4. 3. 2016

Viridiana (1961)

   Luis Buñuel patrí medzi najvýznamnejších španielskych režisérov, ktorý Španielska odišiel ešte predtým, ako sa tu skončila občianska vojna (1936-1939). Najprv pôsobil v USA, no neskôr, po Druhej svetovej vojne, sa presunul do Mexika, kde v priebehu 50-tych rokov natočil niekoľko pôsobivých snímok, ako napr. Los olvidados (1950), Susana (1951) alebo Nazarín (1959). Na konci 50-tych rokov bol oslovený triom španielsky režisérov Juan Antonio Bardem, Luis García Berlanga a Carlos Saura, ktorí ho presvedčili, aby sa vrátil nakrúcať do rodnej krajiny. Buñuel tak vytvoril jedno zo svojich najznámejších celovečerných diel, ktorým bola práve Viridiana (1961).  

STORY LINE

   Buñuel patrí medzi tých režisérov, ktorých väčšina počinov pri ich uvedení sprevádzala kontroverzia, či už v podobe jednoznačného odmietnutia zo strany divákov a kritikov alebo priamo zákazu premietania od vládnych predstaviteľov. Buñuel totiž vo svojich snímkach často kritizoval rôzne sociálno-spoločenské pomery vo vtedajších obdobiach, pričom ich zobrazoval bez príkras, ale za to s poriadnou dávkou satiry. Stretnúť sa s tým môžeme v jeho dielach, ako napr. L'âge d'or (1930),[1] Los olvidados (1950),[2] alebo El río y la muerte (1954).[3] Jeho kritike v menšej alebo väčšej miere neušla ani cirkev a dokonca ani samotné kresťanstvo v snímkach L'âge d'or (1930),[4] El (1953)[5] alebo Nazarín (1959).[6] Výnimkou nie je ani Viridiana (1961), kde opäť kritizuje náboženstvo a vieru. Svoju pozornosť zameriava na dve dôležité témy. Prvou je náboženské pokrytectvo, ktoré sa dotýka „obyčajných“ veriacich ľudí. Niekto vystupuje navonok ako zbožný človek, ale v skutočnosti ním nie je. Náboženstvo je pre neho iba maskou, za ktorú skrýva a riadi sa ním len vtedy, keď mu to vyhovuje. Vieru zneužíva na dosiahnutie vlastných cieľov a obohatenie sa. Druhú predstavuje skutočne veriaci jedinec, v tomto prípade budúca mníška, ktorá sa snaží konať a žiť podľa viery, ale u ľudí naráža na nepochopenie, odmietanie a využívanie. Jej predstavy o správnom duchovnom živote narážajú na krutú realitu. Práve túto druhú tému majú režisérove počiny Nazarín (1959) a Viridiana (1961) spoločnú.[7] V oboch je hlavným hrdinom jedinec z radov cirkvi, v prvom prípade je to kňaz a v druhom budúca mníška, ktorý sa snaží dodržiavať, riadiť a žiť podľa náboženských princípov, ale je konfrontovaný s tvrdou realitou a skutočným svetom. Napriek značnej podobnosti (ústredná téma a hlavná postava) nemožno vyhlásiť, že je Viridiana (1961) remake. Výstižnejšie a tiež vhodnejšie pomenovanie by mohlo byť kontroverznejšia verzia, keďže režisér si tu dovoľuje oveľa viac (napr. pridaní erotický nádych alebo parafráza poslednej večere). Mne osobne príde lepšia Viridiana (1961), pretože pôsobí svižnejším dojmom (má rýchlejšie tempo rozprávania), režisér zachádza ďalej než predtým a taktiež kvôli ženskej hrdinke, pretože žena je krehkejšia a citlivejšia a tým pádom jej stret s realitou bude ešte drsnejší než u muža a silnejšie zapôsobí aj na samotného diváka. Dobrým dôkazom toho je napr. záverečná scéna. Po príbehovej stránke sa jedná o silnú a pôsobivú drámu, ktorá okrem citlivej témy kladie dôraz aj na postavy, najmä tú hlavnú. Buñuel síce miestami dokáže prekvapiť svojou otvorenosťou a kritickosťou, ale podľa mňa to nemá až taký efekt ako u 11 rokov staršieho Los olvidados (1950), kde sa mu to darilo po celý čas, zatiaľ čo tu je to iba v zopár scénach. Ani prívlastok nadčasový v tomto prípade nie je na mieste. Los olvidados (1950) dokáže šokovať diváka svojou realistickosťou, ako spracovaním danej témy, tak aj scénami, dodnes, ale Viridiana (1961) môže ohúriť a vyraziť dych len témou, ktorú spracováva, pretože v mnohých scénach sa doslova žiadalo viac pritlačiť (napr. strýko a spiaca Viridiana návrat domov alebo záver). Ťažko povedať, že prečo to Buñuel tentoraz nedal postavám „vyžrať“ až do konca. Jedným z dôvodov môže byť aj ten fakt, že už samotná téma bola dosť kontroverzná a nechcel ešte vyhrocovať aj jednotlivé scény obzvlášť, ak išlo o jeho prvý španielsky film po takmer 25 rokoch.[8] Svoju úlohu tu nepochybne zohrala aj vtedajšia španielska cenzúra, ktorá okrem iného odmietla pôvodný záver a vynútila si nový.[9] Z postáv je najzaujímavejšou Viridiana na ktorej je vidieť ako sa postupom času vyvíja jej charakter a aké ťažké skúšky, nielen svojej viery, si musí podstúpiť. Ďalšie postavy, s výnimkou strýka a žobrákov, sú tu zbytočné a nemajú čo ponúknuť, či už je to slúžka Ramona, Jorge alebo jeho priateľka Lucia. Celkovo sa jedná o kvalitnú drámu, ktorá sa síce pracuje so závažnou témou, ale chýba jej drsnejšie a nekompromisné zakončenie viacerých scén.

HERCI

   Silvia Pinal vo svojej najlepšej a zároveň životnej úlohe. Výborne dokázala vystihnúť charakter svojej postavy, pričom dobrota, nezištná pomoc a viera doslova sršia z jej tváre, nehovoriac ešte o tom, že bola skutočne krásna. Z ostatných hercov zaujmú ešte predstavitelia žobrákov, ktorí ich stvárnili tak presvedčivo, až divák bude mať pocit, že nimi boli aj v skutočnosti. Fernando Rey dobrý, avšak na jeho miesto, hoci v inom príbuzenskom vzťahu, by sa podľa mňa lepšie hodil Francisco Rabal. Ani nie tak kvôli svojmu výkonu, ako skôr preto, že by bolo zaujímavé ho sledovať tentoraz však na tej druhej strane. Rabal hral totiž hlavnú úlohu v Nazarín (1959), kde stvárnil postavu podobnú, ale nie rovnakú, Viridiane. Z toho dôvodu ho režisér mohol obsadiť do úlohy, kde by pokúšal hlavnú hrdinku.


HODNOTENIE

76%


[1] Kritika práva, rodiny a spoločnosti.
[2] Kritika chudoby, mestských pomerov a rodičov.
[3] Kritika násilia, vidieckeho prostredia a tradícii.
[4] Kritika hodnotového systému rímskokatolíckej cirkvi.
[5] Pokrytectvo zbožného muža.
[6] „Ježiš“ žijúci v 20-tom storočí.
[7] Ďalšou spojitosťou medzi je herec Francisco Rabal, ktorý sa objavil v oboch filmoch, v tom prvom si zahral hlavnú postavu kňaza, menom Nazario a v tom druhom stvárnil vedľajšiu postavu, syna menom Jorge.
[8] Napriek tomu sa cirkev, ako aj fašistický režim, na ktorého čele stál Francisco Franco, ostro postavili proti tomuto dielu a v krajine ho zakázali. Do španielskych kín sa dostal až dva roky po Francovej smrti, v roku 1977, kedy už panovala uvoľnenejšia spoločenská atmosféra.
[9] SPOILER! Pôvodný záver sa končil tým, že Viridiana vstúpi do bratrancovej izby a pomaly za sebou zatvára dvere.

1 komentár:

  1. Viridiana je filmovou poéziou, realizmus je iba jej signifikantným dramaturgickým prostriedkom toho, s akou umeleckou pôvabnosťou a príznačnými metaforami implikuje všetko zlo a neresti, ktorými sa ľudia dopúšťajú.

    OdpovedaťOdstrániť