23. 12. 2016

Cleopatra (1963)

   V priebehu 50-tych a 60-tych rokov vzniklo v USA niekoľko historických veľkofilmov, ako napr. Ben-Hur (1959), Spartacus (1960), The 300 Spartans (1962) alebo The Fall of the Roman Empire (1964). Výnimkou nie je ani Cleopatra (1963).

STORY LINE

   Pôvodne začal túto snímku už v roku 1960 nakrúcať režisér Rouben Mamoulian, avšak v dôsledku prieťahov, spôsobených predovšetkým zápalom pľúc hlavnej herečky, ale aj na nátlak štúdia, v roku 1961 odišiel[1] a nahradil ho Joseph L. Mankiewicz. Ani on však nemal tento projekt plne pod kontrolou a nemohol tak realizovať víziu, ktorú zamýšľal. Z natočeného materiálu totiž vytvoril zostrih o dĺžke 320 minút a ukázal ho štúdiu 20th Century Fox, ale pre nich to bolo samozrejme neprijateľné a požadovali film ešte viac skrátiť. Mankiewicz sa pokúšal zachovať svoju verziu, keď im navrhol rozdelenie na dva diely,[2] pričom do kín mali byť uvedené samostatne, ale neuspel ani s tým. Mal námietky proti zostrihaniu, kvôli čomu bol aj vyhodený a dohľad prevzal priamo šéf štúdia Darryl F. Zanuck. Zakrátko bol však Mankiewicz prijatý späť, keďže Zanuck si nevedel dať rady a spolu toto dielo dokončili. Najprv ho zo 320 minút skrátili na 248, ale potom ho ešte zostrihali na 192 minút. Za výsledok tak môže výlučne štúdio a jeho zásahy.[3] Ktovie, že či by bola pôvodná, 320 minútová, verzia kvalitnejšia než 248 minútová. Mankiewicz totiž už predtým, ako režisér a scenárista, pracoval na jednom historickom veľkofilme, bol ním Julius Caesar (1953), takže s takouto náročnou produkciou mal skúsenosti. Rozdiel bol hlavne v tom, že Julius Caesar (1953) okrem adaptácie divadelne hry z ktorej vychádzal, bol zároveň ako divadelná hra aj koncipovaný, čo sa odrazilo nielen na dialógoch, ale tiež aj na hereckých výkonoch, ktoré boli „divadelné“. Po technickej stránke je toto dielo spracované na veľmi vysokej úrovni, čo bolo v danej dobe akýmsi štandardom. Treba si totiž uvedomiť, že keď v 50-tych rokoch začal nástup televízie, tak filmové štúdia, v snahe prilákať divákov späť do kín, začali „bojovať“ proti televízii aj tým, že chceli divákom sprostredkovať väčší a silnejší zážitok a tak produkovali rôzne veľkofilmy, či už historické, vojnové, westernové alebo iné. To bol potom dôvod, prečo tieto veľkofilmy boli predovšetkým po technickej stránke tak vysoko spracované, keďže štúdiá si práve na nej dávali záležať. Samozrejme ani Cleopatra (1963) nie je v tomto smere výnimkou. V prvom rade tu treba vyzdvihnúť nádherné dobové kostýmy, kde je možné vidieť odlišnosť oboch kultúr, tej západnej (rímskej) a tej východnej (egyptskej). Môžeme tu vidieť rôzne druhy kostýmov, od otrokov, sluhov a vojakov, cez obyvateľov Egypta a Ríma, egyptských radcov a rímskych senátorov, až po tie, ktoré má Kleopatra, pričom v každej scéne sú iné. Ďalšiu dôležitú zložku predstavujú komparzisti, ktorých sú tu stovky a robia toto dielo ešte viac epickým, nielen v akčných pasážach (námorná bitka), ale aj taký príchod Kleopatry do Ríma je dych vyrážajúcim. Opomenúť nesmiem ani výpravu, v podobe dobových nástrojov, zbraní, ale aj zariadenia alebo stavieb, ktoré boli na tento účel postavené. No a v poslednom rade to je nádherná kamera ponúkajúca množstvo úchvatných záberov, ako napr. spomínaná námorná bitka alebo príchod do Ríma. Čo sa týka akcie, tak vzhľadom na 248 minút je jej pomerne málo, iba dve takéto sekvencie, pričom tá prvá (obliehanie), je krátka, trvá sotva pár minút a takisto nie je ani príliš zaujímavo spracovaná. Druhá (námorná bitka) je na tom podstatne lepšie, nielen pokiaľ ide o jej dĺžku, ale aj preto, že pôsobí, že tvorcovia si na nej dali viac zálezať. Ben-Hur (1959) má dych vyrážajúce preteky vozov, Spartacus (1960) za to len jednu, veľmi krátku bitku a Cleopatra (1963) je niekde medzi nimi.


   Po príbehovej stránke možno povedať, že aj napriek názvu snímky, Cleopatra (1963), nejde o klasickú biografickú snímku. Dej sa totiž nezameriava len na postavu egyptskej vládkyne Kleopatry VII, ale aj na ďalšie významné osobnosti vtedajšej doby, ako Gaius Iulius Caesar, Marcus Antonius a Octavianus Augustus. Toto dielo v podstate zobrazuje osudy týchto štyroch postáv a tiež dôležité udalosti, ktorých boli svedkami. Sledujeme ich v období, kedy sa tvorili nielen dejiny Ríma, ale aj Egypta a tiež väčšiny vtedajšieho známeho sveta. Ďalej sa zápletka sústreďuje na vykreslenie pomerov, ktoré panovali v Egypte a Ríme, v období končiacej Rímskej republiky a nastupujúceho cisárstva.[4] Zákulisie politiky, plnej rôznych bojov, intríg a zrád zvládol režisér celkom dobre. Darí sa mu držať divákovu pozornosť a čiastočne, hoci nie úplne, ho dokáže vtiahnuť do deja. Chýbajú tu totiž silnejšie emócie, ktoré by na diváka dokázali zapôsobiť. Ďalší problém predstavujú rozdielne polovice. Zatiaľ čo tá prvá, má svižné tempo a jednotlivé udalosti po sebe vcelku rýchle nasledujú, tak tá druhá pôsobivá pomaly a zdĺhavo, navyše pokiaľ sa na toto dielo pozrieme ako na celok, tak vzhľadom na druhú časť vzbudzuje tá prvá dojem akéhosi prológu. Stručne povedané, pri pohľade na druhé dve hodiny sú tie prvé dve len ako nútený úvod, pričom tieto polovice fungujú viac samostatne, než ako jeden celok. Ťažko povedať, že či by sa niečo zmenilo, ak by sa zachovala 320 minútová verzia. Osobne si myslím, že ani nie, lebo na to, aby príbeh mal svoju kvalitu, tak aspoň niečo z toho by bolo vidieť v tej 248 minútovej verzii, ale nestalo sa tak. The Magnificent Ambersons (1942) sú výbornou snímkou aj napriek tomu zostrihaniu, v ich prípade sa to vo výsledku prejavilo len v malej miere, hoci tej v pôvodnej verzii by mali určite ešte vyššiu kvalitu. Cleopatra (1963) je už v tejto kratšej verzii po príbehovej stránke priemerom a zrejme iba veľmi málo by sa toho zmenilo v tej pôvodnej verzii. Napriek tomu, že Mankiewicz bol kvalitným režisérom,[5] vedel by som si na jeho poste predstaviť iného režiséra. Vhodnými kandidátmi by bol napr. William Wyler, ktorý vedel pracovať nielen s veľkofilmami, viď. spomínaný historický Ben-Hur (1959) alebo ešte pred ním westernový The Big Country (1958), ale aj s príbehom, obzvlášť vytvoriť pútavú a pôsobivú drámu.[6] Ďalším adeptom by bol napr. David Lean, ktorý vedel skombinovať veľkofilm a silný príbeh, ako tomu bolo u dvoch vojnových: The Bridge on the River Kwai (1957) a Lawrence of Arabia (1962). Postavy sú pozoruhodné tým, že nie sú pre diváka zaujímavé samé o sebe, ale iba vďaka svojim hereckým predstaviteľom, bez nich by to bolo ešte horšie. Ono nejde ani tak o to, že tiet postavy by s iným obsadením nemali čo ponúknuť, ale nejde sa až do ich hĺbky (Octavianus), nevieme prečo sú zrazu nepriateľmi (Antonius a Agrippa) alebo prečo konajú tak, ako konajú (Antonius pred bitkou na mori). Ťažko je teda vyzdvihnúť nejakú postavu, avšak takmer všetky mali to šťastie, že boli trefne obsadené. Celkovo sa jedná o nadpriemerný historický veľkofilm, ktorý ohúri svojou prepracovanou technickou stránkou (hudba, kamera, komparzisti, kostýmy alebo výprava) a hercami, ale sklame zápletkou a postavami, ktoré by si určite zaslúžili rovnaký prístup, aký sa venoval technickej stránke.

HERCI a HUDBA

   Elizabeth Taylor vo svojej najznámejšej resp. životnej úlohe. Ja osobne, by som síce za jej najlepšie výkony považoval tie, v počinoch Giant (1956), Cat on a Hot Tin Roof (1958) a Who's Afraid of Virginia Woolf? (1966), ale nezabudnuteľnou je ako inak aj jej Cleopatra (1963). Okrem jej hereckého prejavu a krásy tu z nej vyžaruje aj toľko potrebná dávka noblesy, ktorú ako postava panovníčky musí mať. Práve na nej, rovnako ako aj na ďalších hercoch, menovite: Richard Burton, Rex Harrison, Martin Landau a Roddy McDowall, stojí celá táto snímka. Všetci sú tu vhodne obsadení a hrajú v rámci možností, ktoré im dovoľovala nielen ich postava resp. samotná zápletka, ale aj ich herecké schopnosti. Hudbu k filmu zložil Alex North, ktorý o 3 roky skôr skladal hudbu pre spomínaný historický veľkofilm Spartacus (1960).[7] Vo svojich skladbách tam dokázal vystihnúť atmosféru Starovekého Ríma a Cleopatra (1963) by sa mohla chápať ako pokračovanie jeho práce, ktorú ešte rozšíril o orientálne (egyptské) motívy resp. prvky. Vytvoril tu pekné akčné (napr. Moongate; Hail Antony alebo Interlude/Sea Battle), dramatické (napr. Cleopatra Enters Rome; Cleopatra's Barge alebo Bacchus) a romantické skladby (napr. Antony and Cleopatra's Love; Love and Hate alebo My Love Is My Master).


HODNOTENIE

65%


[1] Mamoulian po odchode ukončil svoju režisérsku kariéru, keďže toto bol už jeho druhý projekt po sebe, ktorý musel opustiť. Tým prvým bol muzikál Porgy and Bess (1959), kde réžiu potom po ňom prevzal Otto Preminger.
[2] Prvý mal mať názov Caesar and Cleopatra a druhý Antony and Cleopatra.
[3] Nebolo by to však prvý, ale ani posledný, raz čo nejaké štúdio zostrihalo film bez vedomia alebo proti vôli režiséra. Predtým tak urobilo napr. štúdio RKO u The Magnificent Ambersons (1942), kde viac ako 40 minút bolo vystrihnutých. Potom neskôr zase napr. produkčná spoločnosť The Ladd Company u Once Upon a Time in America (1984) donútila režiséra zostrihať svoju snímku z pôvodných 6 hodín na 229 minút, avšak neskôr ho potom ešte skrátili na 139 minút.
[4] Rímska republiky existovala v rokoch 509 až 27 pred našim letopočtom. Rímske cisárstvo jestvovalo v rokoch 27 pred našim letopočtom až do roku 395, kedy došlo k rozdeleniu ríše na Západorímsku ríšu, ktorá zanikla v roku 476 a Východorímsku ríšu, ktorá sa neskôr premenovala na Byzantskú ríšu a prežila až do roku 1453, kedy bola dobytá Osmanskou ríšou.
[5] Dôkazom toho sú jeho počiny, ako napr. The Ghost and Mrs. Muir (1947), All About Eve (1950) alebo Sleuth (1972).
[7] Neskôr skomponoval hudbu aj k ďalšiemu historickému veľkofilmu, The Agony and the Ecstasy (1965).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára