20. 3. 2016

Blackboard Jungle (1955)

   V roku 1955 mali premiéru dve snímky, ktoré sa venovali problému vzrastajúceho násilia medzi mladistvými. V októbri sa uvedenia dočkala dráma Rebel Without a Cause (1955), ale ešte predtým, v marci, sa do kín dostala práve dráma Blackboard Jungle (1955).

STORY LINE

   Druhá polovica 40-tych rokov sa v americkej spoločnosti niesla v znamení povojnovej atmosféry a snahy obnoviť predvojnové pomery. Začiatkom 50-tych rokov dochádza ku stabilizácii a hoci hrozilo nebezpečenstvo komunistickej hrozby resp. hrozba ďalšej vojny, tak život v mnohých amerických rodinách naďalej zostával naďalej nezmenený. Zdanlivo, pretože dospievajúca mládež v tomto období už nechcela a doslova odmietala žiť rovnako, na prvý pohľad idylickým životom, ako ich rodičia. Spolu s ich frustráciou a nedostatkom lásky a záujmu zo strany rodičov viedlo toto všetko mládež k ich odporu proti autoritám doma (rodičia), v škole (učitelia) alebo vo všeobecnosti (polícia), ktorý sa odrazil na vzrastajúcej kriminalite mladistvých v danej dobe. Tento znepokojivý stav neušiel ani pozornosti filmových štúdii a následnému vzniku dobových drám ako napr. The Wild One (1953) alebo Rebel Without a Cause (1955). Obe diela sa snažili zachytiť problematiku kriminality mládeže z ich perspektívy, zatiaľ čo Blackboard Jungle (1955) sa venuje tomuto problému z pohľadu dospelých, konkrétne učiteľov. Je varovaním pred násilím, ktoré sa z ulíc dostáva aj do tried, kde na miesto disciplíny a rešpektu k autorite učiteľa, pripomína priebeh vyučovania a správanie žiakov, skôr džungľu, bez pravidiel, kde si každý robí čo chce a samotný učiteľ, aby sa dokonca bál o svoj vlastný život. Je až prekvapujúce, že na polovicu 50-tych rokov ide o tak kritický pohľad na túto záležitosť, pričom sa o nej nebojí rozprávať otvorene, bez príkras a s poriadnou dávkou kritiky do učiteľských radov. Zaslúžil sa o to režisér Richard Brooks, ktorý zámerne v mnohých scénach pritláča, aby šokoval divákov, nie však samoúčelne, ale preto, aby zdôraznil závažnosť celej témy. Bolo len málo režisérov v tej dobe, ktorí by sa pre takéto zobrazenie odvážili a to isté platí aj o dopade na diváka, ktorým Brooks dosiahol to, že jeho počin nestráca na svojej pôsobivosti a sile ani dnes, po viac ako 60-tich rokoch. Pozoruhodné je taktiež to, že toto dielo nekladie len otázky a nejde iba po príčinách, ale aj hľadá odpovede a ponúka riešenia. Ďalším významným prvkom bolo zakomponovanie rasizmu, ktorý sa týkal nielen černochov, ale aj hispáncov, čo bolo na polovicu 50-tych rokov takisto odvážnym krokom. Dôležitým je aj sociálny aspekt (chudobnejšie mestské štvrte alebo škola kontra práca). Tento počin zároveň možno brať ako jeden z prvých, ktorý sa venuje témam ako napr. násilie na školách alebo nový učiteľ a nezvládnuteľní žiaci, keďže jeho šablónu neskôr prevzali mnohé iné snímky.[1] Svojou kvalitou sa mu však jeho nasledovníci nevyrovnali, pretože ak je nejaká problematika nakrútená na prvý krát tak, že už v nej nie je čo vylepšovať, tak je iba logické, že ďalšie diela už budú len kopírovať a ich vlastný vklad bude minimálny.


   Po príbehovej stránke sa jedná o drámu s množstvom pôsobivých a silných scén, ktorá až znepokojivo presne vystihuje vtedajšie pomery a situáciu, ktorá panovala na viacerých amerických školách v danej dobe, najmä v tých chudobnejších mestských štvrtiach. Myslím si, že okrem prívlastku dobová dráma je výstižným aj pomenovanie nadčasová dráma, pretože je aktuálna aj dnes. V prípade dobových drám je to však veľmi ojedinelý jav, keďže tie postupom času strácajú na aktuálnosti a význame. Svoje tu robí aj rozumne zvolená minutáž, čítajúca 95 minút, čo je dostatok času na to, aby sa tvorcom podarilo ísť do hĺbky danej problematiky a detailnej ju rozobrať. V kombinácii s prepracovaným scenárom a zručnou réžiou je to dobrý dôkaz toho, že  kvalitná dráma nemusí mať dve hodiny, ale dá sa to dosiahnuť aj za podstatne kratší čas. Na postavách pedagógov je vidieť rôzny prístup k tomuto problému, od jeho zľahčovania (riaditeľ Warneke), cez podvolenie sa žiakom (Panucci) a rezignovanie (Edwards), až po tvrdý prístup (Murdock). Hlavný hrdina Dadier je niekde medzi, pretože sa snaží vyriešiť tento problém, ale neuchyľuje sa k nejakým násilným formám. Dadier je dobrým príkladom toho, ako negatívne môže práca doslova až zasahovať do jeho osobného života (hlavne v závere). Na postavách žiakov je zase vidieť okrem rasovej rôznorodosti aj to, že je úplne jedno, či je to černoch, hispánec, beloch z írskymi alebo talianskymi koreňmi, pretože ich správanie neformuje rasa, ale skupina v ktorej sa nachádzajú a prostredie v ktorom vyrastajú. Nejaká výrazná slabina by sa tu hľadala len veľmi ťažko a povedal by som, že tu ani nie je. Celkovo ide o výbornú a nebál by som sa použiť spojenie nadčasovú drámu, ktorá je v rámci spracovania tohto problému, najlepšou, pretože latku nastavila tak vysoko, že ďalšie filmy už nemali s čím novým prísť.  

HERCI a HUDBA

   Glenn Ford sa síce do úloh drsných mužov v noiroch alebo westernoch náramne hodil, ale vo svojej kariére neraz ukázal, že mu sadli aj iné postavy, pričom práve postava učiteľa bola jednou z nich. Pôsobí v nej veľmi presvedčivo a profesionálne, akoby učiteľa robil aj v reálnom živote niekoľko rokov. Vo svojich úlohách však prirodzene pôsobia aj ďalší členovia pedagogického zboru, ako napr. Louis Calhern, Margaret Hayes, John Hoyt alebo Richard Kiley. Z predstaviteľov žiakov najviac vynikajú Sidney Poitier[2] a Vic Morrow. Práve pre druhého menovaného, ako aj ďalších mladých hercov išlo o ich celovečerný debut. Obsadenie začínajúcich hercov sa vždy vyplatí, hlavne u takýchto typov drám, pretože to len posilňuje autentickosť samotnej snímky. Jedinú námietku by som mal k obsadeniu Anne Francis, ktorá by si s Louis Calhern mohla vymeniť svoju úlohu a obe by tak pôsobili o trochu lepšie. Hudbu k filmu zložili Scott Bradley a Charles Wolcott, ktorým sa ale bohužiaľ nepodarilo zložiť nejaké výrazné skladby a po celý čas som mal ten dojem, akoby tu ani neboli. Iste na jednej strane je dobré, ak v niektorých scénach nie je hudba, pretože to zvýši silu konkrétnej scény, ale na druhej strane, keď už tu skladateľa mám, dokonca dvoch, tak ich využijem. Oveľa viac zaujmú prevzaté skladby, ako napr. Rock Around the Clock (Bill Haley & His Comets) alebo Jazz Me Blues (Bix Beiderbecke), ktoré sa sem, do školského prostredia, náramne hodia. Prvá menovaná, ktorá bola použitá pri úvodných titulkoch (viď. prvé video), bola vďaka tomu spopularizovaná, navyše v jej prípade išlo o jedno z prvých použití hudobného žánru rock 'n' roll vo filmoch, pretože o tomto žánri sa vtedy tvrdilo, že má zlý vplyv na mladých.


HODNOTENIE

90%


[2] Poitier si o 12 rokov neskôr vyskúšal, aké je to byť na druhej strane, teda učiteľom, v britskej dráme To Sir, with Love (1967).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára