27. 11. 2016

Sweet Smell of Success (1957)

   V priebehu 50-tych rokov vznikli v USA dve významné noirové drámy, ktoré ukazovali odvrátenú stranu novinárčiny resp. žurnalistiky. Najprv, to bol noir Ace in the Hole (1951), ktorého o 6 rokov neskôr nasledoval práve Sweet Smell of Success (1957).

STORY LINE

   Niekedy sa podarí spracovať nejakú tému tak perfektne, že ďalšie diela už takto vysoko nastavenú latku kvalitu jednoducho nedokážu prekonať. To isté sa stalo napr. aj tu, kde tému odvrátenej strany novinárčiny resp. žurnalistiky bravúrne spracoval režisér Billy Wilder v spomínanom noire Ace in The Hole (1951). Nasledujúce snímky, ktoré sa jej potom neskôr venovali, ako napr. Medium Cool (1969), The Network (1976), Wag the Dog (1997) alebo nedávny Nightcrawler (2014), ktoré aj napriek svojim nesporným kvalitám neboli schopné Ace in the Hole (1951) prekonať. Sweet Smell of Success (1957) za ním zaostáva iba trochu, lebo takisto môže šokovať a zasiahnuť diváka. Oba tieto počiny sa síce venujú rovnakej problematike, ale rozoberajú ju z iných uhlov. Zatiaľ čo, Ace in the Hole (1951) zobrazuje novinárov, ako tých, čo sa neboja ísť, kvôli hľadaniu svoji správ (senzácii) a získaniu čitateľov, aj cez mŕtvoly, tak Sweet Smell of Success (1957) ich predstavuje, ako tých, čo sú si vedomí moci, ktorej majú, keď svojimi článkami môžu ovplyvňovať mienku miliónov čitateľov (ľudí). V ich očiach tak môžu jednému človeku pomôcť rozbehnúť alebo udržať jeho kariéru, avšak druhého môžu zdiskreditovať a úplne ho zničiť. Táto noirová dráma nahliada do tohto sveta, kde novinári zneužívajú moc, ktorú im noviny umožňujú na dosiahnutie vlastných cieľov, pracovných alebo osobných. Nepíšu o udalostiach, ale hlavne o ľuďoch na základe toho, či majú resp. nemajú talent alebo či ich konanie je správne resp. nesprávne, ale podľa toho, ako s danými ľuďmi vychádzajú, ako sa s nimi vedia dohodnúť (niečo za niečo) alebo, aké veci na nich vedia (ktorými by im mohli zruinovať kariéru alebo súkromie). Žurnalistika je tu vykreslená vo veľmi negatívnom, ale za to pravdivom svetle. Novinár je tu zobrazený ako osoba, ktorá vie o slabinách druhých a všetkej možnej špine, ktorú môže využiť. Z toho dôvodu sa ho všetci boja, pretože každý z nich, či už je to politik alebo policajt, majú nejaký prehrešok z minulosti, ktorý by mohol proti nim použiť. Je to svet bez morálky a novinárskej etiky, ale za to naopak plný diskreditácie, klamstiev, vydierania, využívania ľudí vo svoj osobných prospech a zastrašovania. Z technických vecí treba vyzdvihnúť hlavne kameru, za ktorou stál James Wong Howe, ktorý už vtedy patril medzi legendy vo svojom obore, nielen kvôli tomu, ako s ňou vedel pracovať, ale aj kvôli inováciám, ktoré priniesol.[1] Howe mal s noirom bohaté skúsenosti, keď stál za boxerským noirom Body and Soul (1947)[2] alebo westernovým noirom Pursued (1947).[3] Howe tu pri práci s kamerou využíva hlavne tzv. low key štýl (osvetlenie scény s výraznou prevahou tmavých tónov a vysokým kontrastom medzi svetlom a tieňom), keďže si vystačí len s minimom osvetlenia, napr. exteriérové scény používajú iba svetlo z pouličných bilbordov alebo lámp. Tento tzv. low key štýl navyše veľmi trefne odráža nielen skazený svet, v ktorom sa zápletka odohráva, ale aj skazené charaktery hlavných postáv.


   Kľúčovú úlohu tu zohráva aj prostredie veľkomesta New York, v ktorom sa dej odohráva. Nádherné exteriéry nočného New Yorku alebo interiéry barov a podnikov tu vytvárajú jedinečnú, pôsobivú a špecifickú atmosféru. Jedným z najkrajších záberov je scéna, v ktorej Hunsecker sleduje nočný New York. Po príbehovej stránke ide o skvelo vystavanú drámu, ktorá predostiera divákom jednu silnú scénu za druhou a pracuje s emóciami, prevažne s tými, ktoré majú diváka šokovať a znechutiť z fungovania tohto sveta žurnalistiky. Veľmi prekvapujúce je hlavne to, že takúto noirovú drámu dokázal vytvoriť režisér, Alexander Mackendrick, ktorý predtým natočil iba 5 diel, z čoho až 4 boli komédie.[4] Tým zvyšným počinom bola síce dráma, Mandy (1952), avšak možno povedať, že aj napriek tomu nemal Mackendrick s drámou až také veľké skúsenosti, no a s noirom už vôbec nie. Možno, alebo práve kvôli týmto minimálnym skúsenostiam sa mu podarilo vytvoriť pôsobivú a strhujúcu noirovú drámu, kde takmer úplne všetko do seba perfektne zapadlo (od hlavných hereckých predstaviteľov, cez dej a scenár, až po vizuálnu stránku). Môžem prehlásiť, že ide o Mackendrickov najlepší režisérsky počin. Škoda, že nenakrútil viac noirov, možno by prišiel ešte s ďalšími kvalitnými kúskami. Z postáv sú najzaujímavejšie hlavne dve, pričom charaktery oboch z nich sú najhorším s čím sa v žurnalistike môžeme stretnúť. Prvým je Sidney Falco, tlačový agent, ktorý sa snaží dostať svojich klientov na predné stránky novín a to za akúkoľvek cenu, pričom neváha rozohrať hry plné intríg, klamstiev a obvinení, len aby mal z toho aspoň nejaký kariérny úžitok. No však to je celkom nič, v porovnaní s druhou postavou, ktorou je J.J. Hunsecker. Drsný, tvrdý a nekompromisný novinár, ktorý vie na každého niečo, aby to potom niekedy v budúcnosti mohol použiť proti nim. On nevyužíva noviny na kariérny prospech, ale na osobný, kde sa prostredníctvom svojich článkov ničí resp. zbavuje sa ľudí, ktorí mu vadia. Dovolím si tvrdiť, že ide o jedného z najväčších filmových hajzlov, akí sa kedy na plátne objavili. Ďalšie postavy sú tu menej dôležitými a slúžia väčšinou na zobrazenie toho, ako funguje celá žurnalistická mašinéria a taktiež toho, akú úlohu v nej majú (Susan alebo seržant Kello). Celkovo sa jedná o vynikajúcu noirovú drámu, ktorá odhaľuje skutočnú tvár zákulisia novinárčiny resp. žurnalistiky. Okrem silného príbehu, ale ponúka aj vynikajúce herecké výkony, krásny vizuál a podmanivú jazzovú hudbu.      

HERCI a HUDBA

   Vynikajúce hlavné herecké duo Burt Lancaster a Tony Curtis, v ktorom obaja podávajú jeden z najlepších výkonov vo svojej kariére. Lancaster pôsobí vďaka pohľadu a výrazu tváre doslova démonicky a vzbudzuje strach, čo ešte viac umocňujú jeho okuliare, ktoré tu nosí. Curtis správne cynický, dotieravý a slizký. Susan Harrison vcelku presvedčivá. Z ostatných postáv zaujme ešte pekná Barbara Nichols a drsný Emile Meyer. Jedinou hereckou slabinou je nevýrazný a nevhodne obsadený Martin Milner. Na miesto neho by sa sem, podľa mňa, viac hodil niekto z dvojice: Sal Mineo[5] alebo Anthony Perkins.[6] Hudbu k filmu síce zložil Elmer Bernstein, ale okrem jeho skladieb tu zaznejú aj piesne od formácie Chico Hamilton Quintet.[7] Hudba sa z veľkej časti nesie v jazzových tónoch, pričom musím zdôrazniť, že tento hudobným žáner sa k noiru náramne hodil. Výborne totiž vystihuje atmosféru veľkomesta New York, jeho nočného života, ale aj samotného deja a postáv. Najlepšie skladby podľa mňa sú: The Street (Main Title), Goodbye Baby Blues alebo Love Scene (Susan - The Sage).


HODNOTENIE

91%


[1] Trebars dráma Picnic (1955) obsahovala jednu z prvých scén, ktoré boli natočené z vrtuľníku a navyše použitie širokouhlej kamera bolo v tej dobe vnímané za veľmi trendové.
[2] Novátorstvo tohto kameramana sa tu prejavilo tak, že išlo o jednu z prvých boxerských snímok, ktoré obsahovali scény nakrútené priamo v ringu, kde ich vytvoril sám Howe, za využitia kolieskových korčúľ a ručnej kamery. 
[3] Ďalšími noirovými projektami, kde Howe ako kameraman pôsobil boli napr. Out of the Fog (1941), Danger Signal (1945), Nora Prentiss (1947) alebo He Ran All the Way (1951).
[4] Whisky Galore! (1949), The Man in the White Suit (1951), The 'Maggie' (1954) a The Ladykillers (1955).
[5] V tej dobe mal za sebou už niekoľko vedľajších úloh, tie najznámejšie boli v Rebel Without a Cause (1955), Giant (1956) alebo Somebody Up There Likes Me (1956).
[6] Vtedy bol už trochu známym, vďaka vedľajším úlohám vo Friendly Persuasion (1956) a The Tin Star (1957).
[7] Oba tieto soundtracky boli vydané o rok neskôr hudobným vydavateľstvom Decca. Ten prvý obsahuje 14 a ten druhý 7 skladieb.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára