15. 10. 2016

The Mummy (1932)

   V roku 1932 stál (v rozdielnych funkciách) Karl Freund za dvomi americkými horormi. Najprv, vo februári, to bolo u Murders in the Rue Morgue (1932), kde bol hlavným kameramanom. No a v decembri, už ako režisér uviedol do kín práve The Mummy (1932).

STORY LINE

   V priebehu 30-tych rokov zohrával v americkej kinematografii jednu z jej významných a formujúcich sa úloh horor. Tento žáner so sebou priniesol viaceré, dnes už legendárne monštrá, ktoré sa zvyknú označovať aj za „monštrá Universalu“, keďže za nimi stálo štúdio Universal Pictures. Spúšťačom všetkého bol Dracula (1931), ktorého po jeho úspechu nasledovali Frankenstein (1931), The Mummy (1932), The Invisible Man (1933) a na začiatku tej nasledujúcej dekády to zavŕšil The Wolf Man (1941).[1] V porovnaní s ostatnými zostarla The Mummy (1932) najviac a dala by sa považovať za najslabší článok celej série. Nie je to tým, že dnes by toto dielo už nikoho nevydesilo, ostatne z hororov nakrútených pred rokom 1970 je len malo takých, ktoré to dokážu, ale hlavne preto, že toho ponúka menej než tie ostatné. Technické spracovanie je na vysokej úrovni vzhľadom na vtedajšiu dobu. Vynikajú tu najmä tri zložky. Prvou sú masky. Vytvoril ich Jack P. Pierce, špička vo svojom odbore, ktorý ich mal na starosti vo všetkých 5 snímkach o monštrách, vrátane mnohých ich pokračovaní. Za vrchol jeho práce patria tie, ktoré vytvoril u diel Frankenstein (1931), The Wolf Man (1941) a samozrejme aj tie pre The Mummy (1932). Vzhľad monštra si tu však divák môže vychutnať najmenej, predovšetkým v úvode, keď sa múmia prebúdza. Napriek tomu je vďaka maskám táto scéna a monštrum dodnes pôsobivým. Druhou sú kostýmy. Svoju úlohu zohrávajú nielen vo flashbackoch z minulosti, ale aj v scénach odohrávajúcich sa v prítomnosti. Pre film narábajúcim s takýmto typom látky, akým je Staroveký Egypt, je obzvlášť dôležité, aby v ňom kostýmy vynikli a zaujali. Treťou je kamera. Za ňou síce stál Charles J. Stumar, ale konzultoval to s ním režisér Freund, ktorý ako kameraman mal dlhšie a takisto aj väčšie skúsenosti, ktoré získal u dvoch náročných projektoch, prvým bolo sci-fi Metropolis (1927) a tým druhým vojnová dráma All Quiet on the Western Front (1930).[2] Dôležitejšie však bolo, že Freund mal na starosti kameru u hororov Dracula (1931) a Murders in the Rue Morgue (1932). Vedel tak, ako v tomto žánri docieliť s kamerou nielen tú potrebnú atmosféru, ale aj svojimi zábermi správne zapôsobiť na divákov. The Mummy (1932) ponúka množstvo nádherných záberov, ako napr. spomínané prebudenie múmie alebo scény v múzeu. Bohužiaľ, tak ako nie z každého kvalitného herca sa stane aj kvalitný režisér, tak to isté platí aj u iných profesiách, konkrétne tu, kde sa z kvalitného kameramana nestal aj kvalitný režisér. Svedčí o tom mimochodom aj ten fakt, že práve The Mummy (1932) je z celej jeho režisérskej filmografie tým najznámejším počinom, ktorý pokiaľ by nepatril do série o monštrách, tak by bol už zrejme dávno zabudnutým. Po príbehovej stránke sa totiž z daného námetu nepodarilo vyťažiť viac než len kópiu, ktorej ako vzor poslúžil o rok starší Dracula (1931). Jeho zápletku prebrali a iba ju prispôsobili resp. upravili do inej podoby. Dalo by sa povedať, že viaceré dôležité prvky tu zostali, akurát len zmenili formu a boli prenesené do iného prostredia. Chladnú a temnú Transylvániu nahradil exotický a mysteriózny Egypt. Zápletka inak zostala prakticky identická. „Monštrum“ snažiace sa o hlavnú hrdinku, ovládanie ľudí pomoc hypnózy, vec resp. zbraň, ktorá monštrum zastaví/zabije alebo podobné postavy. Snaha priniesť drámu a spolu s ňou spojený ľudský rozmer v podobe poľudšťovania monštra, s čím prišiel režisér James Whale u Frankenstein (1931), však u The Mummy (1932) absentuje. Freund ho tu mohol rozvinúť alebo posunúť iným smerom, ale neurobil to.[3] Režisér sa vydal jednoduchšou cestou a vsadil na istotu. Po sľubnej úvodnej štvrťhodinke tak prichádza „vykrádanie“ a divák v podstate už len sleduje predtým spracovanú zápletku, akurát v inej podobe. Dĺžka, predstavujúca 73 minút je spolu s úvodom a monštrom, jediným pozitívom na tomto diele, pretože vďaka nej celá snímka veľmi rýchlo ubehne a nenudí. Z postáv zaujme len monštrum, najmä z toho dôvodu, že sa tak na filmové plátno po prvýkrát priviedla legendárna postava Múmie, ktorá divákov uchvacuje dodnes. Ďalšie postavy ničím nevynikajú a držia sa zaužívaných klišé stereotypov, ako napr. nápadník hlavnej hrdinky (Frank Whemple) alebo vedec, ktorý „všetko vie“ (Dr. Muller). Celkovo sa jedná o priemerný horor, ktorý je významný tým, že po prvý raz predstavil divákom Múmiu a taktiež dokáže osloviť aj technickou stránkou, ale dejom vôbec neohúri, práve naopak, zmôže sa len na kopírovanie a vykrádanie.

HERCI

   Boris Karloff bol v 30-tych rokoch jedným z najlepších hororových hercov, obzvlášť jeho tri úlohy stoja v tejto dekáde za pozornosť a jednou z nich je práve Múmia.[4] Karloff si v tejto úlohe, rovnako ako v tých ostatných, vystačil len so svojou mimikou a už toto stačilo divákom na to, aby z výrazu tváre vyčítali jeho pocity. Rovnako vedel pracovať aj so svojim hlasom, hoci v týchto troch hororoch veľa nenahovoril, tak už s tých pár dialógov dokázal divák vycítiť z jeho hlasu utrpenie (Frankensteinovo monštrum) alebo démonickosť (Múmia). Karloff z hercov ako jediný drží tento film a nebál by som sa ani povedať, že zachraňuje od podpriemeru, keďže z ďalších hercov nie je koho vyzdvihnúť.  


HODNOTENIE

50%


[1] Každá z tých piatich snímok sa dočkala niekoľko pokračovaní, avšak len jedinému z nich sa podarilo svojou kvalitou originálu nielen vyrovnať, ale ho aj prekonať, bola to Bride of Frankenstein (1935).
[2] Tu boli dvaja kameramani, ale v titulkoch bol uvedený len Arthur Edeson.
[3] Spravil to až sám Whale u The Invisible Man (1933) a Bride of Frankenstein (1935).
[4] Ďalšími dvomi sú Frankensteinovo monštrum, ktoré stvárnil u Frankenstein (1931) a Bride of Frankenstein (1935) a Hjalmar Poelzig, ktorého si zahral u The Black Cat (1934).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára