4. 7. 2016

Independence Day: Resurgence (2016)

   V roku 1996 uviedol režisér Roland Emmerich do kín dnes už legendárne a čo sa týkalo vizuálnych efektov prelomové sci-fi, s názvom Independence Day (1996), ktoré v tej dobe zožalo obrovský úspech u divákov. Na pokračovanie sme si museli počkať presne 20 rokov a pod názvom Independence Day: Resurgence (2016) beží momentálne v kinách.

STORY LINE

   Emmerich má prívlastok deštruktér, pretože vo svojich snímkach, ako Independence Day (1996), Godzilla (1998), The Day After Tomorrow (2004) alebo 2012 (2009) ničil mestá a celý svet. Výnimkou nie je ani toto dielo, kde ukazuje, že ešte stále na to má. Spomínané režisérove počiny sa vyznačovali tým, že v nich boli vizuálne efekty na najvyššej možnej úrovni a najmä u tých, ktoré vznikli v 90-tych rokoch možno hovoriť o tom, že posúvali vizuálne efekty dopredu. A inak tomu samozrejme nie je ani tu. Deštruktér Emmerich sa znovu s efektami vyriadil a servíruje divákom veľkolepé scény, či už v podobe ničenia sveta (vôbec by som sa nenahneval keby táto scéna trvá dlhšie) a leteckých súbojov. Je pravda, že v dnešnej dobe je už ťažké označiť tie alebo tie efekty za revolučné, ale myslím si, že režisérovi sa podarilo dokázať, že ešte stále sa dá diváka prekvapiť a uchvátiť ho. Asi nemá zmysel hovoriť o tom, že najlepšie sa táto snímka vychutná v kine alebo na blu-ray. Akcie je tu dostatok, ale je rozporuplná. Na jednej strane oceňujem, že ničenie sveta nekopíruje to z jednotky, prichádza s niečím novým a originálnym, hoci je zrejmé, že tentoraz si vzhľadom aj na 20 rokov, ktoré ubehli medzi obomi časťami mohol režisér dovoliť oveľa viac. Na druhej strane letecké súboje sú z veľkej časti odbité a kopírujú prvý diel (napr. prvý protiútok ľudí alebo ovládanie nepriateľských „lietadiel“). Škoda, že aj tu režisér neprišiel s niečím novým, čo diváci ešte nevideli. Každopádne technické veci sú na vysokej úrovni a je iba veľmi málo čo im vytknúť. To je mimochodom typické pre mnohé blockbustery posledných rokov a stretnúť sme sa s tým mohli aj pred mesiacom, keď bol v kinách Warcraft (2016). Už mnohokrát som písal o tom, že forma[1] alebo technické veci nemôžu nikdy prevyšovať obsah resp. príbehové veci. Môžu byť maximálne na rovnakej úrovni, ale nikdy nie nad nimi. Ak sa to však stane, tak potom je to chyba a aj výsledné hodnotenie tomu zodpovedá. Iste môže sa nájsť nejaká výnimka, akou bol napr. minuloročný Mad Max: Fury Road (2015), ktorý mal síce jednoduchú zápletku, ale vyvážil to všetkým ostatným, vrátane zručnej réžie. Som presvedčený, že keby ten film točil Emmerich tak by to dopadlo omnoho horšie než ako to nakrútil George Miller. Emmerich navyše od Independence Day (1996) stál väčšinou za podpriemernými - Godzilla (1998) alebo 10,000 BC (2008) a priemernými - The Day After Tomorrow (2004) alebo 2012 (2009) dielami.


   Zlepšenie, aspoň teda pre mňa, predstavoval White House Down (2013), ktorým nielen prevýšil svoju konkurenciu v podobe Olympus Has Fallen (2013), ale takisto ukázal, že z minima (rozumej menší projekt) dokázal tento režisér vyťažiť maximum. Taktiež akcia v kombinácii s humorom, postavami a trefným hereckým obsadením fungovali. Očakávania teda boli, že Emmerich nadviaže na tento úspech resp. sa z neho poučí. Nestalo sa tak a musím skonštatovať, že režisér sa vrátil do obdobia pred White House Down (2013) a ponúka tak opäť nezáživný dej, vôbec nefungujúci humor, tragické obsadenie a postavy bez vývoja. Zápletka pripomína prvý diel, akurát tentoraz je všetko ešte väčšie. Dejová schéma je v podstata taká istá ako minule (príchod, útok, protiútok). Náznaky aspoň akej takej práce s dejom tu síce sú, napr. ako sa za tých 20 rokov zmenil svet, ale všetko je to predstavené v priebehu pár sekúnd a divák je doslova vhodený do diania bez hlbšieho objasňovania čo sa medzitým vlastne stalo. Zakomponovanie romantiky a dejová odbočka s deťmi sú zbytočnými a pre dej nepotrebnými. No a samozrejme tu môžeme nájsť aj typické klišé, ako objavenie sa na poslednú chvíľu alebo charaktery jednotlivých postáv. Nehovoriac o patriotizme, na ktorý by sme síce u Emmericha mali byť zvyknutý, ale určite by nemal byť tolerovaný, keďže dnes už pôsobí otravne a rušivo než ako tomu bolo v 90-tych rokoch. Humor, ktorý v jednotke pobavil a miestami to odľahčoval teraz vôbec nefunguje, práve naopak pôsobí dosť kŕčovito a v mnohých scénach je vidieť, že do nich bol zakomponovaný akoby na silu. Postáv je tu mnoho, pričom okrem hlavných postáv je tu aj mnoho vedľajších postáv z predchádzajúceho dielu. Tie sú doplnené o nové, predovšetkým mladšie postavy, teda rovnaký koncept, ako u Star Wars: The Force Awakens (2015), kde postavy z pôvodnej trilógie doplnili nové. Rovnaké uchopenie a dovolím si tvrdiť, že rovnaké chyby. Tragické obsadenie týchto nových postáv, navyše sú bez hlbšieho vývoja. V tomto prípade ešte platí, že snaha o ich vývoj tu síce je, ale tým, že sa snaží brať vážne, tak pôsobí smiešne a trápne. Staršie postavy sa zase nikam neposunuli a vlastne len opakujú to, s čím uspeli u divákov v prvom diele. Celkovo ide o slabé akčné sci-fi, ktoré absolútne nedosahuje kvalít jednotky. Prevyšuje ju len v efektoch, čo je vzhľadom na 2 dekády pochopiteľné, keďže tie sa za ten čas vyvinuli.

HERCI a HUDBA

   Noví hereckí predstavitelia v Star Wars: The Force Awakens (2015) nemali charizmu a ani ich výkony neboli presvedčivé. To isté platí aj tu. Liam Hemsworth, Maika Monroe, Jessie Usher alebo Travis Tope sú nevhodne obsadení a ich amatérske výkony nestoja za nič. Očakávať nejaké veľké herecké výkony v takomto type filmov je úplný nezmysel, ale vhodné obsadenie, charizma a aspoň aký taký výkon boli zárukou toho, že u jednotky sme toto všetko u hercov našli. Tuto bohužiaľ u nových hercov nie. Zachraňujú to tak iba Jeff Goldblum, Bill Pullman, Brent Spiner alebo Judd Hirsch, na ktorých je radosť pozerať aj po tých 2 dekádach, pretože z veľkej časti hrajú to čo predtým, ale stále dobre. Hudbu k filmu zložili Harald Kloser a Thomas Wanker. Obaja sú režisérovými dvornými skladateľmi a toto je už ich celkovo 6 spolupráca.[2] Tak ako predtým, tak ani teraz sa im nepodarilo vytvoriť nejakú výraznú a zaujímavú skladbu, dokonca aj hlavná téma je slabá. Je síce pravdou, že ani David Arnold neodviedol u jednotky nejakú veľkú a výnimočnú prácu, ktorú by už nebolo možné prekonať, ale Kloser a Wanker sa o to ani nepokúsili. Niekto by si mohol myslieť, že dnes je u sci-fi žánru už veľmi náročné prísť s novými motívmi, ale Steven Price a jeho Gravity (2013), Hans Zimmer a Interstellar (2014) alebo Junkie XL pri Mad Max: Fury Road (2015) dokazujú, že to až taká pravda nebude a vždy sa dá vytvoriť niečo originálne.


HODNOTENIE

30%


[1] Sem patrí film natočený na jeden záber, napr. Rope (1948); film natočený z pohľadu prvej osoby, napr. Dark Passage (1947); film, ktorého rozprávanie je nelineárne, buď pomocou flashbackov, napr. Citizen Kane (1941); pohľadom na jednu a tú istú udalosť z viacerých perspektív, napr. Rashômon (1950) alebo kúskované rozprávanie, ktoré predstavuje črepiny, ktoré si divák musí sám poskladať v hlave, napr. 21 Grams (2003).
[2] Predtým komponovali pre The Day After Tomorrow (2004), 10,000 BC (2008), 2012 (2009), Anonymous (2011) a White House Down (2013).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára