29. 10. 2016

The Search (1948)

   V roku 1948 režisér Fred Zinnemann do kín dva svoje počiny. V decembri to bol noirový thriller Act of Violence (1948), avšak ešte v marci, to bola práve táto vojnová dráma The Search (1948).

STORY LINE

   Tematika „deti a vojna“ je u vojnových snímok pomerne rozšírenou a stretávať sa s ňou môžeme po Druhej svetovej vojne. V dielach ako napr. talianske Sciuscià (1946) a Germania anno zero (1948) alebo americký The Search (1948) detskí hrdinovia musia čeliť následkom vojny a vysporiadať s tým, ako im vtrhla do životov a poznačila ich. Zatiaľ čo u prvých dvoch snímkach sa deti musia bojovať o každodenné prežitie a snažia sa pomôcť sebe a svojej rodine, tak u The Search (1948) sledujeme ako vojna rozdelila jednu Českú rodinu. Zatiaľ čo otec a sestra boli deportovaní, tak chlapca a jeho mamu poslali do koncentračného tábora. Po vojne sa matka rozhodne nájsť v zničenej krajine plnej chaosu svoje dieťa. Ide o jedno z prvých diel, ktoré spracúva holokaust a  koncentračné tábory,[1] ale aj tu možno nájsť určité špecifiká. The Stranger (1946) ako prvý celovečerný film použil dokumentárne zábery z koncentračných táborov a tiež sa ako prvý venuje problematike hľadania vojnových zločincov. Daleká cesta (1948) a Ostatni etap (1948) ako prvé zobrazujú priebeh holokaustu, fungovanie a „život“ v táboroch smrti. The Search (1948) sa zase ako prvý zameriava na tých, ktorí prežili tábory smrti a ako ich to poznamenalo, predovšetkým po psychickej stránke. V tomto prípade je to postava malého chlapca, ktorý v dôsledku toho, čoho bol svedkom v týchto táboroch, stratil nielen svoju reč (až na jednu vetu, ktorú stále opakuje), ale zabudol aj, že mal nejakú rodinu. Režisér sa pre svoje rozprávanie rozhodol na miesto interiérov použiť exteriéry zničeného Nemecka. V tej dobe boli vojnou zničené európske krajiny dosť často využívané v kinematografii na zachytenie skutočných pomerov, ktoré vtedy panovali. Začali s tým talianske neorealistické počiny, ako napr. Roma città aperta (1945) alebo Paisà (1946), ale stretnúť sa s tým môžeme aj inde, ako napr. nemecký Die Mörder sind unter uns (1946) alebo československý 13. revír (1946). Tieto exteriérové scény umocňujú na filmoch nielen ich atmosféru, ale takisto majú aj silné vyznenie a dopad na diváka. Z technickej stránky nie je čo vytknúť a dominujú v nej tri zložky. Prvou z nich je výprava, keď nakrúcanie prebiehalo v exteriéroch nemeckých miest Ingolstadt, Nürnberg a Würzburg. Druhú predstavuje kamera, vďaka ktorej sa divákom sprostredkuje množstvo nádherných záberov, či už v ruinách miest alebo pri davových scénach. Treťou sú desiatky detských, ale aj dospelých komparzistov, ktorých prítomnosť nielen posilňuje dojem z celého filmu, ale zároveň ukazuje, že podobných osudov boli stotisíce, ba až milióny. Po príbehovej stránke ide o rozprávanie, ktoré je rozdelené do dvoch dejových líniách. V tej prvej, „detskej“ alebo „hlavnej“ sledujeme putovanie malého chlapca od jeho príchodu do tranzitného tábora. Zinnemann tu servíruje jednu silnú scénu za druhou (napr. večera, identifikácia detí a rozprávanie o tom, čo prežili alebo útek z dodávky). Režisér vsádza na prirodzenosť a spontánnosť detských hercov, ktoré majú rôznu národnosť (československú, francúzsku, maďarskú alebo poľskú). Zinnemann tu vážne dramatické uchopenie aspoň čiastočne odľahčuje vtipnými scénami, ktoré však nie sú samoúčelné, ale vyplývajú z diania a rozdielov, či už tých národnostných (americkí vojaci a československý chlapec), alebo tých vekových (dospelí a dieťa). V tej druhej „dospelej“ alebo „vedľajšej“ sme svedkami toho, ako sa matka usiluje nájsť svoje dieťa. Ani tu nie je núdza o emócie a pôsobivé momenty, ktoré sa dotknú každého diváka. Pokiaľ ide o príbeh ako o celok, tak emócie sa režisér nesnaží dostať z každej scény, ani zbytočne netlačí na diváka. Všetko to pôsobí úplne prirodzene a uveriteľne. A to vďaka prostrediu (exteriérom), hercom a samozrejme deju, ktorý sa tu venuje tak dôležitým otázkam a témam. Je tu cítiť beznádej, tragédia, ale zároveň aj vďaka dobrým ľuďom, ochota pomôcť a tiež aspoň malá dávka nádeje, ktoré to vyvážia. Samotné spracovanie tejto látky (život preživších táborov smrti po vojne) je na vysokej úrovni a s neskorším The Pawnbroker (1964) ide o jednu z najlepších amerických drám na túto tematiku. V žiadnych iných amerických filmoch nemôžeme nájsť takú prepracovanú psychologickú stránku obetí táborov, ktoré prežili nacistické besnenie. Zároveň spolu s The Best Years of Our Lives (1946) je to jedna z najlepších drám, zasadená do povojnového obdobia. Práve v tejto súvislosti ma napadá, že ako asi by vyzeralo The Search (1948), keby ho režíroval buď William Wyler, ktorému dráma náramne sadla[2] alebo Billy Wilder, ktorý s ňou takisto vedel pracovať[3] a navyše sa ho táto problematika aj osobne dotýkala a nakrútil o nej dokument Death Mills (1945).[4] Nevravím, že Zinnemann bol zlou voľbou, ale vtedy ešte nemal takú formu a kvalitu, ako Wilder alebo Wyler. Každá z postáv má v deji svoje miesto a význam, aj keď má jednu alebo zopár scén. Týka sa to najmä detských úloh, ktoré zapôsobia aj na takomto malom priestore. Všetky postavy dospelých sú sympatické a ukazujú, že dobro v tomto svete ešte nevymrelo a zároveň dávajú deťom nádej na novú, lepšiu budúcnosť a život. Celkovo sa jedná o výbornú drámu, jednu z najlepších, ktoré sa venujú tejto látke. Je to o osude jednej z mnoho miliónov rodín, ktoré boli vojnou rozdelené a poznačené. Je o dopadoch vyhladzovacích táborov na psychickú stránku detí, ktoré mali to šťastie, že ich prežili. A v neposlednom rade je o nádeji a znovunadobudnutom detstve, radosti a smiechu.                                   

HERCI

   Bezpochyby najväčšou hereckou hviezdou tu je Ivan Jandl. Na to, že v dobe vzniku mal iba 10 rokov, tak podáva vynikajúci výkon, ktorým zatienil všetkých, vrátane starších hereckých kolegov. Veľká škoda, že potom mu už nebolo umožnené prejaviť svoj talent aj v iných filmoch. Mnohí detskí herci už od čias nemej éry, konkrétne The Kid (1921) boli schopní dať svojim postavám prirodzenosť a uveriteľnosť. Inak tomu nie je ani tu, kde aj detskí herci v menších úlohách sú výborní a podporujú vierohodnosť filmu ako takého. Pokiaľ ide o dospelých hercov, tak tam nemožno očakávať nejaké veľké herecké výkony, napriek tomu nemožno povedať, že by niekto z nich hral zle, práve naopak, len oproti deťom nemajú šancu vyniknúť. To však nie je až taká veľká chyba, keďže zápletka sa primárne orientuje práve na deti. 


HODNOTENIE

90%


[1] Ďalšími boli napr. americký The Stranger (1946), československý Daleká cesta (1948), nemecký Morituri (1948) alebo poľský Ostatni etap (1948).
[2] Wyler bol v druhej polovici 40-tych rokov na svojom vrchole, okrem spomínanej vojnovej drámy The Best Years of Our Lives (1946) stál v tomto období ešte za romantickou drámou The Heiress (1949).
[3] V tej dobe mal Wilder za sebou noirovú drámy Double Indemnity (1944) a The Lost Weekend (1945).
[4] V koncentračných táboroch zomrela jeho matka, babka a nevlastný otec.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára