9. 11. 2016

How the West Was Won (1962)

   V priebehu 50-tych a 60-tych rokoch vzniklo v USA niekoľko historických[1] a vojnových[2] veľkofilmov. Mimo však nezostali ani westerny, ktorým sa takisto dostalo tejto pocty.[3] Jedným z nich je práve aj How the West Was Won (1962).

STORY LINE

   Podobne ako Giant (1956), tak aj How the West Was Won (1962) sa venuje téme premene amerického západu počas niekoľkých dekád. V prvom prípade išlo o Texas na začiatku 20-teho storočia, kde ďalekosiahle prérie a ranče po objave zásob tzv. čierneho zlata vystriedali ropné vrty. Druhý menovaný zachádza ešte ďalej do minulosti Západu a zobrazuje ho najmä v polovici 19-steho storočia (1839-1868), ale tiež aj na jeho konci (1889). Na pozadí osudov jednej z milióna amerických rodín sledujeme ako sa budoval Západ. Ako sa stavali prvé mestá a vznikala infraštruktúra. Ako sa z dovtedy človekom nedotknutej prírody a prašnej krajiny položili základy moderných veľkomiest. Ako sem prichádzali ľudia a osídľovali Západ. Tento progres mal ale aj svoju odvrátenú stránku, v podobe vyvraždenia Indiánov, ktorá je čiastočne zobrazená aj tu, ale nevenuje sa jej až tak veľký priestor, keďže na začiatku 60-tych rokov to bola pre Hollywood ešte stále pomerne kontroverzná téma a to aj napriek tomu, že zopár westernov sa jej už predtým v 50-tych a 60-tych rokoch venovali.[4] Po technickej stránke je toto dielo spracované na najvyššej možnej úrovni vzhľadom na vtedajšiu dobu, ale to platí o väčšine veľkofilmov. Mnohé z nich totiž dodnes vynikajú a ohromujú divákov práve svojou prepracovanou technickou stránkou. Niektoré z nich dokonca experimentovali alebo posúvali hranice v tejto oblasti. To je tiež prípad aj tejto snímky, ktorá bola natočená v novom formáte Cinerama, ktorý tvorcom umožnil nakrútiť toto dielo na tri samostatné filmové pásy, ktoré sa potom prostredníctvom troch premietačiek vedľa seba prenášali obraz na zaoblené plátno. Ide o najširokouhlejší formát, aký sa kedy pri tvorbe filmov použil.[5] Z technických vecí je potom ešte veľa toho na vyzdvihnutie. Spolu s formátom aj krásne exteriéry prírody, v ktorých tento projekt vznikal, či už to bola California (High Sierra Mountains), Colorado (Rocky Mountains) alebo Utah (Monument Valley). Všetky tieto miesta, vrátane rôznych parkov a rezervácii, si v sebe naďalej zachovávajú nielen svoju krásu, ale zásluhou ich ochrany a minimálneho zásahu človeka do nich, aj zdanie, ako keby sa v nich zastavil čas. Atmosféra polovice 19-steho storočia je tak ich zásluhou ešte viac uveriteľná. Opomenúť nemôžem ani kameru, ktorá naplno dáva nielen možnosť vyniknúť novému formátu, ale zároveň aj sprostredkuje množstvo nádherných záberov krajiny. Pôsobivé dobové kostýmy takisto pridávajú na reálnosti. No a napokon sú to stovky komparzistov, ktorí sa na príprave tohto westernového veľkofilmu zúčastnili. Technickému spracovaniu sa dá vytknúť len použitie zadnej projekcie, ktoré síce ešte v prvej polovici 60-tych rokov bolo tolerovateľné, ale u takéhoto veľkofilmu, ktorý bol navyše na technickej úrovni vysoko spracovaný, je to skôr negatívum. Po príbehovej stránke sa rozprávanie zameriava na jednu americkú rodinu, ktorá prišla skúsiť svoje šťastie na Západ. V celkovo piatich kapitolách (The Rivers (1839); The Plains (1851); The Civil War (1861-1865); The Railroad (1868) a The Outlaws (1889), k tomu ešte krátky epilóg zo súčasnosti) sledujeme osudy rodiny Prescottových, dvoch sestier Eve, Lilith a neskôr potom aj ich detí. Všetko sú to fiktívne postavy, ktoré nevytvárajú významné udalosti z americkej histórie, ale iba sa ich zúčastňujú, tak ako mnoho iných miliónov rodín v daných obdobiach (osídľovanie Západu, Zlatá horúčka, Americká občianska vojna, budovanie transkontinentálnej železnice alebo začiatok konca tzv. Divokého Západu). Každá z kapitol má cca. 35 minút a narába s vcelku jednoduchými zápletkami, kde nechýba nemôže chýba romantika.


   A tu je hlavný problém, ono až tak nevadí, že nejde o zložité príbehy, ako skôr to, že na takto krátkej minutáži, navyše ešte k tomu obmedzenej romantikou, a v druhej kapitole ešte k tomu aj tromi spevácko-tanečnými číslami, sa prirodzene nedostáva ani príbehu, ani postavám dostatočného priestoru na to, aby mohli zaujať divákov. To isté platí o emóciách, ktoré sú tu len v dvoch kapitolách, tretej (The Civil War) a štvrtej (The Railroad). Je tak vcelku ťažké sledovať osudy postáv a prežívať ich cestu spolu s nimi, obzvlášť, ak si k nim človek nedokázal vytvoriť aspoň nejaký vzťah. Z toho dôvodu je divákovi ich osud ľahostajný. Na to, aby sa to zmenilo sa ponúkajú dve možnosti. Za prvé, pri dĺžke 165 minút by bolo vhodné mať tri kapitoly po cca. 55 minút, pričom by sa mohla vynechať druhá (The Plains), ktorá je nezaujímavá a tretia (The Civil War), ktorá je zbytočnou, keďže táto snímka pojednáva o dobývaní Západu. Za druhé, by sa celková dĺžka mohla zväčšiť aspoň na 220 minút, s tým, že by boli štyri kapitoly po cca. 55 minút, pričom by sa vynechala iba  tretia (The Civil War). Je to síce dosť veľká minutáž, ale zase nebolo by to nič ojedinelé v tej dobe, napr. Giant (1956) mal 201 minút a Ben-Hur (1959) až 212 minút. Obe tieto diela spája okrem dĺžky aj to, že za nimi stál jeden režisér, a to George Stevens u prvého a William Wyler u druhého, ale How the West Was Won (1962) režírovali až štyria režiséri: John Ford (The Civil War); Henry Hathaway (The Rivers, The Plains a The Outlaws); George Marshall (The Railroad) a Richard Thorpe (dohliadal na prechody medzi historickými sekvenciami, ale za celkový výsledok nebol Thorpe zodpovedný). Za ten boli len prví traja menovaní. Čím viac režisérov, tým viac kolísavejšia kvalita, čo platí nielen pri seriáloch alebo poviedkových snímkach, ale napr. aj u The Longest Day (1962) alebo u How the West Was Won (1962). Hathaway mal síce westernmi skúsenosti, ale tie by sa dali zhodnotiť ako priemerné, niekde totiž uspel,[6] ale niekde zase nie.[7] Jeho tri kapitoly, ktoré režíroval by sa dali zaradiť nielen k tým slabším z jeho filmografie, ale aj slabšie z v porovnaní s tými, ktoré režírovali ostatní dvaja režiséri, Ford a Marshall. Ak by toto dielo režírovali oni dvaja alebo jeden z nich, tak si myslím, že by to dopadlo oveľa lepšie. Ford je mnohými ľuďmi, vrátane mňa, pokladaný za jedného z najlepších amerických westernových režisérov.[8] Jeho kapitola sem až tak nezapadá, ale aj napriek tomu sa mu podarilo vyvolať u diváka emócie, tým ako zobrazil vojnové hrôzy. Marshall mal na konte taktiež niekoľko zaujímavých titulov.[9] Zvláda Prácu s emóciami zvláda (Indiáni a budovanie železnice), ale predovšetkým sa tu nachádza dych vyrážajúca akčná scéna s bizónmi. Ani s postavami to nie je žiadna sláva. Všetky zaujímavé postavy sa objavia iba v jednej z piatich kapitol, ako napr. Linus Rawlings, Cleve Van Valen, Agatha Clegg, Jethro Stuart, Mike King alebo Charlie Gant. Z veľkej miery je to aj kvôli ich hereckým predstaviteľom. Ostatné postavy, ktoré sa tu objavia, v dvoch alebo viac kapitolách, ako napr. Eve Prescott, Lilith Prescott alebo Zeb Rawlings sú úplne nezaujímavé, bez nejakého vývoja a ani hereckí predstavitelia tomu moc nepomáhajú. Určite nie som jediný, kto je zvedavý na to, skončil Jeremiah, brat Zeba z tretej kapitoly, ako si o ňom už potom nebola vôbec žiadna zmienka. Celkovo sa jedná o priemerný western, ktorý má na svoju dobu to najvyššie možné technické spracovanie, avšak príbeh ako celok (nie ako jednotlivé kapitoly), postavy, herci a hudba sú priemer, ba až podpriemer by som povedal.

HERCI a HUDBA

   Ani to, že sa tu objavilo až 14 hereckých hviezd: Carroll Baker, Walter Brennan, Lee J. Cobb, Henry Fonda, Karl Malden, Raymond Massey, Gregory Peck, George Peppard, Debbie Reynolds, Thelma Ritter, James Stewart, Eli Wallach, John Wayne a Richard Widmark, plus ešte rozprávač, ktorým bol Spencer Tracy, nezaručilo v tomto prípade veľkú kvalitu filmu. Herci ako Cobb alebo Wayne sú tu len na pár minút, taký Massey dokonca iba na pár sekúnd. Ďalší herci ako Fonda, Peck alebo Stewart mrhajú svojim potenciálom v tak malých úlohách. Iní herci ako Baker, Peppard alebo Reynolds proste nemajú potrebnú kvalitu, aby dokázali na seba strhnúť pozornosť. Hudbu k filmu zložil Alfred Newman, ktorému sa podarilo skomponovať iba slušnú hlavnú tému. Newman podľa môjho názoru nebol vhodným, on totiž nepatril medzi popredných westernových skladateľov, hoci mal s týmto žánrom skúsenosti,[10] ale tie neboli až také veľké, aby mu mali zaistiť tento projekt. Nemusím spomínať meno Ennio Morricone, keďže on jednak v tej dobe bol prakticky ešte neznámym, to sa zmenil až o dva roky neskôr pri uvedený Spaghetti westernu Per un pugno di dollari (1964) a jednak Hollywood by v tom období aj tak uprednostnil vlastného, domáceho skladateľa pred zahraničným. Viac by som si tu vedel predstaviť niekoho z trojice Elmer Bernstein, Max Steiner alebo Dimitri Tiomkin.[11]


HODNOTENIE

58%


[4] Broken Arrow (1950), Apache (1954), The Indian Fighter (1955) alebo Geronimo (1962). O dva roky neskôr potom aj Cheyenne Autumn (1964).
[5] Tento formát, Cinerama, bol predstavený už v roku 1952 v dokumente This Is Cinerama (1952), ale prvého použitia u celovečerné snímku sa dočkal až o dekádu neskôr, u biografického fantasy muzikálu The Wonderful World of the Brothers Grimm (1962). Druhým celovečerným projektom v tomto formáte bol potom práve How the West Was Won (1962).
[7] Rawhide (1951), Garden of Evil (1954) alebo Nevada Smith (1966).
[8] Dokazujú to jeho počiny ako napr. The Iron Horse (1924), Stagecoach (1939), The Searchers (1956) alebo The Man Who Shot Liberty Valance (1962).
[10] Od roku 1941 do roku 1962 zložil len pre dva známejšie westerny a to Yellow Sky (1948) a The Gunfighter (1950).
[11] Bernstein robil hudbu pre The Magnificent Seven (1960); Steiner zase pre The Treasure of the Sierra Madre (1948) alebo The Searchers (1956) a Tiomkin zase pre High Noon (1952), Giant (1956) alebo Rio Bravo (1959).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára