1. 11. 2016

Jack Reacher: Never Go Back (2016)

   V roku 2012 mala premiéru snímka Jack Reacher (2012) o bývalom príslušníkovi americkej vojenskej polície. Dielo zožalo vcelku kladné prijatie a teraz, po 4 rokoch, sa do kín dostáva pokračovanie s názvom Jack Reacher: Never Go Back (2016).

STORY LINE

   Najväčšou chybou u pokračovaní je to, že sa snažia byť veľkolepejšie a pompéznejšie než ich predchodca. Viac akcie, efektov, mŕtvych a výbuchov to je pre väčšinu sequelov typické. Rozvíjanie alebo skvalitnenie zápletky hrá „druhé husle“ a to je hlavný dôvod, prečo je len málo sequelov, ktoré sa prvým dielom vyrovnajú alebo ich dokonca svojou kvalitou prekonajú. Jack Reacher (2012) sa niesol v duchu, ako atmosférou, tak aj spracovaním, starších kriminálok zo 70-tych a 90-tych rokov, s minimom akcie, avšak s dôrazom na príbeh a postavy. Jack Reacher: Never Go Back (2016) mal v tomto trende pokračovať, ale namiesto toho túto sériu posunul inam. Pribudlo viac, povedal by som, že oveľa viac akcie. Tá je výborne spravená, pričom je postavená predovšetkým na osobných súbojoch, síce sú tu aj prestrelky, ale osobné súboje sú tým najlepším na akcii ako takej. Vidieť znovu Reachera ako predvádza svoje schopnosti a zručnosti je aj teraz pôsobivé. Povedal by som, že osobné súboje sú tu lepšie spravené než sme tento rok mohli vidieť u Jason Bourne (2016). Po tejto akčnej stránke teda nie je vôbec čo vytknúť. Horšie je to už so samotnou zápletkou. Po príbehovej stránke ide totiž o dosť veľké sklamanie. Tentoraz ako keby sme tu mali dve dejové linky, prvou je vyšetrovanie a v tej druhej nazrieme trochu aj do osobného života hlavného hrdinu. V tej prvej linke je to oproti jednotke o dosť horšie, keďže samotné vyšetrovanie je tentoraz nezaujímavé a z veľkej časti predvídateľné. Nehovoriac o absencii nejakých dejových zvratov alebo aspoň trošku prekombinovaného vyšetrovania. Celá detektívna časť je pomerne ľahko spracovanou, chýba jej väčšia prepracovanosť. Nehovorím tým, že teraz má byť nejaký zvrat každých 5 minút alebo nejak komplikovane prekombinovaný dej, ale aspoň to, že sa pracovalo s príbehom tu musí byť vidieť, avšak to tu nenájdeme. V druhej linke, ktorá sem bola zakomponovaná a aspoň trochu sa snažila poodhaliť z hrdinovej minulosti a života je takisto slabo spracovaná. Chápem, že tvorcovia to tentoraz chceli obohatiť a ponúknuť divákom aj niečo z minulosti, ale výsledok nie je taký, ako by si priali, keďže sa z toho dalo dostať oveľa viac. Emócie, ktoré v tejto linke mali hrať hlavnú úlohu sa dostavujú až na konci, v posledných pár minútach a to je chyba, ale aj škoda, pretože tu fungujú. Jediné, čo si svoju kvalitu zachováva rovnako ako u prvého dielu, sú hlášky a humor Reachera, ktoré stále pobavia.


   Edward Zwick sa zdal na prvý pohľad rozhodne vhodnou voľbou na post režiséra, s hlavným hereckým predstaviteľom spolupracoval na výbornej historicko-vojnovej snímke The Last Samurai (2003), ale okrem toho mal skúsenosti aj s akčnými thrillermi, keď natočil kvalitné počiny The Siege (1998)[1] a Blood Diamond (2006). Ako sa teraz ukázalo zdanie môže klamať a aj zručný resp. kvalitný režisér môže občas zakopnúť. Zwick sklamal, rovnako tak aj Paul Greengrass so svojim Jason Bourne (2016). Christopher McQuarrie, režisér a scenárista prvého dielu má zase na starosti inú sériu s Cruiseom, Mission: Impossible a pracovať na dvoch sériách, tak to by určite jedna doplatila na tú druhú. Napadá ma tak jedine Doug Liman, ktorý režíroval prvú bourneovku, The Bourne Identity (2002) a pred dvomi rokmi sa spolu s Cruiseom podieľal na kvalitnom akčnom sci-fi Edge of Tomorrow (2014). Každopádne iného režiséra by táto snímka rozhodne potrebovala, len je otázne koho, keďže kvalitných režisérov, navyše takých, čo vedia nakrútiť akčný thriller nie je veľa. Z postáv je najzaujímavejším iba hlavný hrdina. Táto postava má aj v dvojke čo ponúknuť, či už po humornej stránke alebo zo svojich bojových znalostí, navyše aj jeho minulosť stojí za preskúmanie. Ostatné postavy sú tu vyslovene do počtu. Nezaujímavé, nevýrazné a slabé. Hlavná ženská hrdinka Turner nie je rovnocennou partnerkou akou bola Helen v jednotke, dokonca ani len tá chémia medzi nimi teraz nefunguje tak, ako tomu bolo predtým. Hlavný záporný hrdina, zabijak prezývaný The Hunter nevýrazný, kvôli hereckému predstaviteľovi a nie je tak Reacherovi dôstojným protivníkom. Platí to však o všetkých záporných hrdinoch, či už je to Morgan alebo Harkness, ostatne slabí záporní hrdinovia bol aj jeden z hlavných problémov jednotky. Takže v tomto sú si obe časti podobné. Celkovo sa jedná o podpriemerný akčný thriller, ktorý zaostal za svojimi očakávaniami. O to väčšie sklamanie, že jednotka nenastavila latku nejak vysoko, že by sa nebola dala zdolať. Bohužiaľ sa o to nikto ani len nepokúsil. Cruise mohol mať ďalšiu rozbehnutú sériu, takto ktovie, ako to nakoniec dopadne, ale na tretí diel to nevidím. 

HERCI a HUDBA

   Tom Cruise sa do akčných úloh náramne hodí, čo potvrdzuje nielen spomínaná séria Mission: Impossible alebo prvý Jack Reacher (2012), ale aj iné projekty.[2] Ethan Hunt a teraz Jack Reacher, v niečom podobné, v niečom rozdielne postavy, ktoré ale stoja práve na jeho hereckom výkone. V tomto prípade dokonca možno tvrdiť, že celý film na ňom stojí. Cobie Smulders nič moc, tá sa svojim hereckým prejavom nemôže Rosamund Pike z jednotky ani len rovnať. Z ďalších hercov už nie je koho vyzdvihnúť, snáď len Danika Yarosh ukázala, že má v sebe talent a pokiaľ bude na sebe pracovať, tak v budúcnosti z nej môže byť kvalitná herečka. Hudbu k filmu zložil Henry Jackman. Jedným z negatív jednotky bola aj slabá hudba, ktorú tam robil dovtedy prakticky málo známy Joe Kraemer. Tomu sa však nielen nepodarilo vytvoriť nejaké zaujímavé motívy, ale dokonca jeho skladby boli také nevýrazné, že ako keby v samotnom filme ani neboli. Jackman bol každopádne vhodnejším kandidátom, jednak viac skladal pre celovečerné snímky než Kraemer, ktorý sa zase orientoval prevažne pre televíznu tvorbu a jednak mal Jackman skúsenosti so skladaním pre akčný krimi thriller, v podobe Kingsman: The Secret Service (2014). U druhého Reachera však Jackman čiastočne sklamal, keďže očakávania boli určite vyššie. Z celkového pohľad je to lepšie než ako u prvého dielu. Akčné motívy sú síce nevýrazné, chýba v nich napätie a nepodporujú dané scény tak, ako by mali, ale určitý posun nastal u dramatických motívov, kde je možné badať emócie, ktoré vhodne odzrkadľujú dianie na plátne. Sú to skladby Samantha, Separate Ways alebo nádherná záverečná Making the Connection.


HODNOTENIE

40%


[1] O tejto snímke sa dokonca hovorí, že predbehla svoju dobu, keďže zobrazuje, ako moslimskí teroristi uskutočňujú útoky v New Yorku.
[2] Zaradiť sem môžeme napr. Minority Report (2002), Collateral (2004) alebo spomínané Edge of Tomorrow (2014).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára