5. 2. 2016

The Letter (1940)

   V roku 1940 mali premiéru hneď dve snímky za ktorými stál režisér William Wyler. Najprv v septembri sa do kín dostal western The Westerner (1940), no a potom v novembri bol uvedený práve noir The Letter (1940).

STORY LINE

   Film-noir je v mnohých ohľadoch výnimočným filmovým žánrom, nielen preto, že je mixom rôznych iných žánrov (dráma, krimi alebo thriller), ale aj jeho charakteristické znaky sa v jednotlivých prípadoch líšia a to čo môže platiť pre 5 snímok nemusí zákonite platiť aj pre ďalších 5. Rovnako zložité je to aj v prípade jeho vymedzenia, keďže jedna skupina ľudí spája začiatok klasických noirov s rokom 1941 a dielom The Maltese Falcon (1941), zatiaľ čo pre druhú skupinu je to rok 1940 a počin Stranger on the Third Floor (1940). Každopádne čo sa týka The Letter (1940) môže jedno, či ho môžeme zaradiť už ku klasickým noirom alebo ešte k proto-noirom[1], pretože tak či tak sa svojou mierou podieľal na formovaní základov tohto žánru, hlavne v štyroch bodoch. Prvým je postava femme fatale, ktorej sa tu po prvýkrát dostalo hlbšieho uchopenia. V mnohých noirov sa táto postava drží určitej šablóny a má presne stanovené vlastnosti (chladná, krásna a nebezpečná) a úlohu (objekt krásy a dostať hlavného hrdinu do problémov), ale v tejto snímke ju môžeme označiť za plnohodnotnú a prepracovanú postavu. Druhým je to, že hlavnou postavou je žena, vďaka čomu ide o jeden z prvých tzv. ženských noirov.[2] Charakteristickým znakom noirových diel je postava femme fatale (osudová žena), ale u ženských noirov je to obrátene a túto úlohu preberá homme fatale (osudový muž). V tejto snímke sa vyskytujú obe tieto postavy, Leslie ako osudová žena a Geoffrey Hammond by mohol byť osudový muž.[3] Tretím z nich je hra so svetlom a tieňmi. Tento vizuálny prvkom je dôležitou súčasťou noirov a stal sa ich poznávacím znamením. Prevláda všeobecný názor, že túto vizuálnu zložku (hru so svetlom a tieňmi) prevzali (okrem iného) noirové diela od prelomového diela Citizen Kane (1941), ale keď si divák pozrie The Letter (1940), tak zistí, že takéto zábery sa nachádzajú už tu, teda rok pred slávnym počinom Orsona Wellesa. Po technickej stránke stojí za zmienku ešte kamera, obzvlášť jedna konkrétna scéna, hneď na začiatku, keď Leslie rozpráva svoju verziu. Podľa jej výpovede sa kamera začne pohybovať a celá udalosť sa tak pred divákom rekonštruuje. Štvrtým je prostredie, v ktorom sa dej odohráva, ale aj tu môžeme pozorovať zmenu. Väčšina noirov je totiž zasadená do miest resp. veľkomiest (samozrejme ako inak amerických), zatiaľ čo tu je príbeh situovaný do exotickej Malajzie.[4] Snímke to pridáva nielen na jej atraktivite v podobe zaujímavých lokalít (plantáž, mestské prostredie alebo Čínska štvrť), ale aj na atmosfére ako takej, ktorá v sebe nesie okrem odlišného prostredia/kultúry, aj nádych mystiky. Po príbehovej stránke ide o vhodnú kombináciu noiru (postavy a vizuálna stránka) a drámy (dej a vývoj postáv), vďaka čomu by sa toto dielo dalo označiť ako noirová dráma.[5] Pre tohto režiséra však nešlo o nič nové, keďže po celú svoju kariéru natáčal drámy, nech už to bola akákoľvek snímka, či už historická, vojnová alebo western, tak vždy obsahovala ešte ďalší žáner, ktorým bola práve dráma. V tomto prípade stále možno hovoriť o slušne odvedenej práci a pútavej réžii, ktorá dokáže udržať divákovu pozornosť od úvodu až do záveru, ale chýba tu to najhlavnejšie a tým sú emócie a silné scény. Wyler ako keby sa v určitých momentoch bál pritlačiť na postavy a príbeh, pretože z nich mohol dostať oveľa viac. Ďalším problémom je to, že Wyler nevie o čom by chcel rozprávať, pretože začína drámou o žene, ktorá sa v polovici zmení na drámu o obhajcovi a spravodlivosti, aby sa to ku koncu vrátilo tam, kde to začalo, teda k dráme o žene. Svoju úlohu tu určite zohral aj ďalší faktor, ktorým bol v tej dobe platiaci Produkčný kódex, kvôli ktorému bolo štúdio Warner Bros. nútené urobiť oproti divadelnej hre výrazné zmeny, vrátane samotného záveru.[6] „Filmový záver“ však nefunguje, aspoň nie v takej miere, aby vyvolal nejaké emócie alebo šokoval, ale myslím si, že nič by na tom nezmenil ani ten divadelný, pretože dramatickým spracovaním zaostal Wyler za očakávaniami a svojou povestnou kvalitou. V nasledujúcej dekáde, v 50-tych rokoch režíroval ešte dve noirové drámy, ktoré dopadli o čosi lepšie a sú dôkazom toho, že spojenie Wyler a noir môže fungovať.[7] Z postáv sú zaujímavými hlavne ženské hrdinky. Leslie ako typická femme fatale, ktorá dokáže manipulovať mužmi a tí spravia pre ňu hocičo. Zároveň môžeme sledovať vývoj akým si jej postava prejde a najmä to, aké vzťahy má s jednotlivými mužmi (manžel, obhajca, obeť). Pani Hammondová svojim zlovestným výrazom tváre a euroázijským pôvodom vzbudzuje strach, ale zároveň zo sebou prináša aj určité tajomno. Mužské postavy doplácajú na svojich hereckých predstaviteľov, ktorým chýba väčšia charizma, jedinou výnimkou je ambiciózny a prešibaný pomocník Ong Chi Seng. Celkovo ide o kvalitný noir s pôsobivou atmosférou, exotickým prostredím, nádherným vizuálom, ale priemernou dramatickou stránkou, ktorej sa vzhľadom na ostatné zložky doslova žiadalo lepšieho uchopenia.     

HERCI

   Bette Davis dokázala výborne vystihnúť nešťastne zamilovanú ženu, ktorá zároveň dokáže manipulovať mužmi. Na jednej strane je na nej vidieť tragédia celej jej postavy, ale na druhej strane pôsobí stále dosť chladne, bez výčitiek svedomia.[8] Ostatní herci hrajú svoj štandard, pričom nejde o nejaké veľké herecké výkony, preto Bette Davis nemá rovnocenných hereckých partnerov, ale netreba to brať ako chybu, skôr sa jedná o režisérsky zámer. Ak by boli do úloh obsadení známy a ešte k tomu kvalitnejší herci, tak potom by sa pozornosť nekoncentrovala len na postavu Bette Davis.     


HODNOTENIE

70%


[1] Pojem proto-noir zahrňuje diela, ktoré vznikali v 20-tych a 30-tych rokoch (po väčšine išlo o krimi) a niesli v sebe už niekoľko typických znakov pre tento žáner.
[2] Do tejto skupiny sa zaraďujú noiry ako napr. Mildred Pierce (1945), Possessed (1947), Secret Beyond the Door... (1947) alebo Raw Deal (1948).
[3] Niekto by proti tomuto označeniu mohol namietať, keďže Hammond sa tu objaví len na pár sekúnd v úvode, ale jeho osoba je spúšťačom celého príbehu a taktiež je pre dej veľmi dôležitým vzťah medzi ním a Leslie.   
[4] V tej dobe možno hovoriť o tzv. Britskej Malajzii, ktorá bola až do roku 1957, kedy získala nezávislosť, kolóniou Veľkej Británie.
[6] SPOILER! V divadelnej predlohe z roku 1927 Leslie nezomrie. Jej smrť sem bola pridaná, pretože cenzorský úrad vyžadoval, aby nemorálne postavy vo filmoch neušli svojmu trestu.
[8] Bette Davis a režisér William Wyler sa nedokázali zhodnúť na scéne, keď sa Leslie prizná svojmu manželovi, že ešte stále miluje muža, ktorého zabila. Davis argumentovala tým, že žiadna žena by sa nemohla pozrieť na svojho muža, keby pripúšťala takú vec. Wyler s jej názorom nesúhlasil, na čo herečka odišla z nakrúcania, no neskôr sa vrátila a zahrala to tak, ako to Wyler od nej žiadal. Napriek tomu v nej zostalo presvedčenie, že jej prístup by bol omnoho lepší. Na DVD existuje aj alternatívny záver, ktorý sa od pôvodného odlišuje tým, že neobsahuje práve tento spoločný rozhovor Leslie a Roberta.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára