8. 7. 2016

Lifeboat (1944)

   Rok 1944 možno u režiséra Alfreda Hitchcocka považovať za plodný, keďže okrem troch krátkometrážnych diel: Aventure malgache (1944), Bon Voyage (1944) a The Fighting Generation (1944) natočil ešte jeden, celovečerný počin, ktorým bola práve vojnová dráma Lifeboat (1944).

STORY LINE

   Hitchcock svoju prezývku majster napätie mnohokrát vo svojej filmografii potvrdil, či už išlo o jeho špionážne[1] alebo „nešpionážne“ snímky.[2] Napätie síce nechýba ani tu, v Lifeboat (1944), ale predsa je tento počin v jeho tvorbe výnimočným. Hitchcock totiž vždy veľmi rád experimentoval, čoho dôkazom sú napr. Rope (1948),[3] The Wrong Man (1956)[4] alebo Psycho (1960).[5] V prípade Lifeboat (1944) zase režisér zasadil celé dianie na jedno miesto, konkrétne záchranný čln. Túto formu rozprávania príbehu, kde sa dej odohráva na jednom mieste ostatne využil aj neskôr u Rope (1948), ale do dokonalosti ju doviedol až v Dial M for Murder (1954) a Rear Window (1954). V polovici 40-tych rokov však bolo veľmi odvážne prísť s takýmto typom snímky, keďže divákov mohlo jedno, stále to isté a nemenné prostredie začať po čase nudiť. Zúrila však Druhá svetová vojna a práve v tomto období (1939-1945) mal jedno z hlavných slov vojnový žáner. Takéto diela mali slúžiť nielen na propagandu (svojich vlastných hodnôt a démonizovanie nepriateľa), ale tiež na posilnenie bojovej morálky (či už doma medzi civilistami alebo na fronte medzi vojakmi).[6] Miera propagandy sa ale v jednotlivých prípadoch líšila. Niekde úplne pohltila celú snímku a dnes to už právom pôsobí otravne a rušivo,[7] inokedy sa ju podarilo minimalizovať resp. podať divákom v stráviteľnejšej miere a vďaka tomu takéto filmy fungujú dodnes.[8] Lifeboat (1944) zásluhou ako inak réžie patrí do druhej menovanej skupiny. Hitchcock si bol zrejme vedomý toho, že ak chce so svojim experimentom uspieť, tak bude musieť prostredie záchranného člna, kde sa celá zápletka odohráva, vykompenzovať pútavým dejom a sympatickými resp. zaujímavými postavami. S príbehom to mal ľahšie, keďže reflektoval vtedajšie dianie. Nemecké ponorky totiž po potopení nepriateľskej lode (najmä po roku 1941) nechávali preživších svoju osudu. Jedinou ich nádejou boli záchranné člny, ktoré im síce pomohli prežiť prvé hodiny, ale častokrát v nich strávili aj niekoľko týždňov resp. mesiac dokým ich niekto našiel. Po príbehovej stránke sa dej hneď ako skončia úvodné titulky presúva na záchranný čln, kde zostane až do samého konca. Hitchcock už tu ukazuje, že prácu na malom priestor zvláda. Nie je to síce až také dokonalé ako u jeho neskorších dielach, ale darí sa mu vytvoriť fungujúcu atmosféru, ako aj navodiť napätie. Jedná sa o vojnovú drámu, ale napätie je tu takisto veľmi dôležité, rovnako u režisérových thrilleroch, či už je to pri scénach zápasu posádky s počasím alebo pri postupnom gradovaní príbehu, ktorý súvisí s vývojom charakterov jednotlivých postáv. Vzhľadom na to, že kamera sa väčšinu času nachádza priamo v člne, tak sa u diváka úspešne darí vyvolať dojem,  akoby on sám bol na jeho palube spolu s protagonistami, v úlohe tichého pozorovateľa. Dramatická linka ponúka niekoľko silných momentov, ktoré poukazujú na vojnové hrôzy (žena s dieťaťom alebo operácia). Hlavne v prvá polovica vôbec nenudí a stále sa v nej niečo deje. Problém nastáva v druhej časti, kedy sa nastolené tempo nedarí udržať, pretože príbeh obsahuje dve zbytočné romantické linky (Connie-John a Alice-Stanley), ktoré vôbec nefungujú a vlastne iba naťahujú dej. Jedine záverečných 15 minút, vrátane poslednej scény, sa približuje kvalite nastolenej v prvej časti. Nebyť tej dlhej a povinnej romantickej výplne, tak by to dopadlo lepšie. S postavami to mal Hitch ťažšie, keďže každú z ich musel spraviť pre divákov atraktívnymi a zároveň ju odlíšiť od ostatných. Podarilo sa to, výsledkom čoho je akási reprezentatívna vzorka americkej spoločnosti v danom období. Nachádzajú sa tu muži a ženy rozdielneho spoločenského postavenia, s odlišnými názormi a pohľadmi. Dokonca medzi nimi môžeme nájsť aj černocha a Nemca, ako zástupcu nepriateľskej strany. Za na svoju odvážne považujem to, ako všetci členovia posádky berú černocha za seberovného, čo vyznieva paradoxne, keďže v samotných USA bolo niečo také v tej dobe, ale v podstate ešte aj v nasledujúcich viac ako 2 dekádach, neprípustné. Na jednej strane je potrebné oceniť rôznorodosť u postáv (v názoroch, v spoločenskom postavení), ale na druhej strane sú ich charaktery dosť ľahko odhadnuteľné a ani nemajú čím diváka prekvapiť. Celkovo sa jedná o kvalitnú vojnovú drámu, ktorá je odrazom svojej doby, ale zároveň aj vydareným experimentom s priestorom, ktorému ku vytvoreniu pútavého príbehu a napätia stačí jeden záchranný čln a zopár hercov.

HERCI

   Rozhodnutie neobsadiť do úloh nejaké veľké herecké hviezdy, ale prevažne hercov, ktorí dovtedy hrávali buď vedľajšie úlohy alebo boli menej známy, treba oceniť, pretože to dodáva filmu väčšiu autentickosť a divák sa tak lepšie môže vcítiť do ich postáv. Žiaden z hercov tu síce nepredvádza nejaký excelentný výkon, avšak každý z nich sa do svojej úlohy hodí a je do nej trefne obsadení. Najväčšiu pozornosť asi púta Walter Slezak, ktorého vhodne dopĺňajú William Bendix a Henry Hull.


HODNOTENIE

74%


[3] Pokus natočiť film na jeden záber.
[4] Snaha o dokumentárny prístup.
[5] Môže nízkorozpočtová čiernobiela snímka uspieť v kinách, ak by za ňou stál talentovaný tvorca?
[6] Týkalo sa to oboch bojujúcich strán, ako štátov Osi (Japonsko, Nemecko a Taliansko), tak aj Spojencov (Veľká Británia, USA a ZSSR).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára