24. 9. 2016

Crossfire (1947)

   V roku 1947 uviedol režisér Edward Dmytryk do kín hneď dva svoje počiny. Najprv, na začiatku júla, mala premiéru romantická dráma So Well Remembered (1947), no a potom, v polovici júla, to bol práve noir Crossfire (1947). 

STORY LINE

   Po skončení Druhej svetovej vojny, keď sa odhalili hrôzy nacistického režimu, vrátane koncentračných táborov a systematického vyvražďovanie Židov, bol celý svet šokovaný. To isté platilo aj pre americkú verejnosť, v ktorej však paradoxne ešte aj po vojne bol stále zakorenený antisemitizmus. Tento problém neunikol pozornosti ani Hollywoodu a preto už v roku 1947 vznikli dve diela venujúce sa, tejto na svoju dobu chúlostivej tematike, antisemitizmu v USA. Jednou z nich bola dráma Gentleman's Agreement (1947), ktorá sa primárne zameriavala na túto problematiku. Druhou bol tento noir Crossfire (1947), ktorý v sebe kombinuje prvky drámy, krimi thrilleru a noiru. Dnes sa už mnohým môže zdať, že buď budú v tejto snímke vidieť agitáciu alebo sa im bude zdať táto problematika už neaktuálnou. Agitácia vo filmoch, či už v skrytej alebo málo viditeľnej forme pretrvala dodnes a rasizmus je takisto stále aktuálnym, len si zas Žida resp. Židov dosaďte niekoho iného. Je síce pravda, že u diel, ktoré sa snažia reflektovať svoju dobu je potom neskôr problém, keď po niekoľkých rokoch resp. dekádach sú už neaktuálne a nemajú už čo divákom ponúknuť, keďže tí, už žijú v inej dobe a nedokážu sa vcítiť do doby, v ktorej bol ten film natočený a nedokážu pochopiť veci, ktoré vtedy kritizoval resp. rozoberal. Dotýka sa to hlavne dobových drám, ktoré starnú rýchlejšie než ostatné počiny. Crossfire (1947) od toho zachraňujú dve veci. Za prvé, že vážna téma (dráma) je tu ešte spolu s krimi thrillerom a to všetko sa odohráva v noirových kulisách. Za druhé, kvôli režisérovi, ktorý s noirovým žánrom už mal skúsenosti, keď tri roky predtým stál za Murder, My Sweet (1944). Ten zaujal predovšetkým svojou dejovou linkou, keď rovnako ako u Crossfire (1947) hrá hlavnú úlohu vyšetrovanie zločinu, len s tým rozdielom, že Murder, My Sweet (1944) má prepracovanú dejovú linku, keď sa zdanlivo jednoduchý prípad postupne čoraz viac zamotával. Oproti nemu je Crossfire (1947) priamočiarejší a tu nastáva problém. Po príbehovej stránke totiž práve detektívna línia zaostáva za očakávaniami. Vyšetrovanie nejakú veľkú zápletku neponúkne, je nezaujímavé a postava vraha je pred divákmi odhalená už po úvodnej štvrťhodine, avšak tipujem, že mnohí ju dokážu identifikovať ešte skôr. Vzhľadom na to, že vrah je odhalený už v prvej polovici, tak detektívna línia nemá s čím až do samého záveru osloviť. Ďalší problém predstavuje to, že vyšetrovanie je málo zamotané. Málo podozrivých, málo opisov resp. verzii danej udalosti a celkovo sa dej zameriava na jednu osobu, ktorá má dokázať svoju vinu/nevinu, čo je podľa mňa dosť málo pokiaľ ide o detektívnu líniu. Dmytryk u Murder, My Sweet (1944) ukázal, že vie pracovať s detektívnou zápletkou, u Crossfire zase zvláda dramatickú stránku, avšak nedokáže ich tu spolu spojiť a zladiť tak, aby fungovali rovnako, čo má za následok, že jedna z nich potom dopláca na tú druhú. Dramatická linka venujúca sa tematike antisemitizmu je veľmi dobre spracovanou, darí sa jej pracovať s emóciami a obsahuje niekoľko silných scén, vrátane záveru. Ďalšou nemenej dôležitou problematikou sú vojnoví veteráni resp. ich začleňovanie späť do spoločnosti. Tomu sa už o rok skôr venovala vynikajúca vojnová dráma The Best Years of Our Lives (1946), ktorá z tohto námetu vyťažila maximum, ale Crossfire (1947)  to takisto zvláda, aj keď samozrejme nemá až taký emočný dopad na diváka a takisto tento námet tu hrá vedľajšiu úlohu. V tomto noire je detektívna časť, ktorá je jedným z typických znakov tohto žánru, horšie spracovaná než tá dramatická. Ostatné noirové prvky síce pridávajú tejto snímke na jej atmosfére, či už je to hra so svetlom a tieňmi (úvodná bitka alebo nočné scény) alebo postavy (Keeley a Finlay), ale k plnohodnotnému noirovému zážitku to však nestačí. Ďalšou slabinou je dĺžka a to aj napriek tomu, že táto snímka má iba 82 minút. Pôsobí zdĺhavo, miestami nudí a je zbytočne umelo naťahovaná, v čom treba hľadať iba snahu štúdia dosiahnuť požadovanú minutáž. Minimálne polhodina by sa z nej dala vyhodiť, čo by však z tohto diela spravilo ani nie hodinový film. Z tohto je evidentné, že tvorcovia disponovali zápletkou, ktorú vedeli rozviesť len na zhruba jednu hodinu a zbytok museli vyplniť rôznymi dejovými odbočkami (scény Ginny) a naťahovaním času, len aby sa naplnila potrebná dĺžka. Z postáv sú najzaujímavejšie tri. Prvou je Keeley, cynický drsňák, typický predstaviteľ noirových hrdinov. Druhou je Finlay, ako rozumný vyšetrovateľ, ktorý sa nenechá ničím a nikým vytočiť. Treťou je Montgomery, chladný a vypočítavý. Ginny predstavuje klasickú femme fatale a aj keď spĺňa jej niektoré atribúty (je krásna alebo človek nevie čo od nej očakávať), tak v celej zápletke pôsobí len ako vsuvka, ktorá by tu ani nemusela byť. Celkovo sa jedná o priemerný noir, ktorý v niečom oslní, ale v niečom vôbec nenadchne. Detektívna línia by si zaslúžila omnoho lepšie spracovanie, lebo takto to medzi ňou a tou dramatickou poriadne škrípe a jedna dopláca na tú druhú.    

HERCI

   Robert Mitchum sa do úloh noirových hrdinov vďaka svojej charizme a vystupovaniu presne typologicky do nich hodil. Mitchum tak rovnako ako napr. Humphrey Bogart alebo Glenn Ford, patrí medzi najlepších predstaviteľov noirových hrdinov. V tomto noire mu výborne kontruje Robert Young, s ktorým vytvárajú výbornú dvojky, obzvlášť ich spoločné scény stoja za to. Robert Ryan bol takisto výborne obsadený, takýto typ úloh mu sedel, svoju postavu si viditeľne užíva. Mimochodom bolo to práve táto rola, ktorou v Hollywoode konečne prerazil. Gloria Grahame je bezpochyby pre mňa jednou z najkrajších noirových femme fatale, čo potvrdzuje aj v tomto počine, ale jej postava je tu úplne zbytočnou.


HODNOTENIE

57%

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára