8. 3. 2016

In Harm's Way (1965)

   V roku 1965 uviedol režisér Otto Preminger do kín hneď dve svoje snímky. V októbri to bol mysteriózny thriller Bunny Lake Is Missing (1965), avšak ešte predtým mala premiéru práve vojnová dráma In Harm's Way (1965).

STORY LINE

   V 60-tych rokoch vzniklo množstvo vojnových veľkofilmov, ktoré boli plné dobovej technicky, hereckých hviezd, stovky až tisícky komparzistov a veľkých bitiek, ako napr. Lawrence of Arabia (1962), The Longest Day (1962), Battle of the Bulge (1965), The Blue Max (1966), Battle of Britain (1969), alebo The Bridge at Remagen (1969). Výnimkou, až na akčné scény, nie je ani In Harm's Way (1965), ktorý sa odohráva počas Druhej svetovej vojny a zachytáva americké námorníctvo v prvom roku vojny proti Japonsku. Režisér mal skúsenosti s vojnovým veľkofilmom už predtým, keď režíroval vojnovú drámu Exodus (1960). Medzi týmito projektami možno nájsť niekoľko spoločných znakov, ako napr. doba (40-te roky) a založenie na historických udalostiach, hviezdne herecké obsadenie, kombinácia drámy a vojnového veľkofilmu, sledovanie niekoľkých postáv a ich príbehov alebo stovky komparzistov. Podobnosti však môžeme nájsť aj u inej, o 12 rokov staršej vojnovej From Here to Eternity (1953), ktoré by mohli čiastočne evokovať, že In Harm's Way (1965) je jeho „nepriame“ pokračovanie.[1] Akčných scén nie je mnoho, fakticky len dve, ale sú pútavo nakrútené a nechýba v nich ani napätie, ako nakoniec celé skončia. Veľmi dôležitú úlohu okrem kamery a strihu pri nich zohráva aj výprava, ktorá zahŕňa rôzne typy námorných plavidiel (ťažký krížnik, torpédoborce alebo torpédové člny), stovky komparzistov alebo akčné scény. Technické spracovanie je preto na vysokej úrovni a jedinú výhradu mám len ku čierno-bielej kamere. Rovnako ako u From Here to Eternity (1953), tak aj tu, pri In Harm's Way (1965) platí, že natáčanie vo farbe by omnoho viac zvýraznilo exotické prostredie Havaja a ostrovov v Tichom oceáne. V akčných pasážach je to viac-menej jedno, pretože tie sa odohrávajú výlučne na mori, ale neakčné sekvencie na súši si farbu doslova žiadali. Po príbehovej stránke okrem osudov jednotlivých hrdinov sa pozornosť sústreďuje aj na vykreslenie vtedajšej situácie a politického zákulisia, ktoré v danom období panovali v americkom námorníctve. Stratégia, vojenské plánovanie a zákulisie námorníctva sú spracované pútavo a koho takéto typy diel bavia, tak ten si tu určite príde na svoje. U osobných príbehov to spočiatku síce vyzerá, že budú len zbierkou rôznych klišé s predvídateľným vývojom (napr. romantika alebo vzťah otec a syn), ale postupne sa to začne uberať neočakávaným smerom, vrátane niekoľkých prekvapení. Minutáž, čítajúca viac ako 2,5 hodiny sa pre niekoho môže zdať veľa, ale snímka si po celý čas zachováva svižné tempo, stále sa totiž niečo deje.


   Preminger síce dokázal, že s takouto dĺžkou vie pracovať a využiť ju, ale to nestačí, pretože musí vedieť pracovať aj s jednotlivými príbehmi a emóciami a to sa mu nepodarilo. Ako to už u takýchto počinov býva, tak nie každý z mini-príbehov bude pre diváka atraktívnym. Môžu za to nielen samotné postáv, ale hlavne priestor, ktorí sa im dostáva. V centre pozornosti je Rockwell Torrey a Maggie Haines. Divák sa dozvie o charakteroch, minulosti týchto postáv a taktiež vidieť v ich vzťahu nejaký vývoj. Obaja predstavujú postavy, ktoré už čo to zažili a majú za sebou, nechýba im humor a chémia medzi nimi funguje. Rovnaká príležitosť sa ale nedostáva aj ďalším postavám, keďže dejové linky, ktorých súčasťou sú William McConnell a jeho žena Beverly alebo Jeremiah Torrey a jeho snúbenica Annalee Dohrn majú tak málo priestoru, že je na mieste sa spýtať, či by sa celý dej nezaobišiel bez nich a nepomáhajú tomu ani ich hereckí predstavitelia, ktorí sú nevýrazní. V prvom prípade (William a Beverly) je vzhľadom na tak krátky čas ich zápletka nezaujímavá a na to, aby mohla vyvolať aspoň nejaké emócie, by ju naozaj bolo potrebné doplniť a rozšíriť. V druhom prípade (Jeremiah a Annalee) aj napriek malej minutáži sa dôležité udalosti medzi nimi stihnú odohrať až príliš rýchlo, napr. diváka určite zaskočí ich zasnúbenie, ktoré sa navyše dozvie iba „náhodou“ z dialógov, pričom predošlý vývoj ich vzťahu k tejto situácii vôbec nenaznačoval. Väčší priestor by si určite žiadal aj Paul Eddington, najmä jeho rodinné problémy a následné vyrovnávanie sa s nimi stáli za hlbšie spracovanie. Z veľkej časti to zachraňuje jeho herecký predstaviteľ, vďaka čomu je táto postava sympatickou. Toto prepojenie osobných a pracovných životov sa tu nepodarilo rovnomerne vyvážiť a to je najväčšou slabinou. Pracovný život (plánovanie a zákulisie) je výborne spracované, ale osobný život u mnohých postáv nedostáva toľko priestoru, koľko by bolo potrebné. Pozornosť sa mala sústreďovať buď na každého rovnako alebo tu potom malo byť iba ústredné duo (Rockwell Torrey a Maggie Haines). Možno by bol vhodnejším režisérom William Wyler, ktorý s osobnými príbehmi u The Best Years of Our Lives (1946), kde ich boli 3, nemal žiadny problém a podarilo sa mu vytvoriť nadčasové dielo. Celkovo ide o kvalitnú vojnovú drámu, ktorá vzhľadom na svoju dĺžku síce ponúka len dve akčné scény, ale to absolútne nevadí, pretože to „vynahrádza“ pôsobivým a pre diváka určite zaujímavým pohľadom do amerického námorníctva na začiatku Druhej svetovej vojny. Spracovanie osobných príbehov jednotlivých postáv je však slabé, pretože mnohým z nich sa dostatočne nevenuje.  

HERCI a HUDBA

   V skutku hviezde herecké obsadenie, s množstvom známych mien. John Wayne býva síce označovaný ako westernová legenda, ale myslím si, že toto pomenovanie by sa hodilo aj pre vojnový žáner, kde tiež vytvoril niekoľko svojských postáv. Predstaviteľ drsných chlapov so zmyslom pre česť a spravodlivosť, ktorému nechýbajú ani vtipné hlášky, toto všetko charakterizuje tohto herca. Tu podal svoj „štandardný“ výkon, kde sa spolieha na svoju charizmu, drsnosť a humor, ale stačí mu to na to, aby zaujal diváka. Patricia Neal aj vzhľadom na to, že už mala takmer 40, tak stále zostávala rovnako krásna, navyše v uniforme sestričky jej to náramne pristalo. Wayne a Neal vytvorili fungujúcu dvojku, kde určite zúročili svoje skúsenosti z predchádzajúcej vzájomnej spolupráce, ktorou bola o 14 rokov staršia vojnová dráma Operation Pacific (1951). Kirk Douglas jeden z najlepších hercov 50-tych a 60-tych rokov tu síce dostáva omnoho menej priestoru než Wayne, ale napriek tomu ho dokázal naplno využiť a z prítomných tu podáva ako inak najlepší výkon. Burgess Meredith v trochu humornej postave, ktorá to miestami celé odľahčuje, pobaví. Dana Andrews ako protivník hlavného hrdinu bol taktiež vhodne obsadený, škoda len, že nedostal viac priestoru. V menších úlohách ešte potešili George Kennedy a Henry Fonda. Naopak kvarteto Tom Tryon, Paula Prentiss, Brandon deWilde a Jill Haworth, by som buď vymenil za iných hercov alebo ich postavy z deja úplne vyškrtol. Hudbu k filmu zložil Jerry Goldsmith. Podarilo sa mu správne vystihnúť, ako atmosféru Druhej svetovej vojny (napr. Battle Theme from In Harm's Way alebo Attack), tak aj prostredie Havaja a ostrovov v Tichom oceáne (napr. Native Quarter alebo Hawaiian Mood). No a chýbať nemôžu ani romantické motívy (napr. Goodbye alebo The Rock and His Lady). Chýbala mi tu však výraznejšia a pamätnejšia hlavná téma, ako tomu bolo u Goldsmithových neskorších vojnových počinoch Patton (1970) a Tora! Tora! Tora! (1970).


HODNOTENIE

70%


[1] A to najmä z troch dôvodov. Za prvé, obe zobrazujú pomery panujúce v americkej armáde začiatkom 40-tych rokov (v prípade From Here to Eternity (1953) je to pechota pred vstupom USA do vojny, u In Harm's Way (1965) zase ide o námorníctvo po vstupe USA do vojny). Za druhé, obe sa sústreďujú na niekoľko postáv a ich mini-príbehov, pričom z toho ako celok vzniká akási mozaika ľudských osudov na pozadí vojnového besnenia. Za tretie je to útok na Pearl Harbor, ktorý hrá v oboch dielach významnú úlohu (pre From Here to Eternity (1953) je vyvrcholením celého deja a osudu jednotlivých postáv, In Harm's Way (1965) ním práve naopak svoje rozprávanie začína).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára