25. 4. 2016

Smultronstället (1957)

   V roku 1957 uviedol švédsky režisér Ingmar Bergman do kín dve svoje snímky. Najskôr, vo februári, do nich zavítala fantasy dráma Det sjunde inseglet (1957), no a potom, v decembri, mala premiéru práve táto dráma Smultronstället (1957).

STORY LINE

   Jednou z hlavných spojitostí oboch diel spomínaných v úvode je smrť. V prvom prípade je nielen všadeprítomná (morová epidémia), ale dokonca sa tu nachádza aj priamo fyzicky. V druhom prípade, teda u Smultronstället (1957) smrť síce nie je fyzicky prítomnou, ale je akousi jej predzvesťou a zároveň sa ňou smrť hlavnému hrdinovi pripomína, aby si uvedomil svoju vlastnú smrteľnosť, na základe čoho potom začal bilancovať svoj doterajší život a zamyslieť sa nad ním a nad sebou samým. Bergman totiž do centra diania postavil staršieho, 78-ročného muža, ktorý je počas jedného dňa konfrontovaný so svojou minulosťou a pred divákom sa tak postupne odhaľuje nielen jeho charakter, ale dozvedá sa niečo aj o jeho dovtedajšom živote. Ďalšie spojitosti medzi obidvomi počinmi možno nájsť vo filozofovaní a umeleckej stránke. Bergman sa tu okrem témy smrti zaoberá aj ďalšími filozofickými otázkami, o živote, o vzťahoch alebo o Bohu. Režisér nad týmito témami uvažuje, zamýšľa sa a predkladá svoj vlastný pohľad, ktorý ale pochopiteľne nemusí byť v súlade s tým divákom. Umelecká stránka zase spočíva v tom, že režisér sa okrem dialógov snaží rozprávať dej aj prostredníctvom rôznych obrazov a výjavov, konkrétne pomocou snov a flashbackov resp. spomienok. V nich hlavný hrdina čelí svojej minulosti, keď sa tu pred ním objavujú určité pasáže z jeho života a taktiež opätovne „stretáva“ dôležitých ľudí svojej mladosti (dávnu lásku Sáru). Najzaujímavejším faktom na niektorých týchto sekvenciách je to, že udalosti, ktoré zobrazujú (oslava strýka Arona) sa odohrali bez prítomnosti hlavného hrdinu. Divák sa tak môže len dohadovať, že či predkladané skutočnosti sa naozaj stali alebo sú len výplodom jeho mysle. Pre príbeh sú ale podstatné, keďže prostredníctvom postáv, ktoré v nich vystupujú sa dozvieme o charaktere tej hlavnej, ako ho vnímajú resp. čo si o ňom myslia a zároveň sú aj dosť originálne, pretože na miesto klasických flashbackov, kde hlavný protagonista opäť prežíva scény zo svojho života, ktoré zažil, je ale divák tentoraz svedkom toho, ako sa odvíjali udalosti, ktorých svedkom nebol a vlastne ani byť nemohol, keďže bol v tej dobe na inom mieste.


   Originalitu však možno nájsť aj pri žánrovom zaradení celej snímky, ktorou je okrem drámy aj road movie. Toto dielo totiž nesie typické znaky tohto žánru[1] a dalo by sa považovať za jednu z prvých road movie.[2] Postava profesora počas svojej cesty, odohrávajúcej sa v priebehu niekoľkých hodín, navštívi miesta (dom, kde vyrastal) a osoby (matku) spojené s jeho životom. Zároveň na tejto púti stretáva ľudí zo svojej minulosti (stopárka Sára, ktorá je podobná jeho láske Sáre) a tiež výjavy zo sna, ktoré sa stávajú skutočnými (hodinky bez ručičiek). Road movie dáva tomuto počinu špecifický nádych, pretože divák je v podobnej situácii ako hlavná postava, keď počas tejto cesty objavuje spolu s ním jeho minulosť, charakter a život ako taký. Po príbehovej stránke sa jedná o drámu, ktorá sa okrem dialógov snaží hovoriť aj obrazmi. Svoje rozprávanie stavia na filozofovaní, umeleckej reči a na road movie. V podstate tu nie je čo vytknúť, pretože toto dielo prinúti diváka zamyslieť sa, ďalej ponúka originálny pohľad na tému prehodnocovanie dovtedajšieho života a jeho zmyslu (umelecká stránka versus road movie), nie je to len filozofická a vážna snímka, ale nachádzajú sa tu aj humorné scény (slovné doberanie sa medzi profesorom a jeho gazdinou), no a v neposlednom rade je tu niekoľko pôsobivých scén, ktorým sa darí pracovať s emóciami. Napriek tomu, že sa tu nachádzajú až desiatky postáv, tak celé rozprávanie stojí iba na jednej, ktorou je profesor Isak Borg. Je to jeho cesta, na ktorej sa nám odhaľuje jeho minulosť a život. Ostatné postavy sú tu dalo by sa povedať, že iba do počtu, majú tu síce svoje miesto, takisto divák spozná ich charakter a niečo sa aj o nich dozvie, ale sú mu ľahostajné, pretože vzťah si dokáže vytvoriť len k hlavnej postave. Celkovo ide o výbornú drámu a road movie, ktorá sa zaoberá silnou a vážnou témou, pričom k nej pristupuje veľmi svojsky a originálne.     

HERCI a HUDBA

   Victor Sjöström bol najvýznamnejším švédskym hercom a režisérom nemej éry,[3] ale čo sa týka jeho herectva, tak nebál by som sa povedať, že v tomto filme podal svoj životný výkon. Mne to pripadalo, ako keby svoju postavu nehrá, ale je ňou naozaj. Spojitosti medzi nimi by sa tu našli, napr. vek postavy aj herca bol v tej dobe rovnaký, teda 78 rokov a takisto aj samotný Sjöström sa v tom období určite aspoň trochu zamýšľal nad svojou minulosťou a životom. Je to totiž vidieť v jeho hereckom prejave, v ktorom akoby on sám si bol vedomý toho, čo jeho postava prežíva a chápal ju. Pre tohto herca išlo o poslednú filmovú úlohu, ktorou sa podľa mňa už lepšie s divákmi rozlúčiť nemohol.[4]  Ďalší herci ako Bibi Andersson, Ingrid Thulin, Gunnar Björnstrand, Max von Sydow a Gunnel Lindblom boli režisérovými častými spolupracovníkmi a hrali už predtým, ako aj potom neskôr v jeho filmoch. Každý z nich predvádza výborný výkon, aj v menších úlohách (Sydow a Lindblom), ale napriek tomu to nestačí, pretože ako som už povedal k ich postavám si divák nedokáže vybudovať nejaký vzťah. Hudbu k filmu zložil Erik Nordgren. Podarilo sa mu vystihnúť atmosféru príbehu a skladby, ktoré skomponoval sú miestami temné, inokedy zase melancholické a sentimentálne.


HODNOTENIE

84%


[1] Putovanie osoby alebo osôb autom naprieč krajinou, pričom počas tejto cesty sa navštívia zaujímavé miesta, stretnú známy a neznámy ľudia alebo nastanú nepredvídateľné okolnosti. Dôležitým pre tento žáner je taktiež to, že daná osoba alebo osoby si počas celého diania prejdú určitým vývojom.
[2] Za vôbec úplne prvú by sa dal pokladať western Stagecoach (1939). Do popredia sa však road movie dostala až v priebehu 60-tych a 70-tych rokov, kedy tento žáner zažíval svoje zlaté časy.
[3] Za zmienku okrem jeho domácej, švédskej tvorby, napr. Körkarlen (1921), stojí určite aj tá americká, ako napr. He Who Gets Slapped (1924) alebo The Wind (1928).
[4] Smultronstället (1957) nebola prvou spoluprácou Bergmana a Sjöströma, tú predstavovala dráma Till glädje (1950).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára