11. 8. 2016

Detective Story (1951)

   V roku 1951 vznikli dva známejšie noirové počiny, ktoré zobrazovali prácu polície. V decembri bol uvedený On Dangerous Ground (1951), o ktorý sa postaral režisér Nicholas Ray, ale o dva mesiace skôr, v októbri, mal premiéru práve Detective Story (1951), za ktorým stál režisér William Wyler.

STORY LINE

   Noirové diela venujúce sa policajnej práci môžeme nájsť už krátko po Druhej svetovej vojne. Niektoré z nich boli natočené ako polo-dokumentárne, napr. The House on 92nd Street (1945) alebo The Naked City (1948). Ďalšie boli zase nakrútené ako klasicky hrané snímky, napr. Union Station (1950) alebo On Dangerous Ground (1951). Do tejto druhej skupiny by sa dal zaradiť aj Detective Story (1951), napriek tomu, že sa snaží dokumentárne znázorniť každodennú prácu a život detektívov. Táto dokumentárnosť a zároveň originalita spočíva v tom, že celý dej sa odohráva v priebehu pár hodín a je situovaný prevažne na jednom mieste, policajnej stanici, presnejšie na oddelení detektívov. Wyler divákom približuje s čím všetkým sa musia pri svojej práci vysporiadať a s akými rôznymi typmi ľuďmi (zločincov) prídu do styku (od paranoidnej staršej pani, cez drobných zlodejov pre ktorých je to prvý priestupok, až po mnohokrát trestaných zločincov). Ako to už u tohto režiséra býva zvykom, tak všetky jeho snímky boli prevažne drámy, ale obsahovali ešte jeden žáner. Tu je to noir a preto v tomto prípade možno hovoriť o noirovej dráme. Wyler mal s týmto žánrom skúsenosti už predtým, keď režíroval, noirovú drámu The Letter (1940), ktorá spolu s ďalšími dielami prvej polovice 40-tych rokov zadefinovala tento žáner (femme fatale alebo hra so svetlom a tieňmi). Podľa mňa sa tu však režisérovi nepodarilo dramatickú stránku spracovať tak, aby vyvolala nejaké emócie a zapôsobila na diváka. Detective Story (1951) sa toho úspešne vyvaroval a režisér z neho vytvoril silnú drámu s množstvom pôsobivých scén. Na svoju dobu sa tu Wyler venuje veľmi citlivým témam ako napr. interrupcie, kritika systému alebo odvrátená strana policajnej práce. Najviac by som vyzdvihol ten fakt, že divákovi je sprostredkovaný nezaujatý pohľad do pracovného života detektívov. Zobrazené sú ako pozitívne, tak aj negatívne stránky povolania detektíva, nechýba ani kritika pomerov resp. spoločnosti a prítomné sú tu aj emócie. U mnohých noirových drám,[1] vrátane spomínanej The Letter (1940), sa ich tvorcom podarilo zachovať vyváženosť oboch žánrov. V prípade Detective Story (1951) to ale neplatí. Dramatická zložka výrazne prevyšuje tú noirovú, pričom množstvo typických noirových prvkov, ako napr. femme fatale alebo hra so svetlom a tieňmi, tu absentuje. Za jediný charakteristický znak tohto žánru sa tu dá považovať iba postava hlavného hrdinu/anti-hrdinu, ktorý nesie viaceré črty noirových hrdinov, pretože je: 1. drsným detektívom; 2. prenasledovaný vlastnou minulosťou (spomienky na otca) a 3. tragickou postavou. Nebyť týchto faktov, tak akékoľvek ďalšie spojenie s týmto žánrom by sme tu hľadali len veľmi ťažko a aj tak by sme ho nenašli. Z trojice noirov resp. noirových drám,[2] ktoré Wyler režíroval je práve tento tým najlepším, pretože sa tu stretli silný príbeh a témy spolu s citlivou a zručnou réžiou, ktorá ich vedela podať tak, aby vyvolali emócie a zapôsobili na diváka, no a výdatne tomu pomáhajú ešte aj vynikajúci herci. Po príbehovej stránke sa jedná o počin, ktorý okrem hlavnej dejovej linky, obsahuje aj niekoľko vedľajších, v podobe menších mini-príbehov, ktoré spája iba miesto, kde sa všetky odohrávajú a tým je policajná stanica. Tieto mini-príbehy by v rukách iného režiséra pravdepodobne pôsobili len ako nutná a nezáživná výplň, ale Wyler ich spravil zaujímavými tým, že prostredníctvom nich si môže divák spraviť jasný obraz o tom, že nie je detektív ako detektív a taktiež, že nie je zločinec ako zločinec. Hlavná dejová linka zase ponúka pohľad na to, ako pracovný život môže zasiahnuť ten osobný. Táto hlavná linka spolu s vedľajšími vytvára akúsi mozaiku ľudských príbehov a osudov, ktorá má spoločné miesto (oddelenie detektívov) a čas (pár hodín). Z postáv je bezkonkurenčne najlepšou Jim McLeod. Mnohí ľudia vyzdvihujú najmä hereckého predstaviteľa tejto postavy, po prípade jeho charakter. Iste sú to takisto dôležité veci, ale podľa mňa tým najlepším čo robí túto postavu, je hlavne jej prerod z hrdinu na anti-hrdinu. Ten však nie je náhly, neočakávaný, ani sa nestane na základe nejakého zvratu, ale práve naopak, postupne sa jeho postava na plátne mení a zároveň spolu s tým sa postupne zmení aj pohľad divákov na túto postavu. Toto sa režisérovi naozaj vydarilo a môžem povedať, že takto spracovaná premena z hrdinu na anti-hrdinu som doteraz v noiroch nevidel a podľa mňa v nich asi ani nemá konkurenciu. Mary McLeod si taktiež prejde svojim vlastným vývojom z typickej domácej paničky 50-tych rokov na modernú, sebavedomú ženu. U ďalších postáv sa objavuje nevyváženosť pretože zločincom sa zápletka venuje viac než samotným detektívom. Dozvieme sa totiž niečo o ich minulosti, pohnútkach, ktoré ich viedli k daným zločinom a o ich živote (Karl Schneider, Charley Gennini alebo Arthur Kindred), ale na druhej strane, teda v prípade detektívov, toto absentuje. Okrem hlavného hrdinu sa pozornosť zameriava už len na jedného z nich (Lou Brody), čo je škoda. Spolu so záverom, kedy je posledných 5 minút podľa môjho názoru už celkom zbytočne naťahovaných, by sa tieto dve veci dali považovať za jediné menšie slabiny. Celkovo sa jedná o výbornú noirovú drámu, ktorá otvorene hovorí o vážnych témach, ako sú interrupcie a policajná práca, obzvlášť pri druhej menovanej objektívne kritizuje a ukazuje jej svetlé, ale aj temné stránky. Ani dnes, po viac ako 65 rokoch nestratil tento film nič na svojej sile a dokáže zapôsobiť na diváka, tak ako v dobe svojho uvedenia.    

HERCI

   Kirk Douglas je a bude pre mňa jedným z najlepších hercov tzv. Klasického Hollywoodu a práve 50-te roky patria medzi jeho vrcholové. On sa do úloh drsných mužov výborne hodil a v tomto filme to len potvrdil. Niekto môže namietať, že predovšetkým tie hlavné postavy stvárňoval rovnako, ale ja by som povedal, že nie. Dobrým dôkazom je iná jeho noirová dráma z rovnakého roku, Ace in the Hole (1951), kde mnohí ľudia určite budú vidieť v jeho výkone veľkú podobnosť s Detective Story (1951), ale je potrebné si uvedomiť, že do veľkej miery to závisí od charakterov týchto postáv a práve to dokázal Douglas dokázal vždy výborne vystihnúť. Do každej úlohy išiel naplno a prepožičiaval im presne také emócie, aké v daných scénach potrebovali. Záporné postavy sa nesnažil nejako prikrášliť, ale v plnej miere odhaľoval ich morálnu skazenosť, zlobu a mnohé ďalšie negatívne ľudské stránky. Platí to aj tu, kde sme svedkami jeho prerodu z hrdinu na anti-hrdinu. Ostatní herci, ako Eleanor Parker, William Bendix, Lee Grant, George Macready alebo Joseph Wiseman, boli taktiež perfektne obsadení a dokázali svojimi výkonmi na seba strhnúť pozornosť, ale napriek tomu na Douglasa nemajú, pretože on bol iná, vyššia liga.


HODNOTENIE

90%

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára