17. 12. 2016

The Stranger (1946)

   V roku 1946 mali premiéru dve noirové diela pojednávajúce o nacistoch, ktorí na konci Druhej svetovej vojny (alebo po jej skončení) ušli pred spravodlivosťou z Nemecka na Americký kontinent. V polovici septembra to bol noir Notorious (1946), za ktorým stál režisér Alfred Hitchcock, avšak ešte pred ním, na konci mája, sa do kín dostal práve noir The Stranger (1946), ktorého tvorcom bol Orson Welles.

STORY LINE

   Welles bol ako režisér v polovici 40-tych rokov v dosť nezávideniahodnej situácii, keďže jeho celovečerný debut, dráma Citizen Kane (1941) sa dočkala vcelku rozporuplného prijatia, ako zo strany divákov, tak aj zo strany kritikov a jeho druhý projekt, dobová dráma The Magnificent Ambersons (1942) si viedla ešte horšie, za čo však mohlo štúdio RKO, ktoré vystrihlo a nenávratne zničilo viac ako 40 minút materiálu, vrátane záveru, ktorý bol kompletne pretočený. Obe tieto snímky sa dnes síce zaraďujú k tomu najlepšiemu, čo Welles ako režisér vytvoril, hoci vo vtedajšej dobe mu nepriniesli slávu, ani uznanie. Práve naopak Welles mohol zabudnúť na náročnejšie projekty a na miesto toho sa ako režisér musel zamerať na menšie a skromnejšie filmy. Trvalo 4 roky dokým Welles uviedol do kín ďalší svoj režisérsky počin, ktorým bol práve noir The Stranger (1946).[1] Táto snímka síce nebola taká prelomová, ako Citizen Kane (1941), či už po stránke rozprávania (retrospektíva spomienok vo forme flashbackov) alebo pokiaľ išlo o technické veci (hudba, kamera a strih) a nešlo ani o takú pôsobivú a silnú drámu, ako tomu bolo v prípade The Magnificent Ambersons (1942). Welles totiž spojil v The Stranger (1946) vcelku jednoduchú zápletku s atraktívnou a vo svojej dobe aj veľmi aktuálnou problematikou skrývajúcich sa nacistov a ich vojnových zločinov. Ide pritom nielen o prvý povojnový celovečerný hraný film, ktorý sa tejto tematike venuje, avšak zároveň ide aj o prvý povojnový celovečerný hraný film venujúci sa témam holokaustu a koncentračným táborom. Citizen Kane (1941) bol jedným z tých diel, ktoré mali, čo sa týkalo vizuálnej stránky, najväčší vplyv na podobu noirov, predovšetkým hra so svetlom a tieňmi. The Stranger (1946) síce nebol až takým revolučným, ale napriek tomu si tu kamera a strih zaslúžia pozornosť. U oboch možno hovoriť, že režisér s nimi experimentoval. V prípade kamery vsadil režisér na tmavé, ba dalo by sa povedať, že až temné tóny, kde sa prevažná väčšina scén odohráva v noci a divák tak vidí iba siluety postáv. Každopádne to vytvára špecifickú atmosféru, ktorá sa k tomuto noiru náramne hodí. V prípade strihu zase Welles využíva dlhé, neprerušované zábery, napr. scéna v lese, kde sú Kindler a Meineke, trvá viac ako 4 minúty, pričom je bez jediného strihu. Je to podstane dlhšie než slávna takmer 3 a pol minútová úvodná scéna z režisérovho o 12 rokov neskoršieho noiru Touch of Evil (1958), navyše si treba uvedomiť, že Welles experimentoval s dlhými  zábermi už o dva roky skôr, než sa o niečo podobné pokúsil Hitchcock u Rope (1948), keď chcel natočiť film na jeden záber. Po príbehovej stránke ide o jednoduchú a priamočiaru zápletku. Viac než na budovanie deja sa vsádza na budovanie atmosféry a napätia. To je však najväčšia chyba, hoci atmosféra, ktorú sa podarilo vytvoriť je správne temná a takisto napätie, by sa miestami dalo krájať (najmä dialógy medzi Rankinom a Wilsonom), ale to všetko na úkor príbehu, ktorý toho moc neponúkne, napriek tomu, že pracuje so zaujímavou témou (skrývajúci sa vojnový zločinec). Z daného námetu sa však dalo vyťažiť rozhodne viac. Ďalšiu slabinu vidím v záverečnej polhodine, ktorá je zbytočne naťahovaná a koniec mohol prísť oveľa skôr. Welles si po príbehovej stránke neponúkol toho tak veľa, ako po tej technickej, kde si toho dovolil oveľa viac, ale zase treba si uvedomiť, v akej pozícii sa nachádzal, tá mu však neumožňovala naplno prejaviť svoj režisérsky talent. Celá zápletka stojí len na dvoch postavách (Rankin a Wilson), pričom zaujímavou je iba jedna z nich (Rankin). Rankin ako skrývajúci sa vojnový zločinec je pozoruhodný najmä z toho dôvodu, ako trefne dokázali už v tej dobe vykresliť takýchto nacistov, ktorí sa snažili zapadnúť medzi „obyčajných“ ľudí a žiť „normálnym“ životom. Tomuto krytiu prispôsobili tiež aj svoje názory (osobné alebo politické). Rankin, rovnako ako aj väčšina skutočných vojnových zločincov nezabudli na svoju minulosť, nezahodili ju za hlavu, ale iba čakajú na vhodnú príležitosť, kedy sa budú môcť k nej znovu vrátiť. Rankin je plný klamstiev a pretvárok, ale aj vynaliezavosti, keď si dokáže poradiť takmer s každým problémom. Kvôli svojmu hereckému predstaviteľovi pripomína Wilson postavu iného vyšetrovateľa zo staršieho noiru Double Indemnity (1944), ale chýba mu cynizmus, ktorý je nahradený väčším a zároveň aj tvrdším úsilím dostať dotyčného. Dialógy medzi ústredným duom (Rankin a Wilson) sú tou najlepšou konfrontáciou medzi obomi protagonistami, keďže odrážajú nielen ich charakter, ale aj to, o čo sa obaja snažia (Rankin zabrániť svojmu odhaleniu a Wilson zase presný opak). Ostatné postavy sú tu potom už iba do počtu. Celkovo sa jedná o priemerný noir, ktorý poteší svojou technickou stránkou (predovšetkým práca s kamerou a strihom) a ponúka pre diváka atraktívnu tematiku, avšak samotný príbeh je sklamaním, keďže spracovať sa dal aj oveľa lepšie.

HERCI

   Welles ako herec tu dokazuje, že aj keď sa jeho meno spája prevažne s réžiou, tak aj ako herec bol skvelý. Do veľkej miery stojí toto dielo práve na jeho výkone. Záporné postavy vedel, obzvlášť, v noiroch vždy výborne zahrať, viď. The Third Man (1949), Man in the Shadow (1957) alebo Touch of Evil (1958). Rovnako je to aj u The Stranger (1946), kde využíva pretvárku, ale zároveň pôsobí miestami až démonicky. Edward G. Robinson podáva taký dalo by sa povedať, že svoj herecký štandard, pretože podobnú postavu, ale lepšie, stvárnil v spomínanom noire Double Indemnity (1944) a tak sa v The Stranger (1946) sa teda už len „opakuje“. Spoločné scény Wellesa a Robinsona však stoja za to. Z ďalších hercov nie je koho vyzdvihnúť, pretože nepredvádzajú nejaké pozoruhodné výkony.


HODNOTENIE

59%


[1] V roku 1943 mal síce premiéru noirový thriller Journey Into Fear (1943), kde je Welles uvádzaný ako druhý režisér, ale v skutočnosti bol za výslednú podobu viac zodpovedný Norman Foster, lebo Welles bol vtedy veľmi zaneprázdnený. Od 28.10.1941 do 22.1.1942 prebiehalo nakrúcanie The Magnificent Ambersons (1942), k čomu ešte treba prirátať dobu post-produkcie, ktorú mal Welles na starosti až do konca marca 1942. Journey Into Fear (1943) sa natáčalo od 6.1.1942 do 12.3.1942, navyše Welles tu dokonca hral aj jednu z vedľajších postáv.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára