13. 11. 2016

Arrival (2016)

   Posledné 4 roky sa vždy na jeseň dostalo do kín sci-fi, ktoré dokázalo osloviť divákov. V októbri 2013 to bolo Gravity (2013), v novembri 2014 ho nasledoval Interstellar (2014), potom v októbri 2015 to bol The Martian (2015), no a napokon tento rok, v novembri, to je práve Arrival (2016).

STORY LINE

   Denis Villeneuve patrí určite medzi najsľubnejších režisérov súčasnosti, čo dokazujú jeho výborné snímky, ako napr. Prisoners (2013) alebo Sicario (2015). Obe tieto diela pracovali na prvý pohľad už s už predtým veľa krát spracovanými témami, ako sú únosy detí alebo drogová vojna na americko-mexických hraniciach. Villeneuve im však dokázal dodať niečo vlastné, originálne, spravil ich napínavé, s viacerými zvratmi a čo je najpodstatnejšie, tak nezabudol ani na emócie a dodal im psychológiu, či už príbehu alebo postavám. Arrival (2016) nie je výnimkou, obzvlášť pokiaľ ide o tému príchodu mimozemskej rasy na Zem a následného kontaktu resp. stretu oboch civilizácii. Tejto téme sa venovali už sci-fi zo začiatku 50-tych rokov, jedným z tých prvých bolo The Day the Earth Stood Still (1951). Mnohí ľudia pred premiérou vnímali Arrival (2016), ako režisérovu rozcvičku resp. tréning pred jeho iným, budúcoročným sci-fi Blade Runner 2049 (2017),[1] ale Arrival (2016) je viac než len potvrdením toho, že Villeneuve sci-fi žáner zvláda. Technické spracovanie je na vysokej úrovni. Vizuálne efekty sú úchvatné a sa tu s nimi viac-menej šetrí, tak pôsobia veľkolepo a vytvárajú jedinečný zážitok. Kamera zase ponúka množstvo nádherných záberov, predovšetkým tých z interiéru lode. Tentoraz síce za kamerou nestál Roger Deakins, ktorý s režisérom pracoval na Prisoners (2013)Sicario (2015), ale Bradford Young, ktorý ho podľa mňa vhodne nahradil. Po príbehovej stránke možno povedať, že zatiaľ čo Gravity (2013)The Martian (2015) dokážu osloviť väčšinové publikum, tak Interstellar (2014) a Arrival (2016) si ľahšie získajú menšinové obecenstvo. Teraz to nehovorím preto, že by obe tieto diela boli ťažké pre pochopenie, ale z toho dôvodu, že sú omnoho menej atraktívne spracované. Arrival (2016) má totiž pomalšie tempo rozprávania, ktoré sa nikam neponáhľa, pričom vsádza na budovanie atmosféry, príbehu a postáv. To môže niekomu prísť ako zdĺhavé, ba možno až dokonca ako nudné. Arrival (2016) je podobne ako Interstellar (2014) skôr psychologickou sci-fi drámou než „iba“ sci-fi, ktorá je postavená na emóciách, príbehu a postavách. Nie je to však umelecký počin, svoje rozprávanie totiž primárne nezakladá na rôznych obrazoch a výjavoch, hoci zopár scén tu má význam (flashbacky hlavnej hrdinky). Rovnako to nie je filozofický projekt, ktorý by sa zaoberal ťažkými filozofickými otázkami a témami. Villeneuve tu síce zopár otázok nastolil, avšak nie filozofických. Niektoré z nich sú divákovi zodpovedané, ale niektoré ostávajú otvorené.


   Arrival (2016) skúma ako by asi mohol vyzerať stret ľudí s inou civilizáciou, postupne krok, po kroku. Spolu s hlavnou hrdinkou sa diváka stáva tichým pozorovateľom a je svedkom iba tých udalostí, ktorých aj ona a zároveň sa takisto dozvedá len to, čo aj ona. Vzhľadom na to, že väčšina deja sa odohráva buď na lodi alebo na základni, tak možno hovoriť o komornej sci-fi dráme, ktorá si vystačí s málom, ale to stačí na vytvorenie pôsobivej atmosféry a dávkovaní napätia, v ktorom je režisér majster. Dôkazom toho sú už spomínané Prisoners (2013) alebo Sicario (2015), avšak ani Arrival (2016) nie je výnimkou. Atmosféra je správne tajomná a napätie by sa miestami dalo krájať (napr. prvý vstup na loď alebo prvý kontakt). Emócie takisto fungujú, či už je to v tej úvodnej scéne alebo potom neskôr. Zbytočne netlačia na diváka, hoci hlavne v závere mohli byť aj silnejšie. Z postáv je najzaujímavejšou hlavná hrdinka, Louise Banks, ktorá sem prináša práve tú spomínanú psychológiu. Každá snímka musí mať nejakú postavu, o ktorú sa môže oprieť a obzvlášť to platí pre tie psychologické, no a v tomto prípade je to hlavná hrdinka, ktorá si tu prejde prekvapivým a tiež pozoruhodným emocionálnym vývojom. Louise dostáva nielen najviac priestoru, ale dá sa povedať, že celá snímka je na nej postavená a hrá tu dôležitú úlohu. Rovnako silná ženská postava akou bola Kate Macer v Sicario (2015). Dalo by sa povedať, že ostatné postavy sú tu iba do počtu. Ian Donnelly sa tu na niektorých miestach snaží svojim humorom trošku odľahčiť zápletku. Mohol podľa mňa dostať aj väčší priestor, keďže mal na to potenciál. Ostatné postavy nie sú tak dôležité. Celkovo sa jedná o výbornú sci-fi drámu, ktorá síce na prvý pohľad vzbudzuje dojem malého, komorného projektu, ale vo svojom vnútri a svojim obsahom toho ponúka oveľa viac. Villeneuve znovu nesklamal, potvrdil svoje režisérske kvality a taktiež aj to, že ani sci-fi žáner mu nerobí problémy. Zostáva už len čakať, ako si o rok poradí so sci-fi, Blade Runner 2049 (2017), kde bude mať oveľa ťažšiu úlohu, keďže existuje len málo pokračovaní, ktoré sa svojou kvalitou, buď vyrovnajú alebo dokonca prekonajú originál. 

HERCI a HUDBA

   Amy Adams je vynikajúca, už od úvodnej scény pôsobí, ako by sa úplne vžila do svojej úlohy a prepožičiava jej v priebehu diania rôzne druhy emócií. Po celý čas je nesmierne presvedčivá a jej emócie uveriteľné. Tak, ako sa s Emily Blunt u Sicario (2015) trafil Villeneuve s jej obsadením, tak to isté sa mu podarilo s Amy Adams u Arrival (2016). Amy má však s dramatickými úlohami skúsenosti[2] a tak jej výkon nie je prekvapivým, ale len potvrdzuje jej kvality a veľký talent. Jeremy Renner nevzbudzoval moc dôvery u mňa, ale nakoniec môžem povedať, že príjemne prekvapil som hereckým prejavom. Forest Whitaker tu síce nemá taký priestor, aby naplno vynikli jeho kvality, ale dokáže aj napriek tomu zaujať. Hudbu k filmu zložil Jóhann Jóhannsson, ktorý tu nadväzoval na svoju prácu u Sicario (2015). Nadväzoval však nie v tom zmysle, že kopíroval, ale u Arrival (2016) zašiel ešte ďalej čo sa týkalo temných, znepokojivých a miestami až mrazivých tónov. Veľkou mierou tým podporuje vytvárať správnu atmosféru a budovať napätie, ako napr. v skladbách Arrival, Hydraulic Lift, First Encounter alebo Hazmat. Najlepšie sú tieto: Around the Clock News a One of Twelve.


HODNOTENIE

85%


[1] Ide o pokračovanie sci-fi Blade Runner (1982).
[2] Dokazujú to drámy, ako napr. Doubt (2008), The Fighter (2010), The Master (2012) alebo Big Eyes (2014).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára