4. 10. 2016

The Age of Adaline (2015)

   V roku 2015 boli do kín uvedené dve známe snímky, ktoré rozoberali tematiky starnutia a nesmrteľnosti. V júli to bol sci-fi thriller Self/less (2015), ale ešte predtým, v apríli, mala premiéru romantická fantasy dráma The Age of Adaline (2015).[1]

STORY LINE

   Problematika starnutia a nesmrteľnosti má svoje korene v seriály The Twilight Zone (1959), konkrétne v prvej sérii a 24 epizóde s názvom Long Live Walter Jameson. Neskôr sa ňou ešte zaoberali napr. Seconds (1966), ktorého remakeom je Self/less (2015) alebo The Man from Earth (2007). The Age of Adaline (2015) je bližšie, svojim zameraním a spracovaním, ku spomínanej epizóde a tiež aj ku The Man from Earth (2007), zatiaľ čo táto snímka je iba konverzačkou, postavenou na dialógoch a odohrávajúcou sa na jedno mieste (v dome), tak zmieňovaná epizóda a The Age of Adaline (2015) nie sú takto „limitované“. Long Live Walter Jameson vo svojej dobe dokázal okrem originálneho námetu z neho takisto za necelých 25 minút vyťažiť maximum. The Age of Adaline (2015) mala potenciál na to detailnejšie ho rozvinúť a ponúknuť tentoraz pohľad zo ženskej perspektívy. Výsledok rozhodne nie je špatný, ani nezapadá do priemeru resp. nadpriemeru, ale k vyššej kvalite mu proste chýba lepší scenár a réžia. Scenár bol zverený do rúk dvojici J. Mills Goodloe a Salvador Paskowitz. Prvý menovaný scenár k jednej romantickej dráme už napísal, konkrétne to bola The Best of Me (2014), ale druhý s týmto žánrom nemal žiadne skúsenosti, navyše toto dielo bolo jeho iba druhým filmovým scenárom.[2] Rovnako neskúseným v tomto žánri bol aj režisér, ktorým bol Lee Toland Krieger, ktorý síce stál za dvomi komediálnymi drámami, The Vicious Kind (2009) a Celeste & Jesse Forever (2012), ale veľa vody nenamútili. Na pozíciu režiséra a scenáristu by som si vedel predstaviť niekoho z tejto štvorice: Richard Curtis,[3] Spike Jonze,[4] Richard Linklater[5] alebo Marc Webb.[6] Títo štyria dokázali vo svojich dielach (viď. jednotlivé poznámky pri ich menách), že vedia skombinovať romantiku a drámu, avšak zároveň do nich priniesť aj niečo svojské a originálne. Vhodným kandidátom by možno bol aj režisér John Crowley stojaci za minuloročnou romantickou drámou Brooklyn (2015). Skúsený režisér a scenárista by tu bol potrebný, keďže The Age of Adaline (2015) je nevyváženým filmom, ktorý možno rozdeliť na dve časti. V tej prvej, sa prostredníctvom flashbackov dozvedáme o minulosti hlavnej hrdinky a začína sa tu aj budovať zápletka. Hlavný problém je ten, že tu chýbajú silnejšie emócie, ktoré by zapôsobili resp. sa dotkli diváka. Mnohé scény mohli trvať dlhšie (napr. rozlúčka s dcérou v aute alebo obed s dcérou v reštaurácii), aby mali väčší efekt. Vlastne celá minulosť Adaline od zhruba tých 50-tych rokov až do súčasnosti je vyrozprávaná skratkovito a podľa mňa by si zaslúžila hlbšie spracovanie, pretože už len to, ako za tie dekády žila je samo o sebe zaujímavým a skrývalo to v sebe potenciál, ktorý stál za preskúmanie, navyše divák by sa chcel o tomto období jej života dozvedieť viac.


   Je jasné, že pokiaľ by k takémuto niečomu malo prísť tak film by, buď musel mať aspoň tri hodiny, čo je síce na romantickú drámu veľa, ale sú aj také, viď. trojhodinový Meet Joe Black (1998) alebo potom mali vzniknúť dve dvojhodinové diela, kde sa jedno mohlo venovať jej minulosti a druhé zase jej súčasnosti. Každopádne zásluhou postáv, námetu, zápletky a aj trochou tých emócii funguje prvá časť aspoň z polovice. V tej druhej časti, ktorá je už takmer výlučne iba v súčasnosti a kde takisto dochádza ku konfrontácii s minulosťou, tak tej nie je čo vytknúť. Silné scény, doplnené o silné emócie, teda to, čo v prvej časti fungovalo z polovice, je tu na vysokej úrovni. Dokonca som mal ten pocit, ako keby to točil úplne iný režisér. Už to nebolo skratkovité a dané sekvencie mali presne takú dĺžku, akú potrebovali, aby vyvolali emócie. Z hľadiska žánrového zaradenia spĺňa tento film parametre romantickej drámy, keďže každý, hlavne však ženy, si tu prídu určite na svoje. Z postáv sú najzaujímavejšie a dalo by sa povedať, že aj tie najdôležitejšie, celkovo 5, prvou je ako inak Adaline Bowman. Ona je ňou nielen z pohľadu svojho stavu a toho, že by sme sa o nej chceli dozvedieť viac, ale takisto preto, že určite každý aspoň v jednej pasáži bude predstavovať, aké by to bolo, keby on sám bol na jej mieste, ako by sa zachoval a čo by robil. Druhou postavou je Flemming, s ktorou sa najmä v súčasnosti spájajú najmä tie vtipnejšie momenty, ktoré to majú celé trochu odľahčiť a ktoré rozhodne pobavia. Treťou je William, spojený s minulosťou Adaline a práve ich spoločná konfrontácia je jednou z tých najlepších pasáží v tomto diele. Štvrtou je Ellis, ktorý pre Adaline predstavuje výzvu, či má viesť doterajší život alebo sa ho pokúsiť nejako zmeniť, čo samozrejme prináša dilemu. No a poslednou je postava rozprávača,[7] ktorý túto snímku obohacuje o rôzne medicínske a vedecké fakty, vďaka čomu sa film snaží pôsobiť serióznym dojmom a vzbudzovať u divákov myšlienku, že niečo podobné by sa ho stať. Celkovo sa jedná o kvalitnú romantickú fantasy drámu, ktorá trošku škrípe v tej prvej polovici, ale čiastočne to vynahradzuje prakticky v tej bezchybnej druhej.    

HERCI a HUDBA

   Blake Lively mi spočiatku, predovšetkým v scénach z minulosti, neprišla vo svojej úlohe úplne prirodzená a tiež vhodne obsadená. Nebyť však scén zo súčasnosti a vynikajúcej druhej polovice, ktorá stojí práve aj na výkone Lively, ktorá tam naopak pôsobila veľmi prirodzene a hodila sa do svojej úlohy. Vedel by som si tu predstaviť aj Saoirse Ronan, ktorá po romantickej dráme Brooklyn (2015), odohrávajúcou sa v 50-tych rokoch, by sa tu náramne hodila. Michiel Huisman tu síce podľa mňa nepredvádza nejaký veľký herecký výkon, ale to až tak nevadí, keďže chémia medzi ním a Lively funguje dokonale. Harrison Ford aj napriek zreteľne menšiemu priestoru, objaví sa až po jednej hodine, si dokáže ukradnúť sčasti tento film len pre seba a púta na seba pozornosť, obzvlášť spoločné scény Forda a Lively stoja za to a ukazujú herecký talent oboch protagonistov. Ellen Burstyn spolu s Lively pôsobia zohraným dojmom a vzájomne sa dopĺňajú. No a za zmienku stojí ešte Anthony Ingruber, ktorý bol trefne obsadený a ako mladšia verzia Fordovej postavy mu vyzerá dosť podobným. Hudbu k filmu zložil Rob Simonsen. Skladby tu síce nie sú až také výrazné, ako u inej romantickej drámy, P.S. I Love You (2007)[8], ale nedá sa o nich povedať, že by boli nevýrazné. Neupozorňujú na seba, ale napriek tomu sú príjemné, svojim spôsobom pohladia na duši a nebál by som sa ich ani označiť za relaxačné.


HODNOTENIE

70%


[1] Táto recenzia bola napísaná na požiadanie.
[2] Predtým to bola rodinná snímka Nic & Tristan Go Mega Dega (2010).
[4] Režisér a scenárista Her (2013).
[5] Režisér a scenárista trilógie Before: Before Sunrise (1995), Before Sunset (2004) a Before Midnight (2013).
[7] Hlas rozprávača nahovoril Hugh Ross, ktorý túto „úlohu“ hral aj vo The Assassination of Jesse James by the Coward Robert Ford (2007).
[8] Hudbu tu skomponoval John Powell.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára