20. 9. 2016

Spartacus (1960)

   V priebehu 50-tych a 60-tych rokov vzniklo v USA niekoľko historických veľkofilmov, ako napr. Ben-Hur (1959) alebo Cleopatra (1963). Do tejto skupiny sa zaraďuje aj Spartacus (1960).

STORY LINE

   Pôvodne začal túto snímku nakrúcať režisér Anthony Mann, ale už po prvom týždni ho vyhodil Kirk Douglas, ktorý okrem hlavnej úlohy bol zároveň aj jedným z producentov[1] a mal rozhodujúce slovo nad výslednou podobou tohto diela. Douglas bol preto nútený hľadať náhradu a našiel ju, bol ním vtedy ešte len 30-ročný Stanley Kubrick, s ktorým Douglas spolupracoval tri roky predtým na vojnovej resp. protivojnovej dráme Paths of Glory (1957). Kubrick mal v tej dobe za sebou 4 projekty,[2] ale bol to až tento počin, ktorý ho dostal do širšieho diváckeho povedomia. Naskytla sa mu tak možnosť podieľať na sa hollywoodskom veľkofilme, kde si okrem práce s poprednými hercami a vysokým rozpočtom, (v podobe 12 miliónov, na porovnanie Paths of Glory (1957) stáli iba cca. 950 000) vyskúšal prácu na takto náročnom projekte. Douglas si myslel, že Kubrick ako mladý a s veľkou produkciou ešte neskúsený, mu bude ľahšie ovládateľný a nebude mu odporovať. Zmýlil sa, pretože napätie a spory v určitej miere boli prítomné počas celého natáčania. Nikdy to však neprerástlo až do takých rozmerov, aby Douglas znovu zmenil režiséra alebo, aby Kubrick sám odišiel. Kubrick si totiž uvedomoval, že práca na takomto type snímky pomôže nielen jeho kariére, ale aj ako režisér sa tu naučí oveľa viac. Z toho dôvodu moc nevyhrocoval situáciu a snažil sa akceptovať, že posledné slovo má Douglas. Po dokončení filmu sa však spolupráca medzi ním a Douglasom skončila a v Kubrickovej kariére nastal zlom. A to z troch dôvodov. Za prvé, dokázal, že zvládne náročnú a veľkú produkciu, čím si vyslúžil, vzhľadom na svoj pomerne mladý vek, obdiv a rešpekt. Za druhé, chcel mať už vo všetkých svojich nasledujúcich dielach právo posledného strihu, čím by ich mal plne pod kontrolou. A za tretie cítil, že túto voľnosť pri svojich filmov by dosiahol skôr v Anglicku než v USA a preto sa tam v roku 1961 počas príprav drámy Lolita (1962) spolu so svojou rodinou presťahoval. Za výslednú podobu, ktorú má Spartacus (1960), tak môže Douglas ako Kubrick. Odrazilo sa to aj na kvalite, nechcem tým však povedať, že keby má Kubrick hlavné slovo, tak že by to bolo omnoho lepšie, ale určite by to bolo aspoň o trochu viac kvalitnejšie. Tento epos ako celok nefunguje, pretože je výborne spracované scény striedajú buď tie naťahované alebo tie, ktoré sú tu zbytočné. Pri viac ako trojhodinovej minutáži[3] je to potom dosť problém. U historických, vojnových a westernových veľkofilmoch v tej dobe bolo totiž štandardom, že ich minutáž presahovala 2,5 hodiny. Z tohto dôvodu je výber režiséra veľmi dôležitým, keďže len pár z nich (patril medzi nich aj Kubrick) dokázali a dokážu[4] spraviť snímky trvajúce aj viac ako 2,5 hodiny, pričom ani na chvíľu nenudia a po celý čas sú zaujímavými pre divákov. Kubrick síce medzi takýchto režisérov patril, ale v tomto prípade nemal kontrolu nad svojim dielom. Spomínaný 212 minútový Ben-Hur (1959) je pútavým celé 3 hodiny a dych mu začne dochádzať resp. rozťahaným sa stáva až v záverečnej pol hodinke. Oproti tomu sú Spartacus (1960), ale aj Cleopatra (1963) nevyváženými, keďže sa v nich striedajú kvalitné pasáže s tými rozťahanými a zbytočnými. Ohľadom technickej stránky a spracovania tu nie je čo vytknúť. Funkciu hlavného kameramana síce „oficiálne“ zastával Russell Metty, ale v skutočnosti ním bol práve Kubrick. Metty si sťažoval na režisérove nezvyčajne presné a podrobné pokyny týkajúce sa práce s kamerou a nesúhlasil ani s tým, ako Kubrick využíva svetlo. Režisér pohrozil svojim odchodom pokiaľ nebude stáť za kamerou on sám. Kubrick mal pre prácu s kamerou nielen cit, ale aj potrebné skúsenosti. Tie získal už v mladosti ako fotograf a neskôr si ich zdokonalil na svojich troch dokumentoch[5] a prvých dvoch celovečerných počinoch,[6] kde robil aj kameramana. Spartacus (1960) ho zase posunul o niečo ďalej pretože nešlo len o jeho prvý farebný film, ale zdokonalil sa tu aj v zachytení bitiek a veľkých davových scén, z ktorými pracoval v trochu menšej miere už u Paths of Glory (1957). No a v neposlednom rade si vyskúšal aj prácu s formátom Super 70 Technirama. Ten umožňoval dosiahnuť až ultra vysoké rozlíšenie a zachytiť veľké panoramatické scény. Kamera a tento formát tak najlepšie vyniknú práve v spomínaných bitkách a davových scénach. Kostýmy sú takisto výborné, či už ide o tie senátorov, otrokov alebo vojakov. To isté platí aj o výprave zahrňujúcej dobové brnenia, nástroje a zbrane, ďalej potom nádherné lokality a stovky komparzistov. Z technického spracovania by som vytkol len absenciu nejakej veľkej a zapamätateľnej akčnej scény. Spartacus (1960) nemá žiadnu takú scénu, ktorá by vyrážala dych ako má Ben-Hur (1959) preteky vozov alebo Cleopatra (1963) zase námorné bitky. Záverečná bitka je síce na svoju dobu dosť krvavá (odseknutá ruka), ale trvá sotva 5 minút.


   Po príbehovej stránke možno túto snímku rozdeliť na dve časti. Prvá, predstavuje klasickú biografiu, ktorá oboznamuje divákov so životom tohto hrdinu, ako a čím sa zapísal do histórie. Tu by som vyzdvihol predovšetkým to, že dej sa zo začiatku s ničím nezdržuje. S hlavným hrdinom sa stretávame už s ako dospelým mužom resp. otrokom, navyše zápletka sa po pár minútach presúva do gladiátorskej školy. Druhá, vykresľuje pomery panujúce na samom konci Rímskej republiky,[7] v prvom storočí pred našim letopočtom. Práve táto časť bude mať podľa mňa pre divákov väčší prínos, keďže im ukáže, ako vyzerala vtedajšia spoločnosť a taktiež aké vzťahy v nej panovali medzi jej jednotlivými triedami, navyše každý, kto má rád intrigy a politiku, si určite príde na svoje. Pri oboch častiach je dôležité si uvedomiť, že nie všetko je v tomto diele je založené na pravde. Niektoré veci boli vynechané (niektoré kvôli dobovej cenzúre a iné zase kvôli tempu), ďalšie boli prikrášlené (taktiež kvôli dobovej cenzúre) a iné boli upravené pre potreby filmu (pre zmenu kvôli tempu). Najväčšia slabina sa podľa mňa ukrýva v už zmienenom striedaní dobrých scén s tými naťahovanými a zbytočnými. Zaradil by som sem hlavne romantické pasáže, ktorých je tu na môj vkus pomerne veľa a nemajú žiadny podstatný význam pre zápletku. Ďalší dôležitý problém predstavuje práca s emóciami. Na jednej strane mnohým dramatickým scénam chýbajú väčšie emócie a nemajú tak želaný efekt na diváka, akoby sa v nich ich hereckí predstavitelia báli viac pritlačiť. Na druhej strane v niektorých, ako sú napr. príhovory Spartakusa alebo romantické sekvencié pôsobia emócie, ale aj samotní herci dosť samoúčelne a umelo. Postáv je tu niekoľko, ale nie všetkým sa dostane patričného priestoru (Julius Caesar) a nie všetky sú zaujímavé (Varinia). Všetko to leží na pleciach troch postáv, bez ktorých by to nebolo ono. Spartakus ako otrok a neskôr gladiátor, z ktorého sa stal postrach celého Ríma. Crassus a Gracchus ako symboly starého a prehnitého Ríma, plného intríg, politikárčenia a zrád, navyše som presvedčený, že obsadiť tieto dve úlohy Britmi bolo výborné rozhodnutie, keďže podľa mňa sa na to nielenže viac hodia, ale pôsobia v nich presvedčivejšie než keby ich stvárnili Američania. Každá z týchto postáv ma čosi vlastné a aj keď u Spartakusa dochádza k jeho miernemu idealizovaniu (čo je u mnohých, aj dnešných, biografických filmov celkom bežné a nedá sa tomu úplne vyhnúť), tak u ostatných dvoch môžeme hovoriť o nejednoznačných charakteroch. Batiatus je vtipnou postavou zakomponovanou hlavne pre pobavenie a odľahčenie, keďže sa s ním spájajú len takéto scény, ktoré vôbec nerušia, ale práve naopak zabavia. Varinia je tu naopak len kvôli romantike a jej scény pôsobia dosť samoúčelne a nudne. Celkovo sa jedná o kvalitnú biograficko-historickú drámu, u ktorej treba vyzdvihnúť jej prepracovanú technickú stránku (kamera, kostýmy a výprava), mnohé herecké výkony a hudbu, ale neuspokojí dejom a patričnými emóciami, ktoré by zasiahli divákov.

HERCI a HUDBA

   Medzi divákmi ide jednoznačne o najznámejšiu úlohu Kirka Douglasa, čo aspoň podľa mňa ale neznamená, že by bola aj tou najlepšou. Čím, ale nechcem povedať, že Douglas tu hrá zle, ale nie vo všetkých scénach pôsobí presvedčivo, navyše, keď sa niekto pozrie napr. na Young Man with a Horn (1950), Ace in the Hole (1951), Detective Story (1951) alebo Lust for Life (1956), tak určite mi dá za pravdu, že dokázal zo seba dostať ešte o čosi viac. Laurence Olivier a Charles Laughton pôsobia ako politickí rivali prirodzene po celú dobu a ich vzájomnú nevraživosť je cítiť z každého spoločného záberu. Peter Ustinov potvrdil svoj komediálny talent a je akýmsi oživeným celého diania. Jean Simmons tu vzhľadom na svoju postavu nemá až tak čo hrať a jej talent viditeľný napr. u Angel Face (1953) alebo The Big Country (1958) nemôže naplno vyniknúť. Ostatní herci, ako Tony Curtis, John Dall, John Gavin, John Ireland, Herbert Lom alebo Woody Strode využili patrične svoj obmedzený priestor, aj keď Gavin ho mohol dostať o niečo väčší. Hudbu k filmu zložil Alex North, ktorý mimochodom o tri roky neskôr skladal hudbu aj pre ďalší historický veľkofilm, Cleopatra (1963). North vo svojich skladbách vystihol atmosféru Starovekého Ríma a pomocou jeho tém sa mu darí podporovať dané sekvencie. Dosiahol to za pomoci starších hudobných nástrojov.[8] Tým skomponoval pekné bojové motívy (skladby Main Title; Gladiators Fight to the Death alebo Headed for Freedom), ale aj romantické (skladby Spartcus Love Theme; Blue Shadows and Purple Hills alebo Goodbye, My Life, My Love).


HODNOTENIE

71%


[1] Ďalšími producentmi boli Edward Lewis a Edward Muhl.
[2] Boli nimi Fear and Desire (1953), Killer's Kiss (1955), The Killing (1956)Paths of Glory (1957).
[3] Pôvodná verzia má dĺžku 184 minút a rozšírená verzia 197 minút.
[4] Zo súčasných režisérov napr. Martin Scorsese alebo Christopher Nolan.
[6] Fear and Desire (1953)Killer's Kiss (1955).
[7] Rímska republika existovala v rokoch 509 až 27 pred našim letopočtom.
[8] Boli to napr. dulcimer, gajdy, kithara, lutna, mandolína, sarrusofon, čínsky hoboj, izraelská zobcová flauta a juhoslovanská flauta. Gajdy a kithara sú hudobné nástroje, ktoré sa používali už v Starovekom Grécku. North využil aj ondioline (elektronický hudobný nástroj), predchodca dnešných elektronických syntetizátorov.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára