28. 7. 2016

Olympia I. a II. (1938)

Upozornenie: Nejedná sa o recenziu tohto dokument, ale o informatívny článok (viď. na konci absencia „hodnotenia“).

   Dvojdielny dokument s názvom Olympia (1938) mapuje XI. olympijské hry, ktoré sa v roku 1936 uskutočnili v Nemecku. Okrem historických (prvé veľké športové podujatie o ktorom bol spravený dokument) a technických (revolučná forma natáčania pomocou kamier) prvenstiev, prináša so sebou aj určitú mieru kontroverzie, keďže vznikol pod hlavičkou vtedajšieho nacistického režimu.

Nemecká kinematografia a pomery v 20-tych a 30-tych rokoch:

   V priebehu 20-tych rokov 20-teho storočia sa postupne vo svete vytvorili dve veľké centrá filmového priemyslu. Jedno bolo v USA (Hollywood) a druhé zase v Nemecku (UFA). Nemecko, ktoré sa muselo vysporiadať s prehrou v Prvej svetovej vojne (1918) a zakrátko ho postihla tiež hyperinflácia (1923), sa v priebehu 20-tych rokov podarilo vytvoriť veľké zázemie, ktoré mohlo smelo konkurovať Hollywoodu. V januári 1933, kedy sa Adolf Hitler stal kancelárom, mnohé významné osobnosti z radov nemeckých hercov a režisérov pred obavami radšej emigrovalo (prevažne do USA). Nacisti však nenechali veľké filmové kulisy a techniku chátrať, ale rozhodli sa ju za pomoci ľudí, ktorí zostali, využiť vo svoj prospech. Jednou z nich, bola aj nemecká herečka a režisérka Leni Riefenstahl, ktorá sa spolu s ďalšími dala do služieb nového režimu.

Nemecký dokumentárny film v 20-tych a 30-tych rokoch:

   V nemeckej tvorbe sa celovečerné dokumenty objavujú v druhej polovici 20-tych rokov a najznámejší z nich nakrútil Walter Ruttmann s názvom Berlin: Die Sinfonie der Grosstadt (1927), kde zachytáva v piatich aktoch jeden deň v Berlíne. Ďalším známym je potom ešte Menschen am Sonntag (1930). V roku 1933, keď sa nacisti dostali k moci, tak sa rozhodli využiť resp. zneužiť film pre svoju propagandu, na čo im najlepšie poslúžili práve dokumentárne filmy. Tu sa im hodila práve Leni Riefenstahl, keď prijala Hitlerovu ponuku na réžiu dokumentu o piatom zjazde nacistickej strany NSDAP v Norimbergu v roku 1933. Výsledkom čoho bol Der Sieg des Glaubens (1933), ktorý na Hitlera zapôsobil až tak, že ju požiadal, aby zaznamenala ešte ďalší zjazd strany (šiesty). Ten sa odohral o rok neskôr a vzišiel z neho známy dokument Triumph des Willens (1935). V tom istom roku stihla Riefenstahl ešte jeden, krátkometrážny Tag der Freiheit - Unsere Wehrmacht (1935), o nemeckej armáde. Hitler bol s jej prácou viac než spokojný a preto nebolo prekvapením, keď bola oslovená urobiť dokument o olympijských hrách, ktoré sa uskutočnili v Berlíne o rok neskôr.


Olympia 1. Teil - Fest der Völker (1938) a Olympia 2. Teil - Fest der Schönheit (1938)

   V roku 1931, teda necelé dva roky predtým ako sa nacisti dostali k moci bolo Nemecko resp. Berlín vybrané za dejisko v poradí 11. olympijských hier. Veľkú poctu dostala Leni Riefenstahl, ktorá mala za úlohu celý priebeh hier zdokumentovať, výsledkom čoho bol počin Olympia (1938), pozostávajúci celkovo z dvoch častí: Olympia 1. Teil - Fest der Völker a Olympia 2. Teil - Fest der Schönheit. Prvý diel zobrazuje: zapálenie pochodne v gréckej Olympii a jej následnú púť až do samotného dejiska hier, Berlína (prechádzala aj cez Československo); otvárací ceremoniál s privítaním športovcov zo všetkých krajín a zapálenie olympijského ohňa; no a potom už nasledujú iba jednotlivé športové disciplíny, ktoré sa odohrávali na berlínskom štadióne, napr. hody (diskom, kladivom alebo oštepom), skoky (do diaľky alebo do výšky) alebo behy (na krátku, dlhú vzdialenosť alebo maratónsky). Druhý diel zachytáva: prípravu a tréning športovcov; a jednotlivé disciplíny, ktoré sa odohrávajú buď mimo berlínskeho štadióna (šerm, box alebo veslovanie) po prípade aj na ňom (desaťboj, futbal alebo skoky do vody).
   Obe časti potvrdzujú prečo sa táto olympiáda považuje za skutočne prvú modernú. Nie je to iba kvôli zavedeniu tradície s pochodňou, ktorá bola u tejto olympiády novinkou, ale tiež preto, že nacistický režim urobil všetko preto, aby to vyzeralo veľkolepo a určite sa im pre prítomných divákov podarilo vytvoriť nezabudnuteľnú atmosféru a zážitok. U tohto dokumentu musím vyzdvihnúť najmä to, že režisérke sa podarilo zachovať objektivitu a vyváženosť. Platí to, ako u mužských a ženských športoch, ktorým sa dostáva rovnaká pozornosť, tak aj u víťazov, kde nie sú zachytené iba nemecké výhry, ale aj tie z iných krajín, dokonca ani prvé miesta černochov nie sú prehliadané (Owens alebo Woodruff). Po technickej stránke je dokument spracovaný na najvyššej možnej úrovni, pričom netreba zabúdať, že ide nielen o prvú olympiádu, ale zároveň tiež o prvú veľkú športovú udalosť, ktorej sa dostala takáto pozornosť a zachytenie na filmové plátna.
   Táto snímka býva označovaná ako revolučná najmä v oblasti dokumentárneho žánru. V čom spočíval jej prínos? V prvom rade je to zachytenie davových scén, s ktorými už režisérka už predtým vedela pracovať, stačí spomenúť jej predošlý počin Triumph des Willens (1935), ale tentoraz neboli tieto scény až tak samoúčelné a strojené pre propagandu režimu, ale boli hlavne oslavou športu, tímového ducha a zápolenia medzi krajinami o medaile. Za ďalšiu podstatnú novinku možno považovať nasadenie veľkého množstva kamier, ktoré tak umožnili získať viacero záberov z rôznych uhlov a následne z nich potom vybrať tie najlepšie. Kamery boli podľa potreby a v závislosti od druhov disciplín umiestnené na mnohých miestach, vďaka čomu sprostredkovali pohľady z vtáčej perspektívy (napr. beh), ale aj z detailného pohľadu, keď sa nachádzali doslova pár centimetrov od športovcov (napr. plávanie). Dokonca pri niektorých disciplínach (skoky do vody alebo plávanie) sa kamery nachádzali priamo vo vode. Ďalšou inováciou bolo to, že niektoré bežecké a plavecké disciplíny boli nakrútené na jeden záber, bez využitia strihu, čo ešte aj dnes vyvoláva napätie a zatajený dych pri ich sledovaní. Novátorstvo predstavovali aj spomalené zábery, využité hlavne pri rôznych hodoch alebo skokoch, ktoré tieto momenty ešte viac zvýraznili.
   Propaganda je tu v určitej miere takisto prítomná, ale režisérke sa ju darí „maskovať“. Typickým príkladom môžu byť v úvodoch oboch častiach zábery obnažených mužských a ženských tiel, ktoré nepredstavujú len staroveký ideál krásy, ale aj myšlienky nacistov o dokonalom árijcovi resp. človeku. Napriek tomu, že tento dokument prispel k vývoju tohto žánru ako takého a mnohé, nielen dokumentárne filmy, sa ním po technickej stránke inšpirovali, tak vždy sa bude spájať s určitou mierou kontroverzie, už len kvôli dobe a súvislostiach v ktorých vznikol.  

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára