9. 12. 2016

Lust for Life (1956)

   V septembri 1956 mali v amerických kinách premiéru hneď dva projekty, za ktorými stál režisér Vincente Minnelli. Na konci mesiaca to bola dráma Tea and Sympathy (1956), avšak ešte predtým, v polovici mesiaca bola uvedená práve životopisná dráma Lust for Life (1956).[1]

STORY LINE

   Biografické snímky o nejakom jedincovi (alebo skupine jedincov) predstavujú divákom ich pracovný a súkromný život v dvoch „verziách“ a to, buď v skrátenej podobe, teda iba v období, kedy sa preslávili resp. zapísali do histórie alebo v klasickej forme, teda od ich mladosti resp. začiatkov až do smrti. Prvá skupina má oproti tej druhej výhodu v tom, že sa s ničím nezdržuje a ide priamo ku obdobiu, v ktoré bolo pre dotyčného najdôležitejšie. Druhá skupina, ktorá je rozšírenejšia to má ťažšie v tom, že musí veľkú časť života danej osoby (alebo osôb) zachytiť v 2-3 hodinách, kde sa často nedá tvorcom vyhnúť či už nejakým povinným zbytočnostiam (najmä v úvode) alebo skracovaniu či vynechávaniu (hlavne na konci). Lust for Life (1956) patrí do tejto druhej skupiny a oboznamuje divákov s osobnosťou jedného z najznámejších holandských maliarov menom Vincent van Gogh, popredného predstaviteľa umeleckého smeru zvaného post-impresionizmus. Dej začína v roku 1879, teda ešte v čase, než sa Vincent van Gogh začal venovať maľovaniu profesionálne. O umenie sa začal zaujímať už ako dieťa a do roku 1879 spravil aj niekoľko amatérskych kresieb, avšak jeho profesionálne začiatky sa spájajú až so začiatkom 80-tych rokov 19-steho storočia. Nemožno povedať, že všetky historické fakty sú presné, ostatne ako u každého biografického snímu. Býva to totiž tak, že režisér, scenárista alebo štúdio si niektoré veci upravia podľa svojej potreby resp. ich prispôsobia potrebám filmu, ďalšie veci podajú skratkovito a iné zase úplne vynechajú (tu napr. maliarov syfilis). Nemyslím si však, že by to v tomto konkrétnom prípade bolo na škodu, keďže zámerom tvorcom nebolo skúmať umelcov život a tvorbu, ale na to, čo sa v ňom odohrávalo. George Cukor je síce uvádzaný ako druhý alebo pomocný režisér, ale v skutočnosti mal na starosti iba jednu scénu resp. jej pretočenie, pretože s ňou štúdio nebolo spokojné. Na výsledný film to nemalo vôbec žiadny vplyv a tak možno Lust for Life (1956) pokladať výlučne iba za Minnelliho prácu. Ten bol vhodnou voľbou na post režiséra a to z dvoch dôvodov. Prvým, boli jeho muzikálové diela,[2] hlavne to, ako v nich dokázal pracovať s farbou a celkovo vizuálnou stránkou, čo pri biografii o maliarovi zohrávalo dôležitú úlohu. Druhým, bola jeho schopnosť zvládať aj dramatickú stránku, či už vo svojich muzikáloch alebo v dráme The Bad and the Beautiful (1952). Minnelli v prípade Lust for Life (1956) nesklamal, práve naopak potvrdil svoje zručnosti. Prácu s vizuálnou stránkou filmu zvládol výborne, nielen čo sa týkalo použitia farieb, ktorá mali od seba odlíšiť jednotlivé životné etapy hlavného hrdinu, ale tiež aj nakrúcanie v novom formáte Metrocolor. Tento širokouhlý formát umožňoval vyniknúť hĺbkou ostrosti a taktiež vytvárať nádherné zábery, ktoré by sa dali prirovnať k obrazom tohto slávneho holandského maliara. Netreba dodávať, že najväčší pôžitok z farieb a vizuálneho spracovania si každý najviac užije na Blu-ray.[3]


   Minnelli uspel aj pokiaľ išlo o drámu a vytvoril pre diváka pôsobivý a zároveň pútavý portrét o tomto umelcovi. Po príbehovej stránke sa na rozdiel od iných, či už dobových alebo aj súčasných, životopisných snímok nevenuje režisér primárne tomu, čo buď stálo za vznikom malieb hlavného hrdinu alebo aký bol jeho súkromný život (vzťahy). Svoju pozornosť smeruje najmä k vývoju charakteru hlavnej postavy a jeho myšlienok. Dôležitým pre režiséra bolo zobraziť divákom tri veci: to, čo cítil, čo si myslel a čo (vo svojom vnútri) prežíval Vincent van Gogh. Minnelli sa sústredil na jeho vnútornú stránku (emócie, myšlienky, pocity), kde zobrazil stret vlastných démonov s genialitou, ktoré sa potom odrážali v jeho súkromnom živote a aj na obrazoch. Minnelli vytvoril prepracovaný profil muža, ktorého sa vôbec nesnaží, ani heroizovať, ani démonizovať, predstavuje ho, ako obyčajného človeka, so svojou svetlou, ale aj odvrátenou stránkou. Režisérovi sa podarilo vystihnúť aj vtedajšiu dobu a pomery v spoločnosti. Zaužívané konvencie, ale tiež nepochopenie, odmietanie a predsudky. Napriek tomu, že tento film má dve hodiny, tak ani na chvíľu nenudí, naopak dokáže zaujať od začiatku až do konca. Slabé, ba až vyložene zbytočné scény by sa tu hľadali len veľmi ťažko, keďže všetky na seba vďaka postave hlavného hrdinu sú spolu prepojené a jedna na druhú nadväzujú. Zvládnutá je aj práca s emóciami, kde nie je núdza o silné momenty, ktoré zapôsobia na divákov. Z postáv zohrávajú dôležitú úlohu tri. Prvou, je ako inak samotný Vincent van Gogh, o ktorom to celé je a ktorého sa aj vďaka hereckému predstaviteľovi podarilo vykresliť ako komplikovanú a zložitú osobnosť, ale zároveň je to podané zrozumiteľne pre divákov. Druhou, je Paul Gauguin, blízky priateľ Vincenta, ale jeho protiklad pokiaľ išlo o štýl kresieb. Gauguin  nedostáva až tak veľa priestoru, ale aj tak to stačí na to, aby si každý urobil o ňom predstavu a dozvedel sa aj o jeho charaktere a živote. Treťou, je Theo Van Gogh, mladší brat Vincenta, ktorý tu má omnoho viac scén než Gauguin, ale dopláca na svojho hereckého predstaviteľa. Ostatné postavy sú epizódne a taká je aj ich úloha, samozrejme nie že by to nejak vadilo. Celkovo sa jedná o výbornú biografickú drámu, ktorá okrem nádherných farieb a vizuálnej stránky ponúka aj strhujúci portrét jedného muža a brilantné výkony oboch hlavných predstaviteľov.

HERCI a HUDBA

   Kirk Douglas tu podáva jeden zo svojich najlepších výkonov v kariére. On ako Vincent van Gogh nielen vyzerá, ale úplne sa do tejto postavy vžil. Zaslúžene si kradne pre seba celý film a strháva na seba pozornosť v každej jednej scéne. Douglas dokonale vystihol pozitívnu, ale aj negatívnu stránku svojej postavy a taktiež jej duševný stav, navyše ako herec má veľkú charizmu a vedel stvárniť takýto zložitý typ charakterov. Výborne ho dopĺňa Anthony Quinn, ktorý predvádza takisto nezabudnuteľný výkon, predovšetkým ich spoločné scény a konfrontácia medzi nimi stoja za to. James Donald sa do svojej úlohy vôbec nehodil a vedel by som si v nej predstaviť kopu iných hercov z tej doby. Hudbu k filmu zložil Miklós Rózsa. Skomponoval nádhernú hlavnú tému, ale ostatné skladby vo filme nedokážu vyniknúť. Tento skladateľ vytvoril podľa mňa v 50-tych rokoch omnoho lepšie kúsky, či už išlo o Quo Vadis (1951), Ivanhoe (1952), Julius Caesar (1953) alebo Ben-Hur (1959).


HODNOTENIE

84%


[1] Táto recenzia bola napísaná pri príležitosti 100. narodenín hlavného hereckého predstaviteľa, ktorý sa toto okrúhle výročie dožíva práve dnes, 9.12.
[3] Blu-ray s týmto filmom, obsahujúcom české titulky, vyšlo na českom a slovenskom trhu minulý rok.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára