1. 2. 2016

The Forest (2016)

   V roku 2013 mal premiéru americký televízny horor Grave Halloween (2013), odohrávajúci sa v známom japonskom lese Aokigahara, ktorý je veľmi vyhľadávaním miestom pre samovrahov. Ďalší americký horor venujúci sa tejto tematike, avšak tentoraz už natočený ako celovečerná snímka sa do kín dostáva o necelé 3 roky neskôr a je ním práve The Forest (2016).

STORY LINE

   Jason Zada si za svoj celovečerný debut vybral pomerne zaujímavé dielo. Hlavným dôvodom je nepochybne netradične zvolené prostredie, ktoré v sebe kombinuje nádheru (les Aokigahara), ale zároveň z neho aj mrazí (samovraždy). Celú atmosféru podporuje ešte ďalší faktor, že sa jedná o skutočné miesto. Myslím si, že tomuto hororu na jeho atmosfére uberá ten fakt, že sa nenatáčal priamo v lese Aokigahara[1], ale jeho miesto zastúpil národný park Tara v Srbsku. Hororom, ktoré sú totiž nakrútené na reálnych miestach alebo vychádzajú zo skutočných udalostí to čiastočne pridáva na ich špecifickej atmosfére, pretože divák vie, že aspoň časť z toho je postavená na reálnych základoch. Ak by sme nerátali spomínaný televízny počin Grave Halloween (2013) a ani drámu The Sea of Trees (2015), ktorá po negatívnych reakciách na premiére v Cannes zatiaľ nešla do distribúcie a navyše je aj žánrovo úplne niekde inde, tak ide o prvý známejší mimo-japonský (rozumej západný) celovečerný film venujúci sa lesu Aokigahara a zároveň aj prvý horor vychádzajúci z tohto miesta. Najlepšie na celej snímke sú ako inak pôsobivé exteriéry, na ktorých neprekáža ani to, že boli urobené v Srbsku. Po príbehovej stránke je to však už omnoho slabšie, pretože sľubný námet nebol náležite spracovaný a vyťažiť sa z neho dalo oveľa viac. Celý príbeh je v podstate predvídateľný od začiatku takmer až do konca, s výnimkou záveru, ktorý trochu prekvapí. Inak dej narába s typickými klišé, ktoré sa u hororov vyskytujú. Napriek rozumnej minutáži, cca. 85 minút sa dej veľmi pomaly rozbieha a čo najhoršie tento stav sa nezmení po celý čas.


   Na miesto gradovania príbehu, čo by bolo vhodné už v druhej polovici, sa tak nestane ani do záverečných titulkov. Režisér vôbec nevie pracovať s napätím a jeho postupným dávkovaním, na miesto toho sa spolieha na samoúčelné ľakačky do kamery. Horory musia vedieť diváka vydesiť, tu sa to však nestane, aspoň nie v takej miere, ako by bolo vhodné. Takýchto scén je tu iba zopár a ide o krátke, niekoľko sekundové sekvencie. Je smutné, že režisér nevie natočiť čo i len jednu súvislú 4 minútovú alebo dlhšiu pasáž plnú hrôzy, napätia, strachu alebo všetkých troch spomínaných prvkov. Dokonca aj keď prihliadnem na fakt, že sa jedná o režisérovu prvotinu, tak stále to bude proste slabý film. Nie je tu totiž ani jedna originálna alebo zapamätateľná scéna. Chýba tu nejaký viditeľný režisérsky vklad, niečo čo by toto dielo odlišovali od podobne ladených hororov. Je to iba rutina a stávka na istotu, pretože tým predsa nemôžete nič pokaziť, avšak vložiť do svojej snímky niečo vlastné, to je pre mnohých zbytočné riziko. Za malý vklad sa tu dá považovať len prekvapivý záver, vďaka ktorému koniec funguje aspoň z polovice. Hlavná postava, Sara, nemá čo ponúknuť, v jej prípade nemožno hovoriť ani o žiadnom vývoji jej postavy, pretože ten je drasticky nezvládnutý. V prvej polovici je vidieť, najmä cez flashbacky snaha o prehĺbenie jej postavy a vzťah medzi ňou a jej sestrou, ale ide o krátke sekvencie, ktorým chýbajú väčšie emócie a silnejšie vyznenie. Ostatné postavy sú nezaujímavé (Aiden), zbytočné (Rob) alebo sa držia zaužívaných klišé (Michi). Celkovo ide o slabý horor, ktorý zachraňujú tri veci: netradičný námet (les Aokigahara), pôsobivé exteriéry (príroda) a hudba.

HERCI a HUDBA

   O nejakých veľkých hereckých výkonoch je zbytočné hovoriť, keďže všetko to stojí len na Natalie Dormer. Ona jediná tu predvádza aspoň nejaký výkon, čo je však do veľkej miery spôsobené tým, že hrala dve úlohy, dvojičky menom Jess a Sara. Ďalší herci sú tu len do počtu. Hudbu k filmu zložil Bear McCreary, ktorý komponuje prevažne pre horory a thrillery.[2] Jeho výber sa ukázal ako správny, pretože hudba spolu s prostredím sa snaží vytvárať atmosféru a pracovať s napätím, čo ale dianie na plátne nedokáže náležite využiť. Skladbám nechýba hororový nádych a taktiež v nich miestami cítiť japonský feeling, čo je obzvlášť dôležité vzhľadom na to, kde sa príbeh odohráva. Najlepšími skladbami podľa mňa sú: Journey to Aokigahara a Curse of the Yurei. Myslím si, ak bude McCreary ďalej takto pracovať, tak časom z neho môže byť, v rámci hororu a thrilleru, jeden z najlepších skladateľov. Potvrdiť alebo vyvrátiť tento trend môžu už jeho nasledujúci projekt, horor The Boy (2016), ktorý si svoju premiéru v amerických kinách už odbil.


HODNOTENIE

30%


[1] Filmovanie je v tomto lese zakázané japonskou vládou.
[2] Najznámejšími jeho počinmi sú tie k seriálom ako napr. The Walking Dead alebo Constantine. Z filmov stojí za zmienku sci-fi thriller Europa Report (2013).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára