5. 11. 2016

Anatomy of a Murder (1959)

   V priebehu 50-tych a 60-tych rokov zažívali súdne drámy svoje zlaté obdobie. V týchto dekádach, hlavne v USA, vzniklo niekoľko úspešných a známych titulov, ako napr. 12 Angry Men (1957), Witness for the Prosecution (1957), Inherit the Wind (1960) alebo Judgment at Nuremberg (1961). Patrí sem však práve aj Anatomy of a Murder (1959).

STORY LINE

   Súdne drámy môžu mať podobu, buď konverzačky odohrávajúce sa v jednej miestnosti, čo je prípad 12 Angry Men (1957) alebo potom súdnych drám, ktoré sa neodohrávajú iba v súdnej sieni, ako je tomu u Witness for the Prosecution (1957). Sem spadá aj Anatomy of a Murder (1959). Súdne drámy sú na tom podobne ako detektívky. V oboch prípadoch by malo platiť, hlavne u tých najlepších počinov z týchto subžánrov je to samozrejmosť, že držia divákov v napätí, neistote a pochybnostiach už od samého začiatku až do konca (u detektívok priebeh vyšetrovania a u súdnych drám zase priebeh procesu). V priebehu deja, vrátane samotného záveru, dochádza či už k menším alebo väčším zvratom (u detektívok je to napr. odhalenie vraha a u súdnych drámach napr. nový svedok alebo nový dôkaz, ktorý môže ovplyvniť verdikt). Dôvod, prečo toto všetko spomínam je jednoduchý a súvisí s režisérom. Otto Preminger totiž mal skúsenosti aj s detektívkou, noir Laura (1944) ale aj so súdnou drámou, biografický The Court-Martial of Billy Mitchell (1955). Preminger predovšetkým v diele Laura (1944) vedel vytvoriť pútavé vyšetrovanie, v ktorom nechýbal ani prekvapivý zvrat. Nebolo to však jediné, v čom bol tento režisér výnimočný. Hlavne v 50-tych a 60-tych rokoch si Preminger vyberal mimoriadne silné, ale zároveň aj ťažké témy, ako drogová závislosť v The Man with the Golden Arm (1955) alebo zákulisie veľkej politiky v Advise & Consent (1962). Inak tomu nie je ani u Anatomy of a Murder (1959), ktoré sa zaoberá a skúma právo a jeho slabé miesta. Režisér sa tejto problematike venuje veľmi dôkladne, o čom svedčí aj to, že jej dáva viac ako 2 a pol hodinový priestor. Celý prípad rozoberá „anatomicky“ od jeho prijatia a oboznamovaním sa, cez získavanie dôkazov a svedeckých výpovedí, až po samotný priebeh procesu a verdikt. Podstatným tu nie je zločin, ktorý sa stal, ale to, ako sa s ním popasuje obhajoba, aké možnosti má a hlavne, aké právnické kľučky môže použiť. Preminger nekritizuje tento postup, ale iba ukazuje, ako je využívaný v skutočnej praxi. Jeho snahou bolo takisto prezentovať, že pojmy ako právo alebo spravodlivosť sú naozaj len frázy, ktoré sa v reálnom živote nedodržiavajú a zobrazuje právnické povolanie ako prácu, v ktorej je síce prirodzeným, že obžaloba sa snaží dokázať vinu a obhajoba zase nevinu, avšak to všetko na úkor etiky, kódexu alebo morálky. Proste je to práca ako každá iná, u ktorej sa počíta len výsledok (prehra alebo výhra) a vôbec nie je dôležité, či to bolo v zmysle práva a spravodlivosti. Najlepšie to vystihne hlavný hrdina, keď povie: „Ako právnik som pochopil, že ľudia nie sú iba dobrí alebo len zlí. Ľudia sú zložití.“ A to by sa dalo použiť aj na právo a spravodlivosť, ktoré sú taktiež zložitými. Z technických vecí by som vyzdvihol predovšetkým kameru a strih. Kamera je čiernobiela, ale to vôbec nevadí. Na konci 50-tych rokov už postupne pomaly začali prevládať farebné snímky nad čiernobielymi, ale režisér sa podľa mňa rozhodol správne a to z dvoch dôvodov. Za prvé kvôli tomu, že v 40-tych a 50-tych rokoch stál za niekoľkými noirovými dielami,[1] kde bola dôležitá nielen hra so svetlom a tieňmi, ale aj správne postavenie kamery a zaberanie postáv. V prípade Anatomy of a Murder (1959) nemožno hovoriť o tom, že by obsahovala výraznú hru so svetlom a tieňmi, ostatne nie je to noir, avšak správne postavenie kamery a zaberanie postáv je možné si všimnúť a zároveň zohráva významnú úlohu pri samotnom procese (vypočúvanie svedkov). Za druhé kvôli tomu, že čiernobiele uchopenie, ako keby odrážalo atmosféru v snímke, kde sa miešajú práca s etikou a morálkou, ale taktiež aj profesia s právom a spravodlivosťou. Strih je využívaný dvojako. Na jednej strane, ak reční obhajca alebo žalobca, tak väčšina takýchto scén je natočená bez strihu, po celú dobu jeho reči, avšak na druhej strane, ak prebieha výsluch svedkov, tak tieto pasáže sú nakrútené s rýchlymi prestrihmi, keď buď obhajca alebo žalobca kladú svoje otázky a následne im svedkovia odpovedajú.


   Po príbehovej stránke ide o súdnu drámu založenú na pomalšom tempe rozprávania. Kto radšej preferuje rýchlejšie tempo, tak má smolu. Režisér postupne a pomaly buduje dej, nikam sa neponáhľa. Do súdnej siene zavíta takmer až po hodine, takže ak niekto čaká najmä na tento okamih, tak bude si musieť úvodnú hodinu pretrpieť. Mne osobne zvolené tempo vôbec nevadilo a nenudilo, navyše Preminger bol zručný režisér, ktorý v tomto prípade dokázal udržať divákovu pozornosť od začiatku až do konca. Je síce pravda, že nie vždy zvládol viac ako 2 a pol hodinovú minutáž, Exodus (1960) alebo In Harm's Way (1965), ale inokedy mu to nerobilo žiadny problém, Advise & Consent (1962) alebo práve Anatomy of a Murder (1959). Režisérovi sa do takto závažnej problematiky podarilo začleniť aj humor. Ten sa väčšinou spája s hlavným hrdinom a nedá sa povedať, že by bol samoúčelný, práve naopak, vyplýva jednak zo samotných scén, avšak jednak aj zo charakteru tejto postavy, ktorá si takto niekoho doberá alebo ako v prípade jeho sekretárky sa obaja doberajú medzi sebou. Dramatická stránka a emócie sú výborne zvládnuté. Do popredia sa síce dostávajú hlavne až keď sa zápletka prenesie do súdnej siene, ale tam dokážu naplno vyniknúť a zapôsobiť na diváka. Slabina by sa v tomto diele hľadala len veľmi ťažko. Jediné, čo by sa tu dalo vytknúť, je absencia záverečných rečí či už obhajoby alebo obžaloby, ktoré to mohli ešte viac zdramatizovať, avšak aj bez nich to funguje a nie sú tu až tak potrebné, čiže to nemožno brať ako nejaký veľký mínus. Každá z postáv tu má svoje miesto a význam. Hlavný hrdina, Paul Biegler, ako obhajca si svoju prácu vykonáva svedomito, nechýba mu ani zmysel pre humor, ktorým pobaví a dal by sa charakterizovať ako dobrák, čo síce aj je, ale v prípade mu ide hlavne o to, aby vyhral. Dosiahnuť sa to snaží za pomoci svojich dvoch „spolupracovníkov“, jedným je bývalý právnik Parnell Emmett McCarthy a tým druhým sekretárka Maida Rutledge. Vyhrať sa ale snaží aj obžaloba, ktorú v tejto snímke reprezentujú možno dosť nezvyklo až dvaja ľudia, miestny okresný zástupca Brooks West a zástupca vrchného prokurátora Claude Dancer. Nestratia sa tu však ani tí, o ktorých tento proces je, teda poručík Frederick Manion a jeho žena Laura. Svoje dôležité miesto tu má aj sudca Weaver, ktorý zosobňuje nielen akúsi morálnu autoritu, ale zároveň dá sa povedať, že ako jedinému mu ide o presadenie práva a spravodlivosti. Celkovo sa jedná o jednu z najlepších súdnych drám, ktorá profesiu právnikov ukazuje v tom pravom svetle, rovnako tak aj termíny právo a spravodlivosť.         

HERCI a HUDBA

   Toto je jedno z mála diel, u ktorých možno povedať, že sa im vynikajúco vydaril casting nielen čo sa týka hlavných a vedľajších hercov, ale aj tých u menších postáv. Vynikajúci James Stewart zas a znovu potvrdzuje, že bol univerzálnym hercom a sadol mu každý žáner. Vo svojej úlohe je nesmierne presvedčivý, najmä pri scénach zo súdnej siene, kde sa doslova bije za svojho klienta. Stewart každopádne počas svojej hereckej kariéry podal aj o trochu lepšie výkony.[2] George C. Scott takisto výborným, ako jeden z jeho hlavných rivalov v procese. Trefne boli obsadení aj ostatní herci ako Lee Remick, Ben Gazzara, Arthur O'Connell, Eve Arden, Kathryn Grant, Murray Hamilton alebo Brooks West, ktorí aj vo vedľajších úlohách resp. menšom priestore dokážu vyniknúť a zaujať. Hudbu k filmu zložil Duke Ellington, ktorý bol jedným z najvýznamnejších jazzových hudobníkov a skladateľov. Anatomy of a Murder (1959) bola jeho prvá celovečerná snímka ku ktorej komponoval hudbu.[3] Na prvý pohľad sa môže zdať spojenie jazzovej hudby a súdnej drámy netradičným a možno až nevhodným, ale na počudovanie sa sem náramne hodí. Niekedy sa oplatí experimentovať a spájať rôzne hudobné žánre s tými filmovými. V tomto prípade to vyšlo a ten, kto má rád jazzovú hudbu, (ako ja), tak ten si určite príde na svoje. Skladby ponúkajú nádherné jazzové motívy, či už tie rýchlejšie (Main Title and Anatomy of a Murder, Happy Anatomy - prvá alebo Happy Anatomy - druhá) alebo tie pomalšie (Low Key Lightly, Midnight Indigo alebo Sunswept Sunday).  


HODNOTENIE

90%


[1] Išlo o tieto: Laura (1944), Fallen Angel (1945), Where the Sidewalk Ends (1950), Whirlpool (1950), The 13th Letter (1951) a Angel Face (1953).
[3] Neskôr zložil hudbu ešte pre ďalšie tri celovečerné filmy: Paris Blues (1961), Assault on a Queen (1966) a Change of Mind (1969).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára