22. 2. 2016

Letyat zhuravli (1957)

   Prevláda mylná predstava, že ruská resp. sovietska kinematografia bola od konca 20-tych rokov až do začiatku 90-tych rokov len o ideologických alebo propagandistických dielach. Existuje však množstvo snímok z tohto obdobia, ktoré ideológiu a propagandu obsahujú len minimálne alebo sa v nich dokonca vôbec nevyskytuje. Takýchto prípadov by sme mohli nájsť takmer v každom filmovom žánri a výnimkou nie je ani ten vojnový, kde jedným z jeho zástupcov je práve vojnová dráma Letyat zhuravli (1957).

STORY LINE

   Mnohé ruské (sovietske) vojnové diela z 50-tych rokov sa držali zaužívanej šablóny, ktorá oslavovala hrdinstvo, kolektívneho ducha a jednotlivec tu predstavoval väčšinu. Ku koncu 50-tych rokov, ale prichádza do tohto žánru zmena, v podobe počinov, ktoré sa dovtedajší vzorec snažia narúšať alebo ho úplne ignorovať. Režisér filmu Mikhail Kalatozov  mal s vojnovým žánrom bohaté skúsenosti už pred týmto počinom, keď ich režíroval až 4.[1] Žiadny z nich sa ale nemôže svojou kvalitou vyrovnať Letyat zhuravli (1957), pretože jednak sú až príliš zaťažené dobou v ktorej vznikli (prítomná ideológia) a jednak vo vtedajšom období (30-te resp. 40-te roky) bolo natočených niekoľko desiatok podobných snímok a tie sa od seba svojim spracovaním a kvalitou výraznejšie neodlišovali. Uvedenie tohto diela, Letyat zhuravli (1957), prinieslo nový, svieži vietor nielen do vojnového žánru, ale v určitom zmysle aj do celej ruskej (sovietskej) kinematografie.[2] Jednou zo zmien bol individualizmus. Jedinci, konkrétne zamilovaný pár Veronika a Boris, tentoraz už nepredstavujú kolektívnych hrdinov, nie sú nositeľmi žiadnej ideológie alebo propagandy, ba dokonca ich nemožno označiť ani za symboly resp. vzory, či už ženskosti (Veronika) alebo mužnosti (Boris). Obidvaja reprezentujú normálnych, obyčajných ľudí, ktorí prežívajú svoje vlastné radosti, starosti a trápenia. Ich príbeh by sa dal charakterizovať ako jeden z mnohých, ktoré sa počas Druhej svetovej vojny stali. Kalatozov sa na tomto príklade snažil ukázať, ako vojna zasiahla do života mladých ľudí a ako im ich zmenila. Ďalšou novinkou bol umelecký vklad. Jednalo sa o rozprávanie pomocou rôznych metafor, obrazov a výjavov alebo natočenie jednotlivých scén, ktoré v sebe niesli nejaké posolstvo, skrytý význam a filozofickú myšlienku. (napr. hra na klavír v kontraste s hučiacou sirénou alebo predstava resp. vízia hlavného hrdinu). No a v neposlednom rade to bolo aj nové využitie technických vecí, najmä čo to týkalo práce s kamerou a strihom (napr. hneď v úvode, keď kamera prechádza jednotlivými poschodiami alebo roztrasená a „zmätená“ kamera pri odchoce z nemocnice).[3]


   Akčných scén je tu iba zopár a sú nakrútené v komornom duchu. Kto teda očakáva nejakú veľkú akciu, v podobe bitiek bude pravdepodobne dosť sklamaný, pretože toto je iný typ vojnovej drámy, kde ide v prvom rade o príbeh a postavy, navyše na samotný front sa dostaneme len veľmi málo. Pozornosť sa zameriava predovšetkým na to, ako sa vojna odrazila na ľuďoch a ich životoch v zázemí. Po príbehovej stránke sa jedná o silnú a pôsobivú drámu. Počiatočnú optimisticko-romantickú atmosféru a náladu vystrieda vážnosť a snaha o vyobrazenie skutočných pomerov, ktoré za vojny panovali. Tento prerod môže niekto považovať za náhly, ba až skratkovitý, ale nemožno mu uprieť to, že je spravený citlivo a uveriteľne. Zobrazenie vtedajšej doby sa dotýka hlavne ľudí v zázemí, ktorí to mnohokrát mali oveľa ťažšie než vojaci priamo na fronte, pretože okrem každodenného prežitia museli čeliť aj ďalším faktorom (nálety resp. bombardovanie, permanentný strach o svojich blízkych bojujúcich na fronte alebo postaranie sa o svoju rodinu). Táto snímka bez príkras ukazuje ako sa vtedy žilo na „domácej“ fronte a čo museli civilisti prežívať. Prvej polovici možno vyčítať absenciu silnejších scén, ale vynahrádza to druhá polovica, ktorá obsahuje hneď niekoľko scén plných emócii (napr. nemocnica, čítanie listu, konfrontácia Fyodora a Marka alebo návšteva spolubojovníka). Z postáv je najprepracovanejšou a tiež najzaujímavejšou Veronika, ktorá si tu ako jediná prejde určitým vývojom. Jej postava tu dostáva najviac priestoru, čo je logické a pochopiteľné, ale je škoda, že niečo podobné nespravili tvorcovia aj s Borisom. U neho by som určite privítal viac scén z fronty a teraz nemyslím nejaké boje, ale skôr dialógy v ktorých spomína na svoju milú, rodinu a domov, po prípade nejaké jeho dilemy a úvahy nad možno dezerciou. Ostatné postavy majú prekvapivo taktiež čo ponúknuť, aj keď moc priestoru nedostávajú, či už je to Fyodor, Mark alebo Babushka. Celkovo sa jedná o výbornú vojnovú drámu a zároveň jeden z dôkazov toho, že ruská (sovietska) kinematografia má tiež zaujímavé klenoty, ktoré môžu smelo konkurovať iným, zahraničným kúskom.

HERCI a HUDBA

   Tatyana Samoylova vo svojej prvej hlavnej úlohe a hneď tej najznámejšej.[4] Práve ona tu podáva najlepší výkon, pretože je zaujímavé sledovať premenu jej postavy a čím všetkým si musí prejsť a s tým samozrejme sú spojené aj rôzne emócie, ktoré sa v jej tvári a výkone uveriteľne odrážajú. Ostatní herci nie že by nevynikali, ale na rozdiel od nej nemajú takú príležitosť a hlavne priestor strhnúť pozornosť. Napriek tomu sa všetci do svojich úloh hodia a pôsobia v nich prirodzene. Hudbu k filmu zložil Moisey Vaynberg, ktorý vytvoril prevažne klavírne skladby, niektoré z nich neurazia a iné zase nenadchnú, každopádne, keby hudbu skomponoval legendárny skladateľ Dmitri Shostakovich, ktorý s režisérom spolupracoval na predchádzajúcom projekte, Pervyy eshelon (1955), tak výsledok by bol omnoho lepší.


HODNOTENIE

84%


[1] Boli to: Lursmani cheqmashi (1931), Valeriy Chkalov (1941), Nepobedimye (1942) a Pervyy eshelon (1955).
[2] K tomu však mohlo dôjsť len za priaznivej politicko-spoločenskej situácie, ktorá síce v krajine nastala už v roku 1953 smrťou J.V. Stalina, ale uvoľnenejšia atmosféra a podmienky pre filmárov nastali až o tri roky neskôr, v roku 1956, kedy v ZSSR začína obdobie destalinizácie.
[3] Tento nový prístup (individualizmus, umeleckosť alebo prácu s technickými vecami) je možné nájsť aj v ďalších počinoch, ktoré vznikli už o pár rokov neskôr, napr. Ballada o soldate (1959), Sudba cheloveka (1959) alebo Ivanovo detstvo (1962).
[4] Svoj celovečerný debut si odbil len o rok skôr, keď sa objavila vo vedľajšej úlohe v dráme Meksikanets (1956). Kalatozov ju po Letyat zhuravli (1957) obsadil do hlavnej úlohy aj vo svojom nasledujúcom počine, dobrodružnej dráme Neotpravlennoe pismo (1959).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára