4. 12. 2016

Advise & Consent (1962)

   V období 60-tych rokov vzniklo v USA zopár politických drám, ktoré kriticky nahliadali do jej zákulisia, ako napr. Ada (1961) alebo The Best Man (1964). Sem spadá práve aj Advise & Consent (1962).

STORY LINE

   S drámami z oblasti politiky, alebo keď chcete tzv. politickými drámami sa v americkej kinematografii môžeme stretnúť už od 30-tych rokov, v dielach, ako napr. Mr. Smith Goes to Washington (1939), The Great McGinty (1940), State of the Union (1948) alebo All the King's Men (1949). Tieto snímky ukazovali odvrátenú, reálnu tvár politiky na jedincovi, ktorý sa dovtedy, buď pohyboval mimo politických kruhov alebo bol nezaťažený politickou minulosťou. Na tomto jedincovi ukázali, odvážne plány a predstavy zmeniť svojim pôsobeným v tejto sfére na počiatku politickej kariéry resp. po vstupe do nej, zostali len prázdnymi a nenaplnenými frázami. Ako sa im počas ich pôsobenia v politike zmenil ich súkromný život, ale aj ich charakter. Ako sa z dovtedy bezúhonných ľudí postupom času stali skorumpovaní a morálne skazení ľudia. Advise & Consent (1962) zachádza ešte ďalej. Nerobí by si žiadne ilúzie z politiky ako takej a ani z jej predstaviteľov. Základom je vcelku jednoduchá dejová premisa: prezident USA nominuje na post ministra zahraničných vecí človeka s kontroverznou politickou minulosťou, na čo sa Senát rozhodne využiť svoje právo „rady a súhlasu“[1] ohľadom jeho menovania. Pre samotnú zápletku to však nie je dôležité, ako to nakoniec dopadne, ale podstatnejšie je to, akú politickú mašinériu sa tým podarí rozpútať. Senátori sa rozdelia do dvoch táborov. Zatiaľ čo ten jeden ho plne podporuje, tak pre ten druhý je absolútne neprijateľný. Divák je úlohe pozorovateľa a sleduje ako sa obe strany snažia, nekalými, až mafiánskymi praktikami, ako vydieranie alebo zastrašovanie, dosiahnuť svoj cieľ. Na tomto „príklade“ môžeme vidieť, ako v skutočnosti vyzerá mocenský boj a zákulisie veľkej politiky, kde dôležité politické rozhodnutia určujú predovšetkým intrigy, vlastné ambície, vzájomná nevraživosť alebo zdiskreditovanie politických oponentov/rivalov pred verejnosťou. Boj však neprebiehal len pred kamerami, ale aj za nimi, kde sa režisér Otto Preminger dostal do sporu nielen s dobovou cenzúrou, ale aj s tzv. hollywoodskou čiernou listinou.[2] Cenzúru predstavoval vo vtedajšej dobe platný tzv. Produkčný kódex, ktorý určoval pravidlá cenzúry v americkej filmovej distribúcii a produkcii. Režisér sa s ňou dostal do konfliktu kvôli zakomponovaniu homosexuality jednej z postáv, navyše je to prvá mainstreamová snímka natočená po Druhej svetovej vojne, ktorá ukázala gay bar. Preminger mohol podľahnúť tlakom cenzúry a odstrániť tieto „sporné“ pasáže, ako sa to stalo napr. u dva roky staršieho diela, Spartacus (1960),[3] avšak neurobil to, na miesto toho, ako už mnohokrát predtým vo svojej kariére, zbúral ďalšie vtedajšie tabu a posunul hranice cenzúry. Konfrontácia s tzv. hollywoodskou čiernou listinou sa niesla v tom, že Preminger tu spolupracoval s ľuďmi, ktorí sa na nej nachádzali.[4] Režisér tu zakomponoval aj scénu vypočúvania pred výborom, ktorá nielen svojim priebehom, ale aj obsahom odkazuje na podobné vypočúvania, ktoré sa viedli dekádu predtým, v 50-tych rokoch, s komunistami a ich sympatizantami. Zatiaľ čo u Anatomy of Murder (1959) sa režisér zameral profesiu právnikov, tak u Advise & Consent (1962) sa zase upriamuje na profesiu politikov. Preminger sa snaží ukázať, ako funguje politika v praxi. Jeho cieľom tu bolo predstaviť prácu politika, ako povolanie, kde je prirodzené snažiť sa presadiť návrhy a zákony, či už stranícke alebo vlastné, ale to na úkor morálky a vlastného charakteru. Podstatné však nie je ani tak to, z ktorej strany dotyčný politik pochádza, ani aké má politické názory, dôležité je to, akú má reputáciu (ako vychádza z ostatnými), aká je jeho cena (ako resp. na čom sa s ním dá dohodnúť) a tiež ako bude hlasovať (ako sa pri tom či onom návrhu/zákone zachová). Z technických vecí by som vyzdvihol najmä kameru a strih. Čiernobiela kamera tu trefne vystihuje atmosféru celej snímky, kde sa miešajú snaha dosiahnuť niečo prospešné a politická špina, plná intríg, klamstiev a prekročenie svojich právomocí. Vzhľadom na to, že Preminger mal bohaté skúsenosti už zo súdnej drámy Anatomy of a Murder (1959), preto vedel kde má postaviť kamery, aby vynikli postavy, či už pri rečnení v Senáte alebo pri vypočúvaní. Strih sa využíva dvomi spôsobmi. Na jednej strane, ak postava reční, tak tieto pasáže sú spravené na jeden záber, bez strihu. Na druhej strane, dochádza k prestrihom pri scénach vypočúvania alebo ak rečníka preruší ďalšia postava a dochádza k výmene slov medzi nimi.


   Po príbehovej stránke asi neprekvapí, že ide o politickú drámu, ktorá stojí hlavne na dialógoch. Ak niekomu konverzačka, politická dráma alebo ich spojenie nevyhovuje, tak ho toto dielo bude nudiť. Táto snímka tiež vyžaduje plnú pozornosť, keďže okamžite po úvodných titulkoch je divák doslova vhrnutý priamo do diania. Hlavne v úvodnej štvrťhodine bude až príliš veľa informácii, s čím môžu mať niektorí diváci problémy, zorientovať sa v záplave mien, postáv, aké majú vzťahy medzi sebou a na ktorej strane stoja. Preminger bol zručný režisér, ktorý tu dokáže vtiahnuť diváka do deja a udržať jeho pozornosť od začiatku až do konca. Niekedy, ako v prípade Exodus (1960) alebo In Harm's Way (1965) mu viac ako 2 hodinová minutáž nesadla, ale inokedy, ako u Anatomy of a Murder (1959) alebo práve u Advise & Consent (1962) to hravo zvládol. Tempo rozprávania je pomalšie, vzhľadom na to, že dôraz sa kladie hlavne na budovanie zápletky a vzťahov medzi postavami. Výborne je zvládnutá aj dramatická stránka a emócie, ktoré z veľkej časti súvisia s minulosťou postáv alebo ich vzťahmi. Ťažko by sa tu hľadali nejaké konkrétne scény, ktoré majú v sebe emócie, sú to skôr celé scény, či už vypočúvanie pred výborom alebo vystúpenia v Senáte. Za najlepšiu scénu považujem záver, ktorý vystihne, že na čo to všetko vlastne bolo. Po príbehovej stránke nie je čo vytknúť. Postavy tu nie sú rozdelené na tie dobré a na tie zlé. Možno snáď za dobrého považovať človeka, ktorý sa snaží pretlačiť daného kandidáta alebo naopak za zlého považovať osobu, ktorá ho odmieta? Oba tábory, či už tí, ktorí sú za alebo tí, ktorí sú proti majú svoje dôvody prečo tak konajú a nerobia to z vlastného presvedčenia, s výnimkou prezidenta, ktorý daného kandidáta navrhol. Tieto postavy majú oveľa bližšie k realite než tomu bolo u predošlých politických drám z 30-tych a 40-tych rokov, lebo sú poháňané vlastnými ambíciami, rôznymi názormi, ktoré sa v závislosti od postavy líšia alebo zložitými a komplikovane poprepletanými vzťahmi, ktoré majú postavy medzi sebou. V záujme vyššej objektívnosti a nezaujatosti zo strany režiséra, sa tu vôbec nespomínajú, ani demokrati, ani republikáni. Na tomto je jasne vidieť, že režisér sa nesnažil, aby sa jeho vlastné politické preferencie odrazili aj v tejto snímke. Každá z postáv je zaujímavou, pretože má niečo vlastné, čo ju odlišuje od tých ostatných, či už je to jej charakter alebo jej názory, presne tak ako v reálnom živote. Žiadna z postáv nekoná úplne správne, nielen čo sa týka tých z oboch táborov, avšak neplatí to ani o samotnom nominantovi (jeho minulosť) alebo prezidentovi (jeho snaha pretlačiť nominanta za každú cenu alebo jeho zasvätiť do vecí viceprezidenta). Celkovo sa jedná o jednu z najlepších politických drám, ktorá odhaľuje pravú tvár veľkej politiky a ako v nej chodí, vrátane nekalých praktík. Ani po takmer 55 rokoch nestratil tento film nič na svojej sile a aktuálnosti. V tej súčasnej veľkej politike nenastal žiadny posun k lepšiemu, práve naopak.       

HERCI a HUDBA

   Objavilo sa tu celkom až 8 známych hereckých tvárí: Henry Fonda, Charles Laughton, Peter Lawford, Burgess Meredith, Don Murray, Gene Tierney, Franchot Tone a Walter Pidgeon. Každý z týchto hercov je vhodne obsadení, ale taktiež podáva výborný výkon, samozrejme v rámci svojich možností (priestor) a schopností (talent). Zameral by som sa najmä na troch z nich. Charles Laughton podáva strhujúci výkon, ktorý by som sa nebál pridať k tým najlepším v jeho kariére, o to pôsobivejšie, keďže v dobe nakrúcania trpel rakovinou obličiek a bol to jeho posledný projekt, zomrel 6 mesiacov po premiére, v decembri 1962. Gene Tierney kvôli osobným a psychickým problémom[5] sa takmer na 7 rokov[6] stiahla z hereckého života, aby sa mohla liečiť. Jej herecký comeback prišiel až s týmito filmom a stál za ním ten režisér, ktorý z nej predtým spravil hviezdu, keď jej dal hlavnú úlohu v noire Laura (1944).[7] No a musím povedať, že svoju úlohu zvládla, vzhľadom čím si prešla, výborne. Burgess Meredith bol na spomínanej čiernej listine (takisto aj v menšej úlohe herec Will Geer). Režisér ho obsadil do úlohy muža, ktorý vypovedá pre výborom a obviňuje dotyčnú osobu z komunizmu, keďže sám zažil takéto vypočúvanie pred Výborom pre neamerickú činnosť,[8] tak v tomto filme dostal možnosť akejsi „satisfakcie“, keď teraz stál na strane toho, kto donáša. Hudbu k filmu zložil Jerry Fielding, ktorý sa taktiež nachádzal na čiernej listine.[9] Bola to prvá celovečerná snímka ku ktorej skomponoval hudbu. Osobne som presvedčený, že práve hudba je tu jedinou a najväčšou slabinou. Zatiaľ čo Duke Ellington, významný jazzový hudobník a skladateľ zložil piesne pre Anatomy of a Murder (1959), čím Preminger dosť zariskoval, keď spojil súdnu drámu s jazzovou hudbou, ale vyšlo mu to, tak Jerry Fielding u Advise & Consent (1962) nebol podľa mňa vhodnou voľbou, pretože nezložil výrazné skladby a motívy, tak ako predtým Ellington, ktorý si myslím, že by sa sem hodil oveľa lepšie. 


HODNOTENIE

92%


[1] Toto právo, ako aj samotný názov tejto snímky, sú obsiahnuté priamo v americkej ústave, konkrétne v II. článku; oddiel 2; kde sa píše, že americký prezident „môže nominovať, a po porade a súhlase Senátu aj menovať, veľvyslancov, iných verejných ministrov a konzulov, sudcov Najvyššieho súdu a všetkých ostatných úradníkov Spojených štátov.“
[2] Preminger sa s nimi do sporu dostal už predtým, s cenzúrou kvôli na vtedajšiu dobu dosť odvážnemu zobrazeniu drogovej závislosti v The Man with the Golden Arm (1955) a s čiernou listinou preto, lebo scenár v Exodus (1960) napísal Dalton Trumbo pod svojim menom, nie pod pseudonymom, ako dovtedy, ktorý bol práve na týchto zoznamoch.
[3] Ide o kúpeľnú scénu, konkrétne rozhovor, ktorí viedli Tony Curtis a Laurence Olivier, pričom ten podľa cenzúry niesol v sebe homosexuálny nádych a preto bola táto scéna vystrihnutá. Znovu sa objavila až v roku 1991, keď bol táto snímka reštaurovaná a doplnená aj o ďalšie vystrihnuté zábery.    
[4] Tieto čierne zoznamy boli dôsledkom éry alebo obdobia Mccarthizmu (druhá polovica 40-tych rokov až druhá polovica 50-tych rokov), ktoré sa vyznačovalo silným antikomunizmom, kedy ľudia, ktorí boli komunisti, sympatizovali s nimi alebo mali s nimi nejaké iné spojenie, boli prenasledovaní. Mnohí z nich stratili svoje zamestnanie alebo im bola obmedzená ich činnosť. Ďalší boli odsúdení a niektorí dokonca aj deportovaní z krajiny. Vytvárali sa čierne zoznamy s menami nežiadúcich osôb, čo neobišlo ani filmový priemysel a skončilo na nich množstvo významných hercov, režisérov alebo scenáristov.
[5] Jej prvá dcéra Daria sa narodila hluchá a mentálne postihnutá, čo sa odrazilo aj na samotnej Tierney, ktorá začala trpieť bipolárnou afektívnou poruchou, v minulosti známou ako mániodepresívna psychóza, ktorá sa vyznačovala napr. rôznymi výkyvmi a zmenami nálad alebo stavov.
[6] Poslednou úlohou, ktorú stvárnila predtým ako nastúpila na liečenie, bola v dráme The Left Hand of God (1955).
[7] Celkovo spolupracovali Preminger a Tierney na 4 projektoch, a to Laura (1944), Whirlpool (1949), Where the Sidewalk Ends (1950) a Advise & Consent (1962).
[8] Výsledkom rozhodnutia Výboru pre neamerickú činnosť bolo to, že Meredith musel v priebehu 50-tych rokov výrazne obmedziť svoje pôsobenie vo filmoch a televízii, ale naďalej sa mohol realizovať a zapájať v divadelných a rozhlasových hrách.
[9] V decembri 1953 bol pred Výborom pre neamerickú činnosť, kde však odmietol prezradiť mená svojich kolegov, ktorí by mohli byť podozrivými z komunizmu. Výsledkom bolo, že jeho sľubne sa rozbiehajúca kariéra v rozhlase a televízii sa kvôli zaradeniu na čierny zoznam skončila, pretože rozhlasové a televízne stanice s ním odmietali spolupracovať.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára