14. 7. 2016

La ragazza che sapeva troppo (1963)

   V polovici 60-tych rokov sa v Taliansku sformoval nový filmový žáner, tzv. giallo, ktorý obsahoval prvky hororu, krimi, mysteriózna, thrilleru a nechýbal ani erotický nádych. Za prvú takúto snímku sa považuje práve La ragazza che sapeva troppo (1963).

STORY LINE

   Mario Bava patrí k najvýznamnejším postávam talianskeho hororu 60-tych rokov.[1] Do dejín sa však zapísal hlavne tým, že práve jemu sa pripisuje „založenie“ gialla. Najprv prišlo dielo La ragazza che sapeva troppo (1963), ktorým to všetko odštartoval, a o rok neskôr nasledoval počin Sei donne per l'assassino (1964), ktorým zaviedol mnohé charakteristické znaky tohto žánru, ako napr.: maskovaný vrah s čiernymi rukavicami, explicitné násilie vo forme vrážd rôznymi (prevažne) bodnými nástrojmi resp. zbraňami alebo pôsobivý vizuál dosiahnutý za použitia sýtych farieb. Tieto prvky  sa tak pochopiteľne u La ragazza che sapeva troppo (1963) ešte nemohli naplno prejaviť, ale určité náznaky tu už možno spozorovať. Nie je tu síce žiaden maskovaný vrah, avšak vrah sám o sebe a jeho pohnútky sú zahalené rúškom tajomstva. Takisto explicitné zobrazenie násilia by sme tu hľadali veľmi ťažko. No a v neposlednom rade absentujú aj farby, keďže celá snímka bola natočená čiernobielo. Farba je síce jedným z hlavných znakov gialla a mnohí tvrdia, že práve farebný vizuál je na tomto žánri častokrát tou najlepšou zložkou, pričom má výrazný podiel aj na celkovej atmosfére. Ja by som čiernobiele giallo vôbec nezatracoval, práve naopak. Obe, farebné aj čiernobiele totiž majú niečo do seba a darí sa im vytvárať tú správnu atmosféru. Najväčšiu zásluhu na tom má Bava, ktorý sa okrem postu režiséra chopil vo svojich dielach aj funkcie kameramana. Vzhľadom na to, že Bava začínal a dlhé roky  pôsobil ako kameraman,[2] tak za ten čas získal ohľadom vizuálnej stránky filmov dostatok potrebných skúseností. Tie potom náležite zúročil, ako v La ragazza che sapeva troppo (1963), tak aj potom o rok neskôr v Sei donne per l'assassino (1964). Vizuálny štýl giallo filmov bol prevzatý od amerických noirov 40-tych a 50-tych rokov, v podobe hry so svetlom a tieňmi alebo neobvyklými (asymetrickými) uhlami kamery.[3] Vďaka čomu sa podarilo navodiť tajomnú, temnú a znepokojujúcu atmosféru. Tým však spojitosť s noirom nekončí, keďže dôležitú úlohu tu, ako aj v ďalších giallo, zohráva detektívna línia. V noiroch viedli najčastejšie vyšetrovanie súkromní detektívi alebo príslušníci polície, pričom ho brali ako súčasť svojej práce. V giallo ho vedú väčšinou obyčajní ľudia, ktorí sú zhodou okolností svedkom nejakého zločinu a rozhodnú sa ho na vlastnú päsť vyšetriť. Poháňa ich pritom túžba zažiť nejaké dobrodružstvo resp. vzrušenie. V tomto konkrétnom prípade je jedného večera americká turistka svedkom vraždy, ale žiadne telo sa však nenašlo.


   Po príbehovej stránke, predovšetkým pokiaľ ide o vytvorenú atmosféru, napätie a pohrávanie sa s diváckymi očakávaniami, či už v podobe rôznych (menších) zvratov alebo záverečného odhalenia, sa Bava inšpiroval Alfredom Hitchcockom. Ostatne to vyplýva už aj zo samotného názvu tejto snímky.[4] Detektívna línia sa síce snaží byť pre diváka pútavou, ale vo výsledku hrá iba vedľajšiu úlohu, pretože k slovu sa dostáva až v druhej časti snímky a navyše po celú dobu tu prím hrá trio: napätie, tajomno a najmä skvelá atmosféra. Najlepším dôkazom fungovania týchto troch zložiek spolu sú scény ako napr. Norina noc strávená v dome, Norina návšteva prázdneho bytu alebo záver. Nechýba tu ani snaha o originalitu (Norina pasca). Z postáv to všetko stojí na Nore. Dostáva nielen najviac priestoru, ale je z nich tiež najprepracovanejšou. Vidieť to najmä na spôsobe jej predvídania a uvažovania, čo z nej robí na svoju dobu nezvyklý, ba priam by som povedal, že moderný typ hrdinky. Marcello je úplne zbytočnou postavou, ktorá tu figuruje iba kvôli romantickým vsuvkám a humoru, bez čoho by sa toto dielo obišlo a fungovalo podstatne lepšie. Ostatné postavy: Landini alebo Laura nemajú dostatok priestoru na to, aby mohli nejak vyniknúť a zaujať. Keby režisér venoval rovnakú pozornosť aj deju a postavám, tak ako technickému spracovaniu a vizuálu, tak výsledok by bol omnoho lepší. Celkovo však ide o kvalitné giallo, ktoré výborne poslúžilo na odštartovanie tohto žánru, ale tiež svojou kvalitou a spracovaním prevyšuje mnohých svojich neskorších farebných konkurentov. Veľká škoda, že čiernobielych giallo vznikla len cca. jedna desiatka.[5] Ja osobne by som ich privítal oveľa viac.

HERCI a HUDBA

   Herci nepredvádzajú nejaké veľké výkony, napriek tomu možno povedať, že obsadenie je vhodne zvolené. A to z toho dôvodu, že sa do svojich úloh náramne hodia a pôsobia v nich prirodzene, čo ľahšie umožňuje divákovi sa do nich vcítiť. Platí to najviac pre Letícia Román, ktorá po celý čas pôsobí presvedčivo bez toho, aby predvádzala nejaký dych vyrážajúci alebo oslnivý výkon. Prirodzene sa snaží vystupovať aj John Saxon, niekedy mu to vyjde, inokedy zase pôsobí miestami dosť toporne. Valentina Cortese sa naplno predvedie až v závere a z ďalších hercov už nie je koho spomenúť, keďže majú málo priestoru. Hudbu k filmu zložil Roberto Nicolosi. Jeho skladby sa nesú v tónoch jazzu a podstatnou mierou prispievajú k celkovej atmosfére. Slušne odvedená práca, v ktorej mi chýbajú len výraznejšie motívy. Tie by sa dali docieliť iba výberom nejakého kvalitnejšieho skladateľa. Napadajú ma dvaja kandidáti. Ennio Morricone, ktorý mal s giallo bohaté skúsenosti, keďže v 70-tych rokoch komponoval ku viacerým.[6] Otázne je, že či by Morricone v tej dobe dokázal prekonať Nicolosiho, začínal síce tvoriť už na začiatku 60-tych rokov, ale prerazil až hudbou k Per un pugno di dollari (1964), čo bolo až o rok neskôr. Oveľa vhodnejší mi teda príde skôr Bernard Herrmann, ktorý s podobným, ale pozor zďaleka nie rovnakým typom diel mal takisto skúsenosti.[7] Bava sa inšpiroval Hitchcockom, tak mohol využiť aj jeho dvorného skladateľa.   


HODNOTENIE

74%


[2] Za kamerou stál už od roku 1939, zatiaľ čo k réžii hraných filmov sa dostal až v druhej polovici 50-tych rokov.
[3] Film-noir zase toto prebral od nemecké expresionistických diel z 20-tych rokov. Toto je mimochodom nádherný príklad toho, ako sa tvorcovia ovplyvňovali nielen naprieč dekádami (20-te, 40-te a 60-te roky), ale aj naprieč krajinami (Nemecko-USA-Taliansko).
[4] Titulný taliansky názov La ragazza che sapeva troppo v preklade do angličtiny totiž znamená The Girl Who Knew Too Much, čím režisér jasne odkazuje k Hitchcockovmu čiernobielemu počinu The Man Who Knew Too Much (1934), ktorý nakrútil ešte vo Veľkej Británii a neskôr o 22 rokov, stál aj za americkým remakeom The Man Who Knew Too Much (1956).
[5] Väčšina z nich vznikla ešte v prvej polovici 60-tych rokov. Z tých známejších by som spomenul napr.: Il mostro di Venezia (1965), La donna del lago (1965), Le notti della violenza (1965) alebo Libido (1965).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára