12. 3. 2016

Detour (1945)

   V roku 1945 sa dostali do amerických kín hneď dve noirové snímky za ktorými stál režisér Edgar G. Ulmer. Na konci marca bol uvedený Strange Illusion (1945), no a o pár mesiacov neskôr, začiatkom novembra, mal premiéru práve Detour (1945).

STORY LINE

   Je pozoruhodné sledovať, ako sa noirový žáner v priebehu 40-tych a 50-tych rokov formoval a postupne vyvíjal. Už v prvej dekáde sa môžeme stretnúť s rôznymi typmi noirových diel, od dokumentárneho[1] a hororového,[2] cez gangsterský[3] a špionážny,[4] až po westernový[5] alebo ženský noir.[6] Detour (1945) by sa zase dal zaradiť k noirovým drámam.[7] Dráma z toho dôvodu, že pojednáva o mužovi, ktorý náhodou, osudom alebo smolou (nech si každý z toho vyberie, to čo mu bude pasovať) sa v priebehu niekoľkých dní stane kriminálnikom a stratí úplne všetko od vlastnej identity až po svoju slobodu. Napriek tomu, že v prípade postáv možno hovoriť o extrémoch v rámci tohto žánru, tak tradičné prvky, ako napr. flashbackové rozprávanie, voiceover hlavného hrdinu alebo vizuál, si zachováva. Pôsobivý vizuál vedel režisér vytvoriť už predtým, stačí si spomenúť na futuristický interiér domu v horore The Black Cat (1934). V prípade Detour (1945) je to práca z exteriérmi (nočná prechádza v hmle alebo daždivá noc). Po príbehovej stránke sa jedná o jednoduchý a priamočiary dej, ale jeho najväčšou zbraňou je to, že je uchopený a podávaný divákom realisticky, čo sa týka „zvratov“ ale aj toho, že po celý dobu vzbudzuje dojem príbehu zo života a vyvolá pocit, že niečo podobné sa jedného dňa môže stať každému z nás. K silnejšiu zážitku pomáha aj krátka minutáž, čítajúca iba 67 minút. Vďaka tomu film veľmi rýchlo ubehne, nenudí a de sa zbytočne nenaťahuje. Obe hlavné postavy možno nazvať extrémne z toho dôvodu, že sa nejedná o tradičné uchopené noirové postavy, ale predstavuje ich v najvyhrotenejších podobách. Al Roberts, je najväčším beznádejným a zároveň skrachovaným hrdinom aký sa kedy v noiroch objavil. To, či si za to môže sám alebo je to práca niekoho z tria: náhoda, osud alebo smola, je už na posúdení samotných divákov. Vera zase predstavuje extrémnu verziu femme fatale. Klasická osudová žena v sebe spája eleganciu, krásu a nebezpečenstvo, hlavný hrdina podľahne jej čaru a kvôli tomu sa dostane do problémov. V tomto prípade to neplatí. Vera síce nie je škaredá, ale o slove krásna nemôže byť v súvislosti s jej „vražedným“ pohľadom a taktiež aj chovaním ani reč. Hlavný hrdina nepodľahne jej kúzlu a jeho náklonnosť k nej nemá spojitosť kvôli sympatiám, ale z iného dôvodu. Al je totiž vzhľadom na svoju situáciu prinútený sa Vere podvoliť a skákať podľa toho ako ona píska. Ona si zase uvedomuje, že má nad ním moc, ktorá však nepramení z jeho túžby po nej, ale zo vzniknutých udalostí. Vera tiež nemá noblesu a spôsoby typickej femme fatale. Na miesto toho, aby jej postava bola pre diváka bola oku-lahodiaca a „skrášlením“ celej snímky, tak je úplným opakom. Divákom sa svojim správaním doslova zhnusí a postava femme fatale v jej podaní ich pôsobí priam odpudzujúco. Je to jedna z najzápornejších ženských postáv, aká sa kedy na filmovom plátne objavila. Z ostatných postáv je ešte zaujímavá Sue Harvey, ktorá by v určitom zmysel slova mohla predstavovať druhú, skutočnú femm fatale, keďže je krásna a kvôli nej sa hlavný hrdina vyberie na cestu, ktorá navždy zmení jeho život. Za najväčšie slabiny paradoxne nemôže film ako taký, ale skôr samotné štúdio Producers Releasing Corporation, ktoré ho skrátilo a pridalo nový záver. Pôvodne bol totiž tento počin dlhší než výsledných 67 minút. Mnohé scény, vrátane tých dialógových, boli dlhšie než tie, ktoré sa nakoniec objavili vo výslednej podobe. Skrátenie a vystrihnutie viacerých scén určite ovplyvnilo aj výslednú kvalitu, ktorá mohla byť ešte vyššia, nebyť zásahov štúdia. Je to síce len moja domnienka, ktorá sa potvrdila už predtým, ako aj potom neskôr, keď sa ukázalo, že tieto rozhodnutia filmových štúdii znamenali výrazné poškodenie pre konkrétne snímky. Výborným dôkazom toho sú diela ako napr. The Magnificent Ambersons (1942) alebo Once Upon a Time in America (1984). V prvom prípade, rovnako ako u Detour (1945), boli vystrihnuté scény nenávratne zničené, zatiaľ čo v druhom prípade sa podarilo zachovať pôvodnú 4-hodinovú verziu, ktorá neskôr vyšla na dvd. Vzhľadom na platiaci produkčný kód musela byť do snímky pridaná záverečná pol minúta. Nebyť však posledných 30 sekúnd, tak toto dielo by malo silnejší efekt na diváka, pretože by ho nechalo v neistote a na pochybách. Celkovo sa jedná o kvalitný noir, ktorý je výborným dôkazom, že niekedy stačí málo na to, aby sa dosiahlo veľa.        

HERCI

   Obaja hlavní herci sa tu predstavujú vo svojich životných úlohách, pretože predtým, ale ani potom už nezískal možnosť stvárniť hlavné úlohy v nejakých významnejších resp. známejších dielach. Samozrejme nemožno tvrdiť, že obaja tu podávajú nejaké veľké herecké výkony, ale do svojich úloh náramne hodili a spolu vytvárajú nezabudnuteľnú dvojku, ktorých spoločné scény stoja za to. Tom Neal má potrebnú charizmu a svojim dobráckym výzorom ho divákovi bude aj ľúto. Ann Savage si svoju úlohu v každej scéne náramne užíva. Z ďalších hercov stojí za zmienku ešte krásna Claudia Drake, ktorá je jediným svetlým momentom tohto depresívneho a temného noiru.


HODNOTENIE

78%

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára