16. 3. 2016

The Spy Who Came in from the Cold (1965)

   Špionážne snímky zažívali v priebehu 60-tych rokov svoje zlaté obdobie. Tento „boom“ odštartoval s úspechom dvoch diel, amerického North by Northwest (1959), ktorý režíroval Alfred Hitchcock a britského Dr. No (1962). Veľká Británia okrem prvej bondovky však v priebehu tejto dekády prišla aj s ďalšími významnými špionážnymi počinmi a jedným z nich bol práve aj The Spy Who Came in from the Cold (1965).

STORY LINE

   Špionážne filmy, ale v omnoho menšej miere, vznikali už od 20-tych rokov, pričom do polovice 60-tych rokov sa vyznačovali tým, že kombinovali akciu, dobrodružstvo, humor a romantiku. Postavy špiónov boli jasne rozdelené na dobrých a zlých. Uvedenie dvoch vyššie spomínaných diel ale všetko zmenilo, keďže odvtedy začali takéto počiny vznikať ako hudby po daždi. Bolo logické predpokladať, že skôr či neskôr príde niekto s niečím novým v rámci tohto subžánru a to hneď z dvoch dôvodov. Za prvé, to bola snaha odlíšiť sa od konkurencie a ponúknuť iný, detailnejší pohľad do sveta špiónov. Za druhé, kvôli vtedajšej atmosfére a dobe (prvá polovica 60-tych rokov), ktorá bola v znamení eskalujúcej Studenej vojny, kedy sa prostredie špionáže stalo pre divákov aktuálnym a chceli nazrieť do jeho fungovania. The Spy Who Came in from the Cold (1965), ako aj z rovnakého roku The Ipcress File (1965) boli medzi prvými snímkami, ktoré prišli s podstatne kritickejším a reálnejším prístupom k zobrazeniu zákulisia špionáže. The Ipcress File (1965) síce nahliada do fungovania britskej tajnej služby, ale obmedzuje sa na prostredie Veľkej Británie a hlavne je odpoveďou na bondovky. Snaží sa byť ich protiváhou a najviditeľnejšie to je na hlavnej postave, ktorá je s výnimkou cynizmu a humoru, úplným opakom Jamesa Bonda. Oproti tomu pôsobí The Spy Who Came in from the Cold (1965) viac jedinečným a svojským, pretože sa nesnaží prezentovať ako protiklad nejakej zabehnutej série, ale stavia na niečo úplne iné. Na miesto klasického špionážneho thrilleru, plného akcie, krásnych žien a vtipných hlášok, tu diváka dostáva špionážnu drámu s prepracovaným dejom a postavami, ktorá chce ukázať, ako v skutočnosti fungujú agenti a tajné služby. Na svoju dobu ide o veľmi kritický pohľad, ktorý bez príkras ukazuje ich reálnu tvár resp. odvrátenú stranu. Táto snímka má na rozdiel od bondoviek alebo The Ipcress File (1965) pochmúrnejšiu, dokonca by som povedal, že až depresívnejšiu atmosféru, pretože byť agentom nie je žiadna hračka ani zábava, ale oveľa komplikovanejšie a náročnejšie než si mnohí vedia predstaviť. Byť agentom totiž znamená byť len bábkou v rukách svojich nadriadených, riskovať svoj vlastný život pre ich špionážne hry, pričom kedykoľvek sa môže stať, že agent sa pre nadriadených stane bezvýznamným a obetujú resp. zradia ho v záujme dosiahnutia iných, dôležitejších cieľov. Toto dielo taktiež nerozdeľuje strany na tých dobrých a na tých zlých, pretože len pár ľudí vie, kto je kto. Všetko však záleží aj od aktuálnej situácie a vývoja, pretože včera mohol byť daný človek nepriateľ, ale dnes je z neho už priateľ (spojenec). Je až prekvapujúce, že nemá žiadny problém hovoriť o tom, že ich metódy a skazenosť sú rovnaké, ako u nepriateľa.


   Po príbehovej stránke sa jedná o drámu založenú na pomalšom tempe rozprávania, ktoré tak umožňuje pracovať s dejom a postavami. Dôležitú úlohu tu zohrávajú aj dialógy a keďže ich je tu mnoho, tak prívlastok konverzačka je správny. Slabinu vidím v „povinnej“ romantickej linke, ktorá tu význam má iba v spojitosti so súdnym tribunálom, inak pôsobí dosť nezaujímavo a rušivo. Chápem, že tvorcovia museli dať nejaké pozadie a vývoj tejto linke, ale bola tu vôbec potrebná? Nedala sa nejako obísť a vyriešiť to bez nej, za pomoci niečo iného? Iste niekto môže argumentovať knižnou predlohou, ale režisér a scenáristi si ju môžu upraviť podľa seba, čo je podľa mňa rozhodne väčší prínos, než ju len sucho adaptovať od slova do slova. Spraviť z tohto filmu čisto mužskú vec, by vzhľadom na prostredie špiónov bolo viac než vhodné, obzvlášť, ak režisér Martin Ritt natočil už predtým westernovú drámu Hud (1963), kde ukázal, že spraviť skoro čisto mužskú záležitosť dokáže výborne. Za výraznú slabinu považujem aj slabú prácu s emóciami. Viaceré myšlienky, ktoré tu odznejú sú síce hodnotné a výstižné, ale to samé o sebe nestačí, pretože scén, ktoré dokážu vyvolať nejaké konkrétne emócie je málo a skôr to pôsobí odmerane, až „chladne“. Z postáv sú najzaujímavejšie tri. Prvou je Alec, ktorý nepredstavuje dovtedy typickú predstavu o agentoch (cynický, mladý a príťažlivý), ale naopak má predstavovať reálneho špióna z mäsa a kostí, ktorý už nie je najmladším, ktorý už niečo zažil a na ktorom už vidieť jeho únavu z práce, ktorú robí. Ďalšou je Fiedler, ktorý je jeho presným opakom (mladý, ambiciózny a vidieť na ňom zápal pre jeho prácu). Poslednou je Mundt, ktorý toho veľa nenahovorí, ale za to ide z neho strach. Ostatné postavy nemajú čo ponúknuť a po pravde o nich to ani nie je, len tu plnia úlohu „prostredníkov“ a posúvajú celé dianie ďalej, s výnimkou Nan, ktorá je tu podľa mňa zbytočnou. Celkovo sa jedná o kvalitnú špionážnu drámu, ktorej ale chýbajú väčšie emócie a tým pádom nemá až taký dopad na diváka ako by mala mať. Kto však preferuje konverzačné a vážnejšie typy špiónsky diel, v ktorých sa kladie dôraz na príbeh a postavy než na akciu a zábavu, tak si určite príde na svoje a nebude sklamaný.

HERCI a HUDBA

   Richard Burton, jeden z najnadanejších britských hercov, tu prevádza výborný výkon a v úlohe agenta pôsobí veľmi presvedčivo. Vierohodne vystihol a stvárnil charakter svojej postavy. Oskar Werner púta na seba pozornosť už hneď ako sa objaví na plátne a svoj herecký talent najviac preukázal v závere, pri súdnom tribunáli. Peter van Eyck sa do úloh nemeckých veliteľov, či už vojenských alebo spravodajských náramne hodil, len škoda, že v tomto prípade nedostal väčší priestor. Claire Bloom je tu len na okrasu, nič viac. V menšej úlohe obhajcu sa objavil český rodák Jiří Voskovec (v titulkoch uvádzaný ako George Voskovec), ktorý sa medzi ústredným triom nestratil a dokázal aj na malom priestore zaujať. Hudbu k filmu zložil Sol Kaplan, ktorému sa podarilo vystihnúť atmosféru celej snímky, pričom jeho skladby majú pomalšie tempo, nesú sa vo vážnych tónoch z ktorých je cítiť melanchólia a pesimizmus, napr. úvodná skladba (viď. prvé video). Má to ale aj nevýhodu, keďže výraznejšie motívy tu absentujú. Z tohto dôvodu by bolo možno vhodnejšie, ak by sa nepoužila žiadna hudba. Po prípade sa ako ideálny skladateľ núka John Barry, ktorý mal so skladaním pre špionážne snímky bohaté skúsenosti, vrátane 12 bondoviek,[1] spomínaného The Ipcress File (1965) alebo The Quiller Memorandum (1966).   


HODNOTENIE

78%

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára