveru držaní permanentne v napätí, pričom v mnohých prípadoch nie je vývoj ďalších udalostí ľahko predvídateľný. Režisér tu do veľkej miery naznačil aj to, aký typ diel mu najlepšie sedí, westerny a tiež tzv. chlapské snímky, v ktorých ústrednú úlohu zohrávajú drsný chlapi stojaci na oboch stranách, či už na tej dobrej alebo tej zlej. Čo ostatne potvrdili neskoršie roky.[6] Zároveň ide o jedno z prvých diel, ktoré upriamuje svoju pozornosť a odkrýva neslávnu kapitolu z amerických dejín, konkrétne šíriaca sa atmosféra nenávisti z nepriateľa. Tak, ako po vstupe USA do Prvej svetovej vojny (apríl 1917) boli Američania nemeckého pôvodu na území Spojených štátov terčom útokom zo strany „domáceho obyvateľstva“, tak to isté postihlo, ale v ešte tvrdšej miere postihlo Američanov japonského pôvodu po vstupe USA do Druhej svetovej vojny (december 1941).[7] Vo svojej dobe (10 rokov po skončení vojny) išlo o dosť odvážny počin, ktorý sa tejto chúlostivej problematike venoval. Tým pádom okrem westernového noiru tu nie je núdza ani o pôsobivú drámu, ktorá sa nespája len s touto háklivou témou, avšak aj s  postupnou zmenou charakterov jednotlivých obyvateľov tohto mestečka. Slabiny by sa v príbehu hľadali iba veľmi ťažko. Je to originálne spracovanie, navyše v niektorých momentoch málo predvídateľné, nechýba ani slušná porcia drámy a napätie by sa dalo  v mnohých scénach krájať. Pridaným viacerých minút by utrpelo nielen svižné tempo, ale aj budovaná atmosféra, čím by sa vytratil potrebný efekt. Pokiaľ tu ide o vynechanie niektorých pasáží, tak to by bolo rovnako problematické, keďže podľa môjho názoru, tu nič vyslovene nudné nie je. Minutáž je teda presne tak akurát. Z postáv zaujme John J. Macreedy, ktorý na prvý pohľad predstavuje klasického noirového hrdinu (minulosť, pátranie), ale v skutočnosti je oveľa viac prepracovanejší, nenechá sa totiž ľahko vytočiť a dokáže predvídať ďalšie dianie. Reno Smith je zase typickým záporným hrdinom, ale aj hlavou celej bandy, viac než svaly využíva rozum a dohovorenie sa so svojim rivalom. Ďalšie postavy síce dostali menej priestoru, ale to úplne stačí na to, aby si o nich dokázal divák urobiť predstavu, či už je to Hector David, Tim Horn, Coley Trimble, Doc Velie alebo Pete Wirth. Celkovo sa jedná o kvalitný noirový western, ktorý je nielen vhodným dôkazom toho, že sa dajú úspešne spojiť tieto dva žánre, ale zároveň poukazuje tiež aj na ich rozmanitosť, keďže sa dajú prispôsobiť, ako deju (noir), tak aj dobe (western).    

HERCI a HUDBA

   Spencer Tracy potvrdil svoje nesporné herecké kvality a zároveň ako jediný z celého obsadenia hrá. Jeho postava mu to najviac umožňuje, keďže sa celá zápletka točí okolo neho. Tracy výborne dokázal vystihnúť postavu vojnového veterána a zahrať ho s jeho obmedzeniami (vojnového zranenie), ale aj charakterom (neodbytný a viac než na silu sa spolieha na dohovorenia sa). Ostatní herci tu v podstate nemajú ani čo hrať, jednak nemajú veľa priestoru (možností) a jednak ani ich úlohy neumožňujú veľké herecké stvárnenie. Napriek tomu však možno povedať, že obsadenie všetkých úloh sa vydarilo. Robert Ryan,[8] Ernest Borgnine[9] a Lee Marvin[10] sa do postáv drsných chlapov náramne hodili, čo potvrdili v mnohých iných filmoch, viď. poznámky pri ich menách. Hudbu k filmu zložil André Previn, ktorému sa okrem napínavej a tajomnej úvodnej skladbe nepodarilo zachovať tieto prvky aj u ďalších skladieb, aspoň teda nie v takej miere, aby boli nejak výrazné. Oveľa viac by som si tu vedel predstaviť niekoho z trojice Bernard Herrmann, Max Steiner alebo Dimitri Tiomkin.[11]


HODNOTENIE

78%


[2] The House on 92nd Street (1945), Call Northside 777 (1948), The Naked City (1948) alebo Panic in the Streets (1950).
[4] Dobrým príkladom môže byť napr. Station West (1948), kde hlavný hrdina, vojenský spravodajský dôstojník, prichádza v utajení do jedného mestečka s cieľom odhaliť totožnosť osoby/osôb, ktorá/é stoja za vraždou dvoch vojakov a zmiznutím zásielky zlata.
[7] Americká vláda totiž od roku 1942 začala zriaďovať internačné tábory pre osoby japonského pôvodu, ktoré žili na území USA. Do týchto táborov bolo počas vojny presunutých viac ako 110 000 obyvateľov zo západného pobrežia, pričom desiatky ľudí v nich zahynulo.
[11] Zatiaľ čo Herrmann uspel predovšetkým u noirov, ako napr. On Dangerous Ground (1951) alebo Vertigo (1958), tak Steiner a Tiomkin naopak u westernov, prvý menovaný napr. u The Treasure of the Sierra Madre (1948) alebo The Searchers (1956) a druhý menovaný zase napr. u High Noon (1952) alebo Giant (1956).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára