3. 2. 2016

M (1931)

   Fritz Lang patrí medzi najvýznamnejších nemeckých režisérov. Predtým než v roku 1934 emigroval pred nacistami do Francúzska a odtiaľ potom do USA, natočil v Nemecku niekoľko dôležitých diel, ako napr. sci-fi Metropolis (1927) alebo krimi Das Testament des Dr. Mabuse (1933). Ďalšou podstatnou snímkou bol aj thriller M (1931).

STORY LINE

   Langova snímka bola vo svojej dobe veľmi novátorská, ako po technickej, tak aj po príbehovej stránke. V prípade tej prvej (technickej) si treba uvedomiť, že ide nielen o prvý Langov zvukový film, ale zároveň bol zvuk vtedy ešte len vo svojich začiatkoch. Ten sa do Európy, konkrétne do Veľkej Británie, dostal v roku 1929.[1] Nasledujúci rok už vznikol prvý nemecký celovečerný zvukový film, dráma Der blaue Engel (1930). Lang sa preto musel vysporiadať s tým, že teraz nakrúcanie prebiehalo už s využitím novej technológie a zároveň ju musel vedieť náležite použiť. Na rozdiel od mnohých iných snímkach, ktoré vtedy dávali zvuk do popredia a hrdo sa ním pýšili sa Lang rozhodol iný prístup. Zvuk postavil na úroveň ostatných technických zložiek, ako kamera alebo strih a narába s ním veľmi rozumne a čo je hlavné nestavia na ňom celú snímku. Túto úlohu tu preberajú práve kamera (postavenie kamery a zaberanie jednotlivých scén) a strih (prestrihy medzi sekvenciami), ktoré tomuto dielu pridávajú na jeho atmosfére a napätí. V prípade tej druhej (príbehovej) možno hovoriť o snímke, ktorá položila základy moderných krimi thrillerov a inšpirovala nie desiatky, ale až stovky ďalších, podobne zameraných diel. Najväčším dôvodom, prečo toto dielo patrí medzi najlepšie vo svojom žánri a dodnes pôsobí moderným a sviežim dojmom je jeho forma. Polo-dokumentárny štýl sa totiž snaží sprostredkovať nezaujatý pohľad na celé dianie. Divák je tak postavený do úlohy pozorovateľa a v podobe troch dejových liniek (vrah, polícia a verejnosť) dostáva možnosť vidieť túto situáciu z troch rôznych pohľadov. Tento štýl je vidieť aj u jednotlivých dejových linkách, u vraha je to jeho život a „vyberanie“ obetí, u polície zase až do detailov zachytená práca a postup vyšetrovania (grafológ alebo zostavovanie profilu páchateľa), no a u verejnosti zase odraz vývoja nálad v spoločnosti. Ako to už u Langa býva zvykom, tak jeho počin treba brať aj ako kritiku vtedajších pomerov, ktoré panovali v nemeckej, presnejšie Weimarskej, republike.[2] Atmosféra chaosu, neistoty a strachu v snímke reflektuje skutočný stav, aký panoval v záverečnom období Weimarskej republiky, ktorý vyplýval z politického boja medzi komunistami a nacistami preneseného od rečníckych pultov do ulíc.[3]  Svoju úlohu tu majú jasne stanovenú aj aktéri jednotlivých dejových liniek. Vrah vykreslený ako obeť chyby, ktorej sa dopustil systém. Polícia predstavujúca nástroj, ktorý má okrem poriadku zabezpečiť aj práva a spravodlivosť. Verejnosť, ktorá sa pod vplyvom chaosu a strachu uchyľuje k anarchii, udavačstvu, nerešpektovaní autorít a zákonov, no a v neposlednom rade berie spravodlivosť do vlastných rúk.[4] Dá sa preto tvrdiť, že toto dielo funguje aj ako krimi thriller, ale aj ako dráma. Filmu nechýba ani napätie a na svoju dobu disponuje mnohými originálnymi nápadmi (telefonický rozhovor zatiaľ čo sledujeme políciu pri práci alebo zapojenie žobrákov). Z postáv tu majú dôležitú úlohu iba dve: Hans Beckert a inšpektor Karl Lohmann. Beckert by sa dal považovať za prvého prepracovaného vraha, aký sa na filmovom plátne objavil, obzvlášť to platí u jeho psychologického profilu, ktorý je na svoju dobu výborne spracovaný. Lohmann je zase typickým predstaviteľom policajných vyšetrovateľov, nechýba mu cynizmus a humor, ale vie byť aj prísnym. V jeho prípade taktiež možno hovoriť, že má vlastnosti, ktoré potom prevzali mnohé ďalšie filmy.[5] Ostatné postavy niežeby nemali čo ponúknuť, ale samotný režisér im neprikladá dôležitú úlohu, sú tu v podstate len na to, aby splnili svoj účel (matka Elsie, Schränker alebo slepý žobrák). V rámci režisérovej filmografie sa jedná o jeden z jeho najlepších počinov, ktorý dokáže osloviť aj dnes, po viac ako 85 rokoch. Zároveň ide o film, ktorý je odrazom doby v ktorej vznikal.      

HERCI

   Peter Lorre vo svojej životnej úlohe, ktorá mu otvorila dvere do filmového priemyslu, ale zároveň ho z veľkej časti aj predurčila do záporných úloh. Kvôli svojmu výzoru sa do svojej postavy náramne hodí a predvádza tu najmä v závere silný a uveriteľný herecký výkon. Otto Wernicke má presne tú potrebnú dávku charizmy, aká je pre jeho postavu potrebná. Wernicke a Lorre sú po hereckej stránke najväčšími ťahúňmi tohto filmu. Ďalší hereckí predstavitelia odviedli slušné výkony, ale nikto z nich nejako nevyčnieval, ani na seba neupozornil.


HODNOTENIE

90%


[1] Za prvý celovečerný britský zvukový film sa považuje krimi thriller Blackmail (1929), ktorý režíroval Alfred Hitchcock.
[2] Týmto pojmom sa označuje nemecký štát po páde monarchie od novembra 1918 (oficiálne však až od februára 1919, kedy bola prijatá nová ústava) až do nástupu nacistov k moci, v roku 1933. 
[3] Rovnako, ba ešte výstižnejšie vystihol Lang pomery v Nemecku začiatkom 30-tych rokov a varoval pred hrozbou nacizmu o dva roky neskôr, v Das Testament des Dr. Mabuse (1933).
[4] K tejto tematike (branie spravodlivosti do vlastných rúk) a s tým spojené lynčovanie sa Lang vrátil o 5 rokov neskôr, v dráme Fury (1936).
[5] Popularita tejto postavy sa tešila veľkej obľube už vo vtedajšej dobe, a to až tak, že Lang túto postavu, spolu s jej predstaviteľom, znovu obsadil do svojho nasledujúceho počinu Das Testament des Dr. Mabuse (1933).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára