1. 12. 2016

Possessed (1947)

   V roku 1947 uviedol režisér Curtis Bernhardt do kín dve svoje snímky, zhodou okolností obe boli noiry. V polovici decembra to bol High Wall (1947), avšak ešte pred ním, na konci júla mal premiéru práve tento noir, Possessed (1947).

STORY LINE

   Napriek tomu, že noir sa najčastejšie spája s detektívkou, tak tento žáner mal omnoho širší/väčší záber a tak sa môžeme stretnúť s rôznymi jeho obmenami, od hororového,[1] cez gangsterský[2] a polo-dokumentárny,[3] až po westernový.[4] Possessed (1947) však v sebe spája až tri typy: noirovú drámu;[5] psychologický noir[6] a ženský noir.[7] Dráma, lebo kladie dôraz na vývoj príbehu a postáv, pracuje s emóciami a zaoberá sa vážnou problematikou (posadnutosťou). S ňou potom súvisí aj zaradenie medzi psychologický noir. Takéto noirové diela sa začali objavovať už na konci prvej polovice 40-tych rokov a súviseli so zakladateľom psychoanalýzy a taktiež významným rakúskym neurológom a psychológom, menom Sigmund Freud. Jeho vedecké objavy a poznatky sa k temným noirovým snímkam náramne hodili, napr. na vykreslenie duševného stavu postáv alebo zobrazenie psychického teroru jednej z postáv na tú druhú. Tu sa jedná o posadnutosť a výčitky. Posadnutosť resp. chorobnú žiarlivosť spracovával už o dva roky skôr farebný noir Leave Her to Heaven (1945), kde jeho režisér, John M. Stahl, ponúkol okrem farebného vizuálu aj pôsobivý, a dodnes aj mimoriadne silný, zážitok. Bernhardt síce nakrútil „len“ čiernobiele dielo, ale rovnako strhujúce. V poslednom rade je to ženský noir. Jedným z charakteristických znakov u noirov je prítomnosť postavy femme fatale (osudová žena), ale u ženských noiroch sú tieto úlohy vymenené. Hlavnou hrdinkou je žena a spolu s ňou sa tu objavuje homme fatale (osudový muž). Po príbehovej stránke možno povedať, že zatiaľ čo Stahl u Leave Her to Heave (1945) sa zameriaval viac na obeť psychického teroru, tak Bernhardt u Possessed (1947) naopak obracia svoju pozornosť na pacienta resp. pacientku. Ide hlbšie čo sa týka spracovania a zobrazenia posadnutosti.[8] Vzhľadom na to, že režisér predostiera divákom túto látku z perspektívy pacienta resp. pacientky, tak čiernobiele uchopenie sa tomu hodí oveľa viac než to farebné, pretože jednak lepšie vystihuje, ako jej duševný stav, tak aj temné zákutia mysle a jednak umožňuje aj pre noir typický prvok, v podobe hry so svetlom a tieňmi, ktorý napr. spomínaný farebný Leave Her to Heaven (1945) nemal. Veľká škoda, že ide o nevyrovnané rozprávanie, kde v tej prvej polovici funguje všetko ako má, od svižného tempa, cez pútavý príbeh, až po emócie, ale v tej druhej časti tempo upadá, dostavuje sa miestami nuda, ani tie emócie už nepôsobia tak, ako predtým a je tu len veľmi málo zaujímavých pasáží (napr. prelud resp. vidina hlavnej hrdinky alebo návrat do domu pri jazere), ktoré prinášajú niečo vlastné, originálne. Hlavnú vinu na tom nesie režisér. Bernhardt totiž už ani v rodnom Nemecku, kde začal tvoriť od polovice 20-tych rokov až do roku 1933, nepatril medzi popredných režisérov. To sa nezmenilo ani potom čo sa nacisti chopili moci a on emigroval najskôr do Francúzska, neskôr potom do Veľkej Británie a v roku 1940 sa už definitívne usadil v USA, kde sa aspoň čiastočne presadil až v druhej polovici 40-tych rokov svojimi drámami, či už tými „klasickými“, ako napr. My Reputation (1946) a A Stolen Life (1946) alebo potom tými noirovými, ako napr. Conflict (1945), High Wall (1947) alebo práve Possessed (1947). S drámou mal teda skúsenosti, ale napriek tomu žiadne z týchto projektov nevyčnieval a v daných rokoch boli navyše taktiež natočené aj omnoho lepšie drámy. Niekde, ako napr. u My Reputation (1946) chýbali silnejšie emócie, inde naopak, ako napr. u Possessed (1947) zase príbeh doplácal na nevyváženosť oboch častí. V tomto prípade je to najmä spomínaná slabšia druhá polovica, ktorá zaostáva za tou prvou. Na poste režiséra by som si vedel predstaviť mená, ako napr. Fritz Lang,[9] Otto Preminger,[10] Billy Wilder[11] alebo William Wyler,[12] ktorí mali s noirovou drámou alebo psychologickým noirom väčšie skúsenosti. Z postáv sú zaujímavé iba dve. Prvou je hlavná hrdinka Louise, ktorá už nie je iba bezcitnou mrchou, ako napr. bola jej „predchodkyňa“ v Leave Her to Heaven (1945), ale je oveľa viac prepracovanejšou a zložitejšou postavou. Divák k nej totiž necíti len odpor, ale aj v niektorých momentoch aj ľútosť a pochopenie. Ona za svoj stav nemôže a nevie si inak pomôcť, preto koná tak, ako musí. Druhou je David, ktorý je tu ako homme fatale, ale jeho charakter pripomína klasických noirových hrdinov, najmä z toho dôvodu, že je cynickým a kvôli tomu, lebo sa zaplietol so ženou, s ktorou nemal. Spoločné scény Louise a Davida, predovšetkým v tej prvej polovici výborne fungujú a sú tým najlepším, preto je škoda, že potom v tej druhej časti stratili na svojej intenzite a sile. Ostatné postavy sú tu dalo by sa povedať, že do počtu, pretože jednak to nie je o nich a jednak ani nič neponúkajú, čím by oslovili diváka. Celkovo sa jedná o nadpriemernú noirovú drámu, ktorá ponúka pohľad do temných stránok ľudskej mysle a zároveň ukazuje aké dôsledky môže mať posadnutosť jedného človeka, tým druhým. Výborná prvá polovica však dopláca na tú druhú, ktorá výrazne zaostáva za očakávaniami.     

HERCI

   Joan Crawford podáva výborný výkon, vo svojej úlohe je veľmi presvedčivá a dokonale vystihla charakter, ale predovšetkým jej duševný stav. Celý film vo veľkej miere spočíva na jej hereckom prejave, ktorým si získa diváka, či už v tom dobrom zmysle slova, keď s ňou súcití a má pre jej stav pochopenie alebo potom aj v tom zlom zmysle slova, keď mu v určitých momentoch príde svojim chovaním odpudivá. Podľa mňa je to jedna z jej najlepších úloh.[13] Van Heflin takisto výborný, navyše jeho úloha mu náramne sadla. Raymond Massey moc toho teda nepredviedol a väčšinu času si vystačí s jedným a tým istým výrazom tváre. Z ostatných hercov už nie je koho vyzdvihnúť.


HODNOTENIE

69%


[3] The House on 92nd Street (1945), Call Northside 777 (1948) alebo The Naked City (1948).
[4] Pursued (1947), Blood on the Moon (1948) alebo Station West (1948).
[6] Gaslight (1944), Spellbound (1945) alebo The Dark Past (1948).
[8] Neskôr sa im venovali aj ďalšie noiry, ako napr. Where Danger Lives (1950) alebo Angel Face (1953).
[9] Ministry of Fear (1944), The Woman in the Window (1944), Scarlet Street (1945) alebo Secret Beyond the Door... (1947).
[11] Double Indemnity (1944), The Lost Weekend (1945), Sunset Blvd. (1950) a Ace in the Hole (1951).
[13] Crawford v rámci príprav strávila značný čas návštevami psychiatrického oddelenia a hovorila s psychiatriami. Sama povedala, že to bola najťažšia úloha, v jej kariére.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára