20. 10. 2016

Dr. Strangelove or: How I Learned to Stop Worrying and Love the Bomb (1964)

   V októbri 1962 (16.10. až 28.10.) vypukla tzv. Kubánska raketová kríza, ktorá takmer vyústila do otvoreného konfliktu medzi USA a ZSSR. Celý svet bol vtedy iba kúsok od vypuknutia jadrovej vojny medzi týmito dvomi superveľmocami. Netrvalo dlho pokým sa to premietlo aj do vtedajšej filmovej tvorby. V priebehu 3 rokov od tejto udalosti boli postupne uvedené do kín až 4 projekty, ktoré sa venovali problematikám vypuknutia globálneho jadrového konfliktu alebo vyvolaniu konfrontácie medzi superveľmocami. Vo februári 1964 to bol Seven Days in May (1964), v septembri 1964 nasledoval Fail-Safe (1964), v októbri 1965 išiel The Bedford Incident (1965), ale tým úplne prvým bol na konci januára 1964 práve Dr. Strangelove or: How I Learned to Stop Worrying and Love the Bomb (1964).

STORY LINE

   Varovaním pred možnou jadrovou vojnou bola už post-apokalyptická sci-fi dráma On the Beach (1959), ktorá poukazovala na jeho dôsledky, keď potom o tri roky neskôr, v októbri 1962, vypukla Kubánska raketová kríza, sa toto dielo stalo prorockým, pretože takmer predpovedalo globálny konflikt. Snímky, ktoré vznikli po roku 1962 potom už len v podstate reflektovali skutočný stav, pričom sa ho nesnažili iba zobraziť, ale mohli si dovoliť zájsť ešte ďalej než bola realita a byť akýmsi mementom pre všetkých, že čo sa môže stať, ak to dospeje do tohto štádia. Všetky 4 filmy spomínané v úvode narábali s takmer totožnými látkami (pomery v americkej armáde a politických kruhoch, napäté vzťahy medzi USA a ZSSR a vypuknutie jadrovej vojny). Každé z týchto diel sa potom snažili pristúpiť k nim resp. ich spracovať po svojom, čím sa zároveň, či už chtiac alebo nechtiac od seba odlíšili. Seven Days in May (1964) je politický thriller, ktorý sa pohrával s možnosťou, že vládnu moc v krajine preberie armáda. Fail-Safe (1964) je dráma, kde chyba počítača môže viesť k nukleárnej vojne. The Bedford Incident (1965) je vojnový thriller, presúvajúci celé dianie od miestností, politikov a stolov, k priamemu vojenskému stretnutiu. Dr. Strangelove or: How I Learned to Stop Worrying and Love the Bomb (1964) je komédia, presnejšie však politická satira, o generálovi prekračujúcom svoje právomoci, so zámerom rozpútať vojnu. Nejednalo sa však len o prvý počin, ktorý sa týmto závažným tematikám venoval, ale zároveň aj prvý, ktorý si z nich robil srandu a vysmieval sa im. Takéto uchopenie pochopiteľne vo vtedajšej dobe vyvolalo kontroverziu, ktorú režisér Stanley Kubrick už „zažil“ o 2 roky skôr, pri uvedení svojej romantickej komédie/drámy Lolita (1962). Zatiaľ čo u nej to bolo hlavne zo strany filmových štúdii (v USA ohľadom cenzúry platil tzv. Produkčný kódex a vo Veľkej Británii na ňu zase dohliadala Britská rada pre klasifikáciu filmov) a katolíckych organizácii (Katolícka légia slušnosti), tak u Dr. Strangelove or How I Learned to Stop Worrying and Love the Bomb (1964) proti uvedeniu tejto snímky najviac vystupovala armáda a spolu s ňou aj časť verejnosti, ktorá ju pokladala za nevhodnú, pretože pre mnohých ľudí boli tieto problémy až príliš vážne na to, aby si z nich niekto mohol robiť žarty. Pôvodne, ešte keď bol producentom James B. Harris,[1] tak výsledok mal byť serióznou drámou, avšak po jeho odchode[2] sa Kubrick čoraz viacej začal pohrávať s myšlienkou spraviť z tohto námetu komédiu resp. satiru. Rozhodnutie zmeniť žáner prišlo v prvých týždňoch písania scenára, preto neboli nutné veľké úpravy a prepisovanie, tým pádom potom ani začiatok samotného natáčania nemalo väčší sklz. Technická stránka je na vysokej úrovni, ostatne ako u tohto režiséra bolo zvykom už od jeho noiru Killer's Kiss (1955). Za kamerou síce stál Gilbert Taylor, ale v hlavné slovo tu mal ako inak Kubrick, ktorý prácu s osvetleným scény, postaveným kamier a celkovo s kamerou ako takou zvládal výborne.[3] Inak tomu nebolo ani tu, kde režisér žiadal, aby Taylor používal pri nakrúcaní výlučne umelé svetlo z lámp, ktoré boli na pľaci. Dosiahlo sa tým nielen vytvorenie stiesnenej atmosféry, ale zároveň sa tým zvýraznila tá postava, ktorá mala práve slovo. Namietať, že pocit stiesneného priestoru alebo zvýrazňovanie postáv pomocou kamery by bolo vhodnejšie skôr ku dráme alebo k thrilleru, než ku komédii nie je na mieste, keďže treba si tu uvedomiť, že táto komédia je postavená na dialógoch a postavách, preto má takýto prístup opodstatnenie. Polo-dokumentárne uchopenie zase symbolizuje roztrasená kamera použitá pri akčných scénach (útok na základňu), ktorá tak vzbudzuje dojem reálneho bojiska. Výprava je tiež pozoruhodnou, obzvlášť, ak časť vzišla iba z mysle jej tvorcov, keďže s armádou USA nespolupracovali. Zatiaľ čo interiér amerického bombardéru bol vytvorený pomocou podkladov, ktoré sa im podarilo získať vlastnými silami, tak dizajn War Room vznikol vďaka predstavivosti dvoch ľudí, jedným z nich bol Kubrick a tým druhým produkčný dizajnér Ken Adam. Myslím si, že ich zásluhou dodnes zapôsobí vzhľad War Room na divákov. Zároveň sa tu ukázala režisérova schopnosť pre obrazotvornosť, ktorú potom naplno rozvinul o 4 roky neskôr, u prelomovej snímky v histórii kinematografie, sci-fi 2001: A Space Odyssey (1968), kde vesmír, vzhľad vesmírnych lodí alebo celý interiér lodí a stanice bol navrhnutý aj na základe jeho vlastnej fantázie, ktorá nebola vôbec prehnaná, práve naopak, do veľkej miery sa opierala o realitu, čo sa mimochodom potvrdilo aj o desiatky rokov neskôr. Jediné, čo by som po technickej stránke vytkol by bolo použitie prednej projekcie pri scénach v pilotnej kabíne a pri lete lietadla. Tieto sekvencie už vo svojej dobe nepôsobili prirodzene a ich využitie by bolo vhodné buď obmedziť na minimum alebo dané scény natočiť ináč.


   Po príbehovej stránke ide o komédiu/satiru, v ktorej je humor postavený na dvoch veciach: dialógoch a postavách. Obe tieto zložky spolu samozrejme súvisia a jedna bez druhej by stratili nielen svoj vtip, ale takisto aj svoj zmysel. Časť verejnosti, ktorá bola presvedčená o tom, že je nemorálne si z vtedajšej eskalácie Studenej vojny robiť srandu nepochopila, že autorom o to ani nešlo. Ich hlavným cieľom kritiky resp. posmeškov bola armáda a jej vojenskí velitelia, ktorých vykreslili ako bláznov alebo ľudí bažiacich po konflikte. Musím upozorniť, že nejde o komédiu/satiru u ktorej sa divák bude po celý čas smiať až tak, že sa bude chytať za brucho. Väčšinu času sa jedná o jemný humor, ktorý síce prvých pár minút absentuje, ale potom už začne nastupovať a s blížiacim sa koncom začína aj gradovať. Niektoré scénky pobavia, iné zase len vyčarujú úsmev, ale nikdy to neskĺzne do nejakej frašky alebo násilného humoru. Je otázne, že ak by sa viac pritlačilo na vtipoch, tak či by to nestratilo nielen svoje kúzlo, ale aj svoj význam. Dĺžka, čítajúca 95 minút, je primeranou, pretože dokáže danú látku dostatočne spracovať aj na tomto priestore, navyše režisér sa už hneď po skončení úvodných titulkov s ničím nezdržuje a ide priamo k podstate a to platí aj po zbytok deja, kde sa nevyskytujú žiadne naťahovačky alebo zbytočné dejové odbočky. Celý príbeh sa odohráva takmer výlučne v interiéroch (s výnimkou útoku na základňu) a iba na troch miestach (bombardér, vojnová miestnosť a základňa). Toto komorné uchopenie podporuje atmosféru, pričom na každom z týchto troch miest sa odohráva ich vlastná dejová línia, s ich vlastnými hrdinami. Dostáva sa im rovnakej pozornosti, čiže jedno dianie nie je ukrátená na úkor toho druhého. Postáv je tu viacero zaujímavých. Dvojica generálov Buck Turgidson a Jack D. Ripper symbolizuje armádnych veliteľov, z ktorých si dej uťahuje a zobrazuje ich v tom negatívnom svetle, ktoré sa však zakladalo na pravde.[4] Turgidson predstavuje po vojne túžiaceho generála a Ripper zase šialeného a paranoidného generála. Trojicu kapitán Lionel Mandrake, prezident Merkin Muffley a doktor Strangelove stvárňuje jeden a ten istý herec. Mandrake je typickým britským vojakom. Muffley, rovnako ako prezidenti u Seven Days in May (1964) a Fail-Safe (1964), reprezentuje rozvážnu hlavu štátu, ktorá si uvedomuje hroziace nebezpečenstvo a je aj morálnou autoritou. Strangelove, bývalý nacistický vedec, ktorého po vojne USA naverbovali do svojich služieb, aj táto postava je založená na skutočnosti.[5] Nestratili sa tu ani menšie postavy, ako major Kong alebo ruský veľvyslanec. Celkovo sa jedná o výbornú komédiu/satiru, ktorá nielen pobaví dialógmi a postavami, ale zároveň je aj odrazom svojej doby, keď vtipne poukazuje na nezmyselnosť eskalácie napätia, vypuknutia globálneho jadrového konfliktu a zbraní hromadného ničenia ako takých.                 

HERCI a HUDBA

   Peter Sellers jeden z najlepších komediálnych hercov tu predvádza svoje kreácie nie v jednej, ale dokonca až v troch úlohách. Zahrať v jednom filme tri postavy a pritom ich od seba svojim stvárnením odlíšiť, to je veľmi náročná úloha, ale Sellers to zvládol, navyše sa úspešne popasoval aj s ich rozdielnymi prízvukmi (americký - prezident, britský - kapitán a nemecký - doktor). Jeho výkon zaujal na dvoch z nich, u prezidenta vynikol jeho vážny, seriózny herecký prejav a u doktora sa zase mohol dosýta vyblázniť a ukázať svoju humornú stránku. Sellers tu väčšinu dialógov a scénok improvizoval, v čom ho Kubrick veľmi ochotne podporoval. George C. Scott dokázal, že komediálna úloha ani jemu nerobila problém. Sterling Hayden sa taktiež do svojej úlohy náramne hodil a v niektorých momentoch naháňa strach. Z ostatných hercov stoja za zmienku ešte Slim Pickens a Peter Bull, ktorí okrem stvárnenia svojich postáv zaujmú aj svojimi vtipnými prízvukmi, texaským a ruským. Hudbu k filmu zložil Laurie Johnson, ktorý však skomponoval nevýrazné alebo nezaujímavé motívy. Niekoľkokrát tu zaznejú jeho variácie skladby When Johnny Comes Marching Home[6], ale to je všetko. Za jedinú vhodne použitú skladbu sa dá označiť We'll Meet Again[7], ktorá sa výborne hodí do záverečnej scény, pretože ju vtipne vystihuje. Každopádne režisér mohol vybrať lepšiu hudbu, keďže sa sem dalo použiť hneď niekoľko variant. Prvou bolo nepoužiť žiadnu hudbu (s výnimkou úvodnej a záverečnej scény). V konkurenčnom Fail-Safe (1964) nebola žiadna a fungovalo to, zvýraznila sa tým jeho celková atmosféra. Druhú možnosť predstavovali skladby od klasických skladateľov, ktoré Kubrick začal vo väčšej miere využívať až pri svojom nasledujúcom projekte, 2001: A Space Odyssey (1968). Poslednou, treťou, voľbou bol lepší skladateľ. V konkurenčnom Seven Days in May (1964) robil hudbu Jerry Goldsmith, ktorý zložil niekoľko slušných skladieb, vrátane hlavnej témy, síce v tej dobe ešte len začínal, ale už vtedy mal toho za sebou podstatne viac než Johnson.[8] Goldsmith by sa podľa mňa hodil aj tu.


HODNOTENIE

87%


[1] Ako producent sa podieľal na troch Kubrickových projektoch: The Killing (1956), Paths of Glory (1957)Lolita (1962).
[2] Harris odišiel z tohto postu, aby sa mohol venovať réžii, pričom mu Kubrick vyjadril svoju podporu. Jeho režisérskym debutom sa stal práve „konkurenčný“ a spomínaný The Bedford Incident (1965).
[3] Kubrick bol kameramanom u Fear and Desire (1953), Killer's Kiss (1955) a „neoficiálne“ aj u Spartacus (1960).
[4] V priebehu 50-tych a 60-tych rokov existovala v USA skupina armádnych dôstojníkov, ktorá sa naozaj pohrávala s myšlienkami prebrať vládu alebo navrhovali, aby USA zaútočili na ZSSR ako prvé. Jedným z takýchto armádnych veliteľov bol aj generál Curtis LeMay, ktorý sa snažil vyprovokovať ZSSR k útoku.
[5] Pár mesiacov po vojne, v lete 1945, spustili USA operáciu Paperclip, ktorej cieľom bolo z Nemecka do USA dostať nemeckých intelektuálov, inžinierov a vedcov, ktorí predtým pracovali pre nacistický režim.
[6] Táto skladba vznikla v roku 1863, počas Americkej občianskej vojny (1861-1865) a už od 30-tych rokov bola mnohokrát použitá v rôznych amerických dielach, predovšetkým tých vojnových alebo s vojnovou tematikou.
[7] Pieseň vznikla v roku 1939 a spieva ju britská speváčka Vera Lynn, o slová sa postarali dvojica Hughie Charles a Ross Parker.
[8] Goldsmith predtým skomponoval hudbu napr. pre Freud (1962), Lonely Are the Brave (1962), Lilies of the Field (1963), The List of Adrian Messenger (1963) alebo seriál The Man from U.N.C.L.E..

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára