26. 2. 2016

Union Station (1950)

   V roku 1950 mali premiéru hneď dve noirové snímky, ktoré režíroval Rudolph Maté. Najprv, na konci apríla, bol uvedený noir D.O.A. (1950), no a potom, na začiatku októbra, do kín zavítal práve noir Union Station (1950).

STORY LINE

   Jedným z charakteristických znakov noirových snímok, pokiaľ ide o prostredie je to, že boli situované do ulíc amerických veľkomiest, ako Los Angeles, New York alebo San Francisco. V tomto prípade je to síce Chicago, ale samotný dej sa z väčšej časti odohráva na železničnom nádraží.[1] Vlaky, tisícky neznámych ľudí križujúcich nádražie každý deň a taktiež prostredie samotného nádražia, toto všetko vytvára jedinečnú a pôsobivú noirovú atmosféru, ktorá slúži ako odrazový mostík pre vytvorenie napätia a rozohratie pútavej zápletky. Maté mal s noirovými dielami značné skúsenosti, už ako kameraman sa totiž podieľal na počinoch Gilda (1946) alebo The Lady from Shanghai (1947). Ako režisér zase stál za dvomi snímkami spomínanými v úvode. Najväčšou prednosťou tohto diela, okrem spomínaného prostredia, je ešte aj jeho rýchle rozprávanie. Po veľmi kratučkom úvode, nepočítajúc úvodné titulky je divák doslova vhodný do víru udalostí, kde jedna situácia strieda druhú. Divák sa tak s dejom, ako aj samotnými postavami oboznamuje postupne až v priebehu deja. Takto nastavené tempo sa pochopiteľne nedá udržať po celý čas a skôr, či neskôr musí spomaliť, aby dostal priestor príbeh a postavy, tu sa to udeje až v záverečnej polhodinke. Rýchle rozprávanie je dvojsečná zbraň a dielu môže, ako pomôcť, tak aj uškodiť. Na jednej strane je to pozitívum, pretože už hneď od začiatku sa prechádza priamo k veci, ničím sa nezdržuje, ani predstavovaním postáv, uvedením do príbehu alebo rôznymi zbytočnými dejovými odbočkami, hoci v tomto prípade to v druhej časti neplatí, keďže je tu „povinná“ romantická linka. Na druhej to so sebou prináša aj negatívum, pretože mnohé veci sa udejú veľmi rýchlo a významnú rolu v nich zohráva možno až príliš veľa náhody a šťastia (napr. hneď v úvode hlavná hrdinka vidí muža so zbraňou a hneď to ide nahlásiť, pretože je to podľa nej zločinec). Po príbehovej stránke možno povedať, že tento režisérov počin má jednoduchšiu a priamočiarejšiu zápletku než jeho predchádzajúcich noir D.O.A. (1950), ktorý bol v tomto oveľa viac originálnejším. Napriek tomu Union Station (1950) nechýba v prvej polovici dávka napätia, skvelá železničná atmosféra (scéna sledovania vo vlaku a scény na nádraží sú skvelo natočené), niekoľko menších zvratov a zopár originálnych scén, ako napr. stádo alebo „nehoda“ s prichádzajúcim vlakom. Druhá časť pokiaľ ide o napätie, atmosféru a originálne scény tak nielenže nepokračuje ďalej v rozvíjaní, ale v podstate ich úplne odignoruje a na ich miesto nastupuje romantická linka a celý príbeh je naťahovaný, kde sa dá, len aby bola splnená celovečerná minutáž. Vymeniť niečo, čo funguje, za niečo, čo nemusí, je odvážny a riskantný krok a ako sa to nakoniec ukázalo, nebolo to správne riešenie. Samotný záver mi prišiel dosť slabý a rozhodne by som si vedel predstaviť lepšie miesto zakončenia než bol tunel, či už tam, kde to všetko odštartovalo (vlak) alebo na mieste, kde sme boli väčšinu deja (železničné nádražie). Napriek tomu si myslím, že je to jeden z tých noirov, ktorý možno označiť ako príjemne prekvapenie, pretože sa jedná o málo známy kúsok a ak nemá divák žiadne resp. len malé očakávania, tak môže toho od tohto filmu dostať celkom dosť a tiež baviť sa. K tomu dopomáha aj vhodne zvolená minutáž, čítajúca 80 minút, vďaka čomu ubehne pomerne rýchlo. Z postáv je najzaujímavejším bezpochyby hlavný hrdina, železničný detektív William Calhoun. Ten zosobňuje typického noirového predstaviteľa, ktorému nechýba cynizmus, charizma a je to tvrdý drsňák. Z ostatných postáv zaujme ešte inšpektor Donnely. Joyce je tu len kvôli romantickej linke, Marge by tu dokonca vôbec nemusela byť, no a zloduchovia sú nevýrazní a už vôbec o nich nemožno hovoriť, ako o vyrovnaných protivníkoch hlavného hrdinu. Celkovo sa jedná o nadpriemerný noir, ktorého najväčšími prednosťami sú netradičné, ale za to atmosférické miesto zápletky (železničné nádražie) a takisto svižné tempo, avšak latku nastavenú v prvej časti si nedokáže udržať a doslova ju sám pod sebou spíli v tej druhej.  

HERCI

   Z hercov tu hrá v podstate len William Holden. Ten je vo svojej úlohe perfektný a tak nás len môže mrzieť, že nehral vo viac noirových filmoch, pretože charizmu a typovo sa do tohto žánru náramne hodil. Nancy Olson slabota a povedal by som, že v jednom z najznámejších noirov, paradoxne z toho istého roku, Sunset Blvd. (1950), podala omnoho lepší výkon.[2] Jan Sterling trestuhodne nevyužitá. Ona už svojim výzorom bola predurčená do úloh femme fatale, ale jedine režisér Billy Wilder to dokázal naplno využiť.[3] Tu sa objaví len v troch, navyše krátkych, scénach a ešte k tomu v úlohe, ktorá je zbytočnou a dokonca to ani nie je femme fatale, pretože táto postava v tomto noire úplne absentuje. Barry Fitzgerald si len „zopakoval“ svoju úlohu z noiru The Naked City (1948). 


HODNOTENIE

65%


[1] V skutočnosti nakrúcanie neprebiehalo v Chicago Union Station, ale na Los Angeles Union Station.
[2] Mimochodom v Sunset Blvd. (1950) si okrem nej zahral aj Holden, kde taktiež vytvorili zamilovanú dvojicu.
[3] Reč je o noire Ace in the Hole (1951).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára