27. 10. 2016

The Thomas Crown Affair (1968)

   V priebehu 60-tych rokov zažívali snímky o rôznych krádežiach a lúpežiach, tzv. heist movies svoje zlaté obdobie. V tejto dekáde vzniklo, hlavne v USA, niekoľko úspešných a známych titulov, ako napr. Ocean's 11 (1960), How to Steal a Million (1966) alebo Gambit (1966). Zaradiť k nim by sa dal aj počin The Thomas Crown Affair (1968).

STORY LINE

   Subžáner tzv. heist movies sa dodnes drží zaužívanej šablóny s ktorou prišiel americký noir The Asphalt Jungle (1950),v ktorom sa celé dianie odohrávalo v akýchsi troch dejstvách: 1. príprava, pozostávajúca z hľadania resp. náboru členov, rozdelenia úloh, obhliadka miesta činu a zabezpečovacích systémov, niekedy ešte aj skúška na nečisto; 2. samotný priebeh krádeže a 3. udalosti po, zahrňujúce útek z miesta činu, rozdelenie koristi a nečakané zvraty (nehoda, osud alebo zrada). Túto schému neskôr doviedli do dokonalosti dva iné noiry, francúzsky Du rififi chez les hommes (1955) a americký The Killing (1956). Mnoho diel sa síce držalo týchto pravidiel, ale niektoré z nich sa ich s nimi snažili aj hrať, meniť a upravovať ich. Stretnúť sa s tým môžeme napr. u Cash on Demand (1961) alebo Gambit (1966), patrí sem však aj The Thomas Crown Affair (1968). A to z dvoch dôvodov. Tým prvým je hlavný hrdina. Zatiaľ čo v iných snímkach bola hlavná postava resp. hlavný organizátor poháňaný nedostatkom peňazí alebo túžbou po nich, tak tu je materiálne zabezpečený a v podstate mu tak nič nechýba, až na poriadku dávku vzrušenia, ktoré to so sebou prináša. Napriek tomu, že z lúpeže bude mať aj on niečo, tak osobný prospech u neho nie je na prvom mieste. Tento faktor je vcelku dôležitý, keďže na prvé miesto kladie niečo iné, než peniaze, ako tomu dovtedy bolo zvykom. Tým druhým je štruktúra. Prvý bod (príprava a plánovanie) tu prakticky nie je. Druhý bod (samotný priebeh akcie) sa odohrá v úvodnej 20-minútovke. Najviac pozornosti sa tak dostáva bodu tri (udalostiam po), ktoré môžeme sledovať z pohľadu, hlavného iniciátora, ale aj z perspektívy polície a poisťovacej vyšetrovateľky. Absencia prvého bodu až tak nevadí, hoci by nebolo na škodu vidieť, ako tento do najmenšieho detailu prepracovaný plán vznikal. Cash on Demand (1961) túto pasáž tiež vynechal a výborne fungoval aj bez nej. Druhý bod predstavuje jednu z najlepších sekvencii tejto snímky, nechýba tu napätie a je to aj vcelku pútavo spravené. Našli by sa síce aj lepšie zobrazenia krádeží, či už u Du rififi chez les hommes (1955), The Killing (1956), Mélodie en sous-sol (1963) alebo Le deuxième souffle (1966), ako je možné si všimnúť, tak schválne som vybral iba tie, ktoré vznikli pred rokom 1968, aby bolo jasné, že už predtým sa takéto scény dokázali natočiť lepšie. Tretí bod, na ktorom je postavená väčšina deja, nie je spracovaný tak, ako by sa očakávalo. Žiadne napätie, žiadne zvraty, dokonca celé vyšetrovanie je nudné a divák ho sleduje bez záujmu. Z technických vecí už na prvý pohľad zaujme práca s obrazom. Split screen (Rozdelenie obrazovky) bolo u amerických snímkach na prelome 60-tych a 70-tych rokov bežné a predstavovalo to jeden z charakteristických znakov nastupujúceho tzv. Nového Hollywoodu.[1] Poteší aj kamera (pri lúpeži) alebo strih (pri šachovej partii).


   Po príbehovej stránke ide o sklamanie. Sľubná úvodná 20-minútovka mala v sebe potenciál, ktorý sa bohužiaľ ďalej nepodarilo rozvinúť. S výnimkou záverečných 10 minút je všetko medzi tým len prázdnou výplňou, ktorá nemá čo ponúknuť. Som z toho prekvapený, obzvlášť, ak réžiu mal na starosti Norman Jewison, ktorému sa o rok predtým úspešne podarilo skĺbiť dva žánre, drámu (rasová problematika) a krimi (vyšetrovanie vraždy), u In the Heat of the Night (1967). Keď to skoro to isté (romantickú drámu a krimi thriller) mal zopakovať u The Thomas Crown Affair (1968), tak neuspel. Krimi thriller aspoň funguje v spomínanom úvode, potom sa síce táto atmosféra a napätie vytratí, ale romantickej drámy je tu ešte menej. Herci pritom za to vôbec nemôžu, ale skôr zápletka, ktorá sa spočiatku príliš dlho rozbieha na konci zase naberie až príliš rýchle tempo. Samozrejme, 95 minút (ak nerátam úvodné a záverečné titulky) nie je veľa na rozohranie takejto „hry“, ale zase čo režisérovi bránilo pridať 20 minút? Humor tu funguje a jedna scéna tu dokonca má erotický nádych (partia šachu), ale to je všetko, čo môže „stred“ filmu ponúknuť, ešte že to má len tých 95 minút. Každopádne by sa sem hodil iný režisér, napr. William Wyler,[2] stojaci za How to Steal a Million (1966), Ronald Neame,[3] ktorý nakrútil Gambit (1966) alebo Peter Yates,[4] režisér britského heist movie Robbery (1967), ktorý s hlavným hereckým predstaviteľom spolupracoval o rok neskôr, na akčnom krimi thrillery Bullitt (1968). Z postáv sú najzaujímavejšie dve. Prvým je Thomas Crown, jednak z dôvodu toho, že táto postava narúša šablónu organizátorov zločinu, keďže má úplne iné pohnútky a jednak preto, že hlavnému hereckému predstaviteľovi bola blízka (boháč hľadajúci nebezpečenstvo a vzrušenie). Druhou je Vicki Anderson. Navonok okúzľujúca a príťažlivá, ale vo vnútri chladná a vypočítavá. Interakcia medzi týmito dvomi postavami funguje, najviac pri spomínanej scéne šachu. Z ďalších postáv nie je koho vyzdvihnúť, pretože buď sa im dostáva málo priestoru (Erwin) alebo majú nevýrazných hercov (Eddy Malone). Celkovo sa jedná o priemerný romantický krimi thriller, ktorý heist movie pripomína iba v úvode a romantickou drámou je len v zopár scénach. Zachraňuje to do veľkej miery slušná technická stránka, humor, chémia medzi postavami/hercami, hudba, úvod a záver.

HERCI a HUDBA

   Steve McQueen tu ťaží nielen zo svojej charizmy, ale takisto z toho, že táto postava mu náramne sadla, keďže z časti pripomínala jeho vlastný život. Ak by som to mal porovnať so snímkou, kde sa objavil v tom istom roku, tak u Bullitt (1968) podal podľa mňa lepší výkon, predovšetkým kvôli tomu, že u The Thomas Crown Affair (1968) nemal až tak čo hrať. Faye Dunaway je výborná, takýto typ úloh jej náramne sadol, navyše je tu veľmi krásna a v 60-tych rokoch slabý výkon ani nepodala. Vzájomná chémia medzi obomi hercami funguje, ale je to nedostačujúce, pretože slabá zápletka z nej nedokáže naplno vyťažiť. Z ostatných hercov stojí za zmienku ešte Jack Weston, v menšej úlohe. Hudbu k filmu zložil Michel Legrand, ktorému sa vo svojich skladbách podarilo vystihnúť atmosféru snímky a podporuje emócie v niektorých sekvenciách. Za pozornosť stoja najmä skladby s romantickými motívmi, ako The Chess Game alebo Moments of Love. Najlepšou skladbou je však The Windmills of Your Mind, ktorú síce zložil Legrand, ale spieva ju Noel Harrison.[5] 


HODNOTENIE

59%


[2] Wyler vedel spojiť drámu s akýmkoľvek iným žánrom, či už to bol historický - napr. Ben-Hur (1959), noir - napr. Detective Story (1951), vojnový - napr. The Best Years of Our Lives (1946) alebo western - napr. The Big Country (1958).
[3] Neame u Gambit (1966) zaužívanú schému heist movies ozvláštnil a zároveň dokázal pracovať aj s chémiou medzi hercami a humorom.
[4] Yates zvládal drsné krimi, ale problém mu nerobilo ani vykreslenie postáv a ich osobný život, ako tomu bolo u Bullitt (1968).
[5] Syn známeho anglického herca Rexa Harrisona.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára