19. 2. 2016

Nóż w wodzie (1962)

   V druhej polovici 50-tych rokov dochádza v Poľsku k rozsiahlym vnútropolitickým reformám a zmenám. Končí obdobie stalinizmu a začína proces destalinizácie, ktorý znamenal okrem iného aj uvoľnenie napätia v spoločnosti a filmári dostali podstatne väčšiu slobodu. Práve toto umožnilo nástup novej, mladej poľskej generácii režisérov, aby sa presadili. Boli medzi nimi tvorcovia ako napr. Andrzej Wajda, Krzysztof Zanussi alebo Roman Polanski. Posledný menovaný po 9-tich krátkometrážnych snímkach celovečerne debutoval práve psychologickou drámou Nóż w wodzie (1962).

STORY LINE

   Prevažná väčšina známych režisérov debutovala s priemerným, ba až podpriemerným dielom, ktorý nebol len výsledkom nízkeho rozpočtu, ale chýbali im tiež potrebné skúsenosti s natáčaním hraných celovečerných filmov (predtým mohli režírovať rôzne amatérske, dokumentárne, krátkometrážne alebo študentské počiny). Rovnako aj ich rukopis sa v tej dobe ešte len formoval. Polanski sa môže zaradiť ku skupine režisérov, ktorých prvá celovečerná snímka patrí k tomu najlepšiemu z ich filmografie.[1] Na prvý pohľad síce toto dielo môže vzbudzovať dojem nízkeho rozpočtu a komornosti, keďže vystupujú tu iba traja herci a malý priestor, kde sa celý dej odohráva, avšak zdanie klame. Polanski to nespravil kvôli rozpočtu alebo kvôli tomu, že by tu potreboval nabrať skúsenosti. Bol to zámerný ťah na rozohranie pôsobivej psychologickej drámy. Na to, aby fungovala je v prvom rade potrebné vytvoriť vhodnú atmosféru, čo sa režisérovi úspešne podarilo. Dosiahol to za pomoci niekoľkých faktorov, pričom jedným je z nich priestor, keď Polanski z veľkej časti situoval príbeh na loď (jachtu), do jej exteriérov (paluba) a interiérov (podpalubie). To vyvoláva stiesnenú atmosféru a napätie medzi jednotlivými postavami, ktoré v kombinácii s ich charaktermi vedie pochopiteľne ku rôznym konfrontáciám. Ďalším je počasie. Pre niekoho to bude znieť asi smiešne, ale čo sa týka atmosféry, tak tu plní dôležitú funkciu, pretože svojim spôsobom ako keby predznamenáva ďalší vývoj (začiatok plavby je slnečný alebo koniec zase pochmúrny) No a v neposlednom rade sú to technické veci, hlavne kamera, ktorá okrem nádherných exteriérových záberov prírody (búrka alebo ráno), dokáže divákovi sprostredkovať aj pocit, ako keby sa na lodi nachádzal spolu s postavami, ako ich tichý pozorovateľ. Mnohé zábery sú taktiež nakrútené inovatívnou formou (napr. kamera je umiestnená za čelným sklom auta alebo sa pohybuje spolu s postavami, keď ťahajú jachtu). Po príbehovej stránke ide o drámu, ktorú možno označiť prívlastkom konverzačná, keďže je postavená hlavne na dialógoch. Tie sa však nezaoberajú nejakými filozofickými alebo ťažkými témami, svoju pozornosť sústreďujú na jednotlivé postavy a odrážajú vtedajšiu realitu, predovšetkým, čo sa týka charakterov a vzťahov.


   Práve vytvorenie drámy zo skutočného života pridáva tomuto dielo na jeho autentickosti a taktiež aj kvalitách. V priebehu hodiny a pol je tak divák svedkom bežných situácii v ktorých sa pred ním postupne odhaľuje to, ako sa s nimi jednotlivé postavy dokážu vyrovnať resp. ich zvládať. Pomalé tempo tomuto počinu neubližuje, práve naopak, postupne buduje atmosféru, napätie a vzťahy medzi postavami. Najväčšia prednosť tejto snímky (realizmus) je paradoxne aj jej najväčšia slabina, pretože tu miestami chýbala väčšia dramatickosť, ale je to dvojsečná zbraň a to z toho dôvodu, že ak by sa zvýšila dramatickosť, už by to nebolo autentické a pôsobilo by to umelo. V ostrom kontraste s tým, že je tu snaha o realistickosť, ale v „akčných“ scénach, ako napr. úvodné skoro zrazenie alebo bitka na lodi, to nie je vidieť a tieto sekvencie pôsobia dosť amatérskym dojmom. Tým, že tu vystupujú iba 3 postavy tak to ešte viac posilňuje komornú atmosféru tohto filmu. Každá z postáv je zaujímavou a má tu svoje miesto. Napriek tomu, že celá snímka sa odohráva len v priebehu necelého jedného dňa, tak divákovi to stačí na to, aby si vedel urobiť obraz o ich charakteroch, ale aj minulosti. Pri postáva platí to isté čo pri deji a autori si dali záležať na tom, aby boli prirodzené, uveriteľné a reprezentovali obyčajných ľudí. Každý z tejto trojice (mladý stopár a manželský pár Andrzej a Krystyna) prežíva svoje vlastné problémy a taktiež ich osobnosti majú ako kladné, tak aj záporné stránky. Celkovo sa jedná o kvalitnú konverzačnú a psychologickú drámu s vynikajúcou atmosférou, ktorej najväčšia sila spočíva v tom, že je ako keby vystrihnutá zo života. Na to, že ide o celovečerný debut je to po technickej a príbehovej stránke profesionálne zvládnuté. Jeden z najlepších režisérových počinov a nádherná ukážka toho, že niekedy stačí málo na to, aby sa dosiahlo veľa.

HERCI a HUDBA

   Z troch hercov boli až dvaja neherci, konkrétne Jolanta Umecka (mimochodom krásna žena, ako so zopnutými vlasmi a okuliarmi, tak aj s rozpustenými vlasmi a bez okuliarov) a Zygmunt Malanowicz, pre oboch išlo o debut pred kamerami. Jediným, kto mal s filmami skúsenosti už predtým bol Leon Niemczyk. Obsadenie nehercov bolo riskantným, ale potrebným krokom, aby bola podporená autentickosť. Herci pôsobia vo svojich úlohách presvedčivo, dôkazom toho môžu byť aj ich pohotové a spontánne reakcie na nepredvídané situácie (napr. pri rozbití fľaše vína, čo určite nebolo plánované). Hudbu k filmu zložil Krzysztof Komeda, ktorý bol režisérovým dvorným skladateľom až do svojej nečakanej smrti v roku 1969.[2] Jeho skladby sa nesú v jazzových tónoch a posilňujú atmosféru. Najvýraznejšou z nich je hlavná téma, ktorá bola okrem úvodu použitá aj v ďalších scénach.


HODNOTENIE

78%


[1] Medzi tie najlepšie debuty by som zaradil nasledujúce počiny Orson Welles s Citizen Kane (1941), Charles Laughton s The Night of the Hunter (1955); Sidney Lumet s 12 Angry Men (1957); Mike Nichols s Who's Afraid of Virginia Woolf? (1966), George A. Romero s Night of the Living Dead (1968), Kevin Costner s Dances with Wolves (1990) alebo Sam Mendes s American Beauty (1999).
[2] Skomponoval hudbu ku všetkým jeho snímkam, ktoré v priebehu 60-tych rokov natočil, okrem diela  Repulsion (1965), kde sa o ňu postaral Chico Hamilton.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára