31. 10. 2016

The French Connection (1971)

   V roku 1971 boli do kín uvedené dve známe snímky o drsných policajtoch (detektívoch). V decembri to bol Dirty Harry (1971), avšak ešte predtým, v októbri, mala premiéru práve The French Connection (1971).

STORY LINE

   Od druhej polovice 60-tych rokov, teda na konci tzv. Klasického Hollywoodu, zažívali kriminálky s postavami drsných detektívov boom, čoho výsledkom boli diela ako napr. Harper (1966), Tony Rome (1967), Madigan (1968) alebo The Detective (1968). Pre tieto kriminálky bolo typické, že sa odohrávali z veľkej časti v interiéroch, boli natáčané v štúdiových kulisách a využívali zadnú projekciu. Dôvodom bol v tej dobe ešte stále platný tzv. Produkčný kódex, ktorý určoval pravidlá cenzúry v americkej filmovej distribúcii a produkcii. Ten platil od roku 1930, ale postupne v druhej polovice 60-tych rokov sa začal zmierňovať, až ho nakoniec v roku 1968 úplne zrušili a nahradil ho rating (klasifikácia filmov). Tým sa ukončilo obdobie tzv. Klasického Hollywoodu a nastúpila éra tzv. Nového Hollywoodu (do začiatku 80-tych rokov). V dôsledku toho, sa snímky neodohrávali len v interiéroch, ale aj exteriéroch, štúdiové kulisy nahradili skutočné reálie miest (New York alebo San Francisco) a upustilo sa taktiež aj od zadnej projekcie. Takto boli natočené počiny ako napr. Bullitt (1968), Dirty Harry (1971), Shaft (1971) alebo práve The French Connection (1971). Rovnako ako u drámy Midnight Cowboy (1969), tak aj u krimi Shaft (1971) a The French Connection (1971) sledujeme odvrátenú stranu veľkomesta New York. V prípade toho prvého je to prostredníctvom mladíka, ktorý do tohto mesta prišiel skúsiť šťastie, ale na miesto toho spoznáva jeho skutočnú tvár a vytriezvenie z ilúzii, ktoré o ňom mal. U zvyšných dvoch sa však jedná o hrdinov, ktorí celý svoj život alebo aspoň jeho veľkú časť žijú v tomto meste a zároveň sa z jeho temnou stránkou stretávajú každodenne, v podobe rôznych kriminálnych živlov, od drobných zlodejov, až po drogových priekupníkov. A najmä to zachytenie policajnej práce a zločineckého sveta posilňuje realistickosť u The French Connection (1971). Nečudo, veď zápletka vychádza zo skutočných udalostí, ktoré sa odohrali na začiatku 60-tych rokov a navyše obaja hlavní aktéri, protidrogový detektívi, Eddie Egan a Sonny Grosso sa podieľali na tejto snímke ako technickí poradcovia. Čím sa však toto dielo stalo slávnym bolo najmä vďaka dnes už legendárnej automobilovej naháňačke, ktorá sa zaraďuje k tým najlepším. Paradoxom je, že v tomto prípade nejde o klasickú naháňačku, v ktorej sa prenasledujú dve autá alebo viac, ale auto (konkrétne 1971 Pontiac LeMans Hardtop Sedan) stíha vlak. Táto scéna okrem toho, že celá vznikla v reálnych exteriéroch New Yorku, je pozoruhodnou predovšetkým tým, ako tu používa kameru a strih. Vďaka použitiu viacerých kamier je celá sekvencia zabraná z viacerých uhlov. Kamery sa nachádzali pred autom, za ním, dokonca boli umiestnené aj priamo na kapote, ale aj vo vnútri vozidla, či už na zadnom sedadle na strane vodiča, hneď za jeho hlavou alebo vedľa vodiča na strane spolujazdca. Vytvára sa tým dojem, ako keby samotný divák bol v aute a prežíval celé dianie spolu s hlavným hrdinom. Strih tu má takisto významnú úlohu, najmä prestrihy medzi tým, čo sa deje na ceste a situáciou vo vlaku nielen pridávajú na napätí, ale zásluhou strihu pôsobí celá táto sekvencia živo a má rýchle tempo.


   Za konečnú podobu tejto naháňačky do veľkej miery môžu okrem režiséra hlavne dvaja ľudia, a to producent Philip D'Antoni, ktorý trval na čo najvyššej miere autentickosti a koordinátor kaskadérov Bill Hickman,[1] ktorý tu riadil auto hlavnej postavy pri tých najnáročnejších/najnebezpečnejších pasážach.[2] Zážitok z tejto pasáže umocňuje aj to, že v nej nebola použitá žiadna hudba, čo dáva možnosť vyniknúť zvuku motorov, nárazov a hluku ulice.[3] Ja by som túto naháňačku zaradil medzi 5  najlepších, aké kedy boli nakrútené. Čo sa týka príbehu tak možno hovoriť, že sa tu miesi pracovný život so súkromným. Nie sú to však dve dejové linky, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, ale jedna tu plynule nadväzuje na tú druhú (napr. nevinný drink po práci sa po chvíli zmení na sledovaciu akciu alebo cesta z práce na naháňačku). Súkromný život tu síce dostáva pomerne málo priestoru, ale to nevadí, keďže aj z tých pár krátkych scén si divák dokáže celkom ľahko spraviť obraz o hlavnom hrdinovi. Pracovný život tvorí vyšetrovanie, kde je táto linka výborne spracovanou, nechýba v nej okrem detailného popisu každodennej policajnej práce aj poriadna dávka napätia. Teraz nemám na mysli len spomínanú naháňačku, ale aj sledovanie Sala alebo neskôr aj Charniera, ktoré sú rovnako napínavo spravené. William Friedkin ako režisér zvládol pracovať s napätím a držať diváka v strehu od začiatku až do konca, čo mimochodom potvrdil aj o dva roky neskôr, pri horore The Exorcist (1973). Plusom je aj vhodne zvolená dĺžka, čítajúca necelých 100 minút, vďaka ktorej táto snímka veľmi rýchlo ubehne a vôbec nenudí. Za jedinú výraznú slabinu príbehu by som tu považoval vsuvky z pohľadu Charniera, ktorých úlohou je zrejme zobrazovať situáciu u zločincov, avšak mne tieto krátke scény prišli zbytočné, pretože nemajú žiadny veľký význam pre dej ako taký a divák by sa pokojne obišiel aj bez nich. Čo sa týka postáv, tak hlavný hrdina Jimmy Doyle prezývaný Popeye je správne drsný, má vtipné hlášky a nezachádza so zločincami v rukavičkách, práve naopak. Je policajtom dušou a telom, po celý deň a to dokonca aj v čase, keď nepracuje. Jeho partner Buddy Russo mohol mať viac priestoru, keďže o jeho súkromí sa vôbec nič nedozvieme (ako žije a s kým). Inak sa dá povedať, že Doyle a Russo vytvárajú zohranú dvojku. Alain Charnier ako hlavný zloduch takisto výborný, presne ten nenápadný typ, o ktorom by človek nepovedal, že je mozgom celej operácie. No a nesmiem zabudnúť ani na postavu zabijaka menom Pierre Nicoli, ktorý bol správne nebezpečný a tichý. Celkovo sa jedná o výbornú kriminálku s drsným a cool hlavným hrdinom, perfektnou atmosférou a exteriérmi New Yorku, neustálym napätím a hlavne jednou z najlepších automobilových naháňačiek.

HERCI a HUDBA

   Gene Hackman v jednej zo svojich najlepších úloh podáva excelentný výkon, svoju rolu si náramne užíva, navyše počas naháňačky sa nechal zastúpiť kaskadérom len pri tých najnebezpečnejších scénach, inak šoféroval on sám. Hackmanovi sa takýto typ drsných postáv hodil a vedel ich veľmi presvedčivo stvárniť. Roy Scheider ho výborne dopĺňa, hoci nepredvádza taký veľký výkon ako Hackamn, ale tá partnerská chémia medzi nimi funguje dokonale. Fernando Rey si tu prakticky vystačí iba so svojou charizmou, kvôli ktorej mu jeho úlohu, prešibaného kriminálnika vcelku ľahko uverí každý. Z ostatných hercov stojí za zmienku už len Marcel Bozzuffi ako nemilosrdný zabijak. Hudbu k filmu zložil Don Ellis, ktorého skladby sa nesú v jazzových tónoch. Možno povedať, že ide o jedno z jeho najlepších diel, ktoré vo svojej pomerne krátkej 10-ročnej kariére zložil.[4] Za pozornosť stoja predovšetkým skladby Copstail, Subway a This is It.   


HODNOTENIE

84%


[1] Hickman si tu zahral aj federálneho agenta menom Mulderig.
[2] D'Antoni a Hickman spolupracovali aj na ďalších významných automobilových naháňačkách: Bullitt (1968) a The Seven-Ups (1973).
[3] Mimochodom, kto videl noir Union Station (1950), tak možno mu pripomenie práve naháňačku u The French Connection (1971). Je to scéna, kde sledujú jedného z únoscov a určitú menšiu spojitosť možno nájsť pri nadzemnom vlaku, zastavovaní policajného auta na každej zastávke alebo pri sledovaní zločinca.
[4] Z ďalších projektov u ktorých skladal hudbu sú známe len dva a to The Seven-Ups (1973) a French Connection II (1975).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára