11. 2. 2016

Happy end (1967)

   V roku 1967 mali premiéru dve významné československé experimentálne snímky. Jednou z nich bol Kinoautomat: Člověk a jeho dům (1967), no a tou druhou práve Happy end (1967).

STORY LINE

   V priebehu 60-tych rokov sa z Francúzska do mnohých krajín, vrátane Československa, rozšírila tzv. nová vlna, ktorá označovala nastupujúcu generáciu mladých režisérov, ktorí odmietali dovtedajšie zaužívané filmové postupy a rozhodli sa vo svojich dielach experimentovať a to s formou filmového rozprávania alebo technickým spracovaním.[1] Československo zasiahla nová vlna v roku 1962 a za jej prvý počin sa považuje slovenská dráma Slnko v sieti (1962). Za akýsi vrchol alebo výstižnejšie by bolo skôr označenie extrém, tejto vlny bol rok 1967 a filmy Kinoautomat: Člověk a jeho dům (1967)[2] a Happy end (1967). Režisérom druhej menovanej snímky bol Oldřich Lipský, ktorý mal skúsenosti s novou vlnou už o 3 roky skôr, keď nakrútil úspešnú a známu muzikálovo-westernovú komédiu Limonádový Joe aneb Koňská opera (1964). Lipský tu výborne dokázal spojiť novátorský prístup (napr. využitie dvoch dovtedy netradičných žánrov: muzikál a western alebo použitie technických vecí: kamera a strih) s komédiou, ktorá je nielen vtipná, ale obsahuje aj niekoľko originálnych nápadov. Rovnako je na tom aj Happy end (1967). Na jednej strane tu máme jedinečnú a výnimočnú formu rozprávania, keďže sa celý dej odohráva pospiatky. To zahrňovalo úplne všetko, od hercov (ich pochyby a dialógy), cez zvieratá a veci (pohyb koní alebo gilotíny), až po úvod, ktorý je v skutočnosti záverom a záver, ktorý je naopak úvodom. Dokonca originalita tvorcov zašla až tak ďaleko, že v tomto duchu sú koncipované aj úvodné resp. záverečné titulky. Vo svojej dobe bol tento štýl celosvetovým unikátom a túto snímku možno právom označiť za vôbec prvé celovečerné hrané dielo, ktoré bolo takouto formou natočené. Na druhej strane toto originálne uchopenie si priam žiadalo spojenie s komédiou, čo si uvedomil aj režisér dokázal to náležite využiť. Humor tu sprostredkovávajú hneď tri faktory. Prvým sú samozrejme scény odohrávajúce sa pospiatky, čo prináša radu komických scén (napr. jedenie zákuskov alebo striptíz). Druhým sú dialógy, tie ale ako jediné nie sú pospiatky. Jednak preto, že by boli nezrozumiteľné a jednak preto, že by sa vytratila vtipnosť a na jej miesto nastúpila nuda. Tvorcovia to však vyriešili veľmi jednoducho a originálne. Dialógy sú rozprávané normálne, ale aby bol dodržaný štýl, v akom je dielo natočené, tak najprv počujeme odpoveď a až potom otázku. Vďaka tomu mnohé konverzácie pôsobia vtipne (napr. pojednávanie na súde alebo rozhovor pri stole). Tretím je postava rozprávača, ktorým je hlavný hrdina. Divák vidí čo sa na plátne odohráva, ale rozprávač toto dianie vníma úplne naopak. Pre neho tak viaceré scény majú opačný význam a zmysel než pre diváka (napr. smrť vníma ako narodenie alebo rezanie tela ako skladanie života). Po príbehovej stránke nemožno povedať, že by sa jednalo o nejak originálny alebo prepracovaný dej. Pútavým ho robí akurát forma v akej bol natočený. Keby bol tento príbeh nakrútený normálnym spôsobom, tak mnohé veci by v ňom boli veľmi ľahko predvídateľné. Takto sa ale pred divákom celý dej odhaľuje postupne. Forma tu teda jasne prevyšuje obsah, avšak toto je jeden z mála príkladov toho, kde to až tak nevadí, pretože spĺňa parametre svojho žánru. Pri hodnotení si preto treba položiť dve otázky: 1. „Ide o originálne natočenú komédiu?“ Vzhľadom na štýl možno jasne odpovedať, že áno, navyše je prvým takto spracovaním celovečerným hraným filmom. 2. „Jedná sa o vtipnú komédiu?“ Odpoveď znie opäť áno. Tu však už do veľkej miery záleží od konkrétneho diváka a jeho vkuse resp. nárokoch na humor. Jeden to za vtipné považovať môže, ale ten ďalší už nemusí. Plusom je aj minutáž, čítajúca necelých 70 minút, vďaka ktorým tento film nielen rýchlo ubehne, ale myslím si, že je to tak akurát, aby nestačil nudiť. Najlepšou postavou je ako inak hlavný hrdina Bedřich Frydrych, ktorý zaujme nielen na plátne, ale aj ako rozprávač. Výborne ho dopĺňajú Júlia, ktorej postava si tu prejde ozaj veľkým vývojom a Ptáček v úlohe playboya. Škoda, že Anežka a obaja rodičia Júlie nedostali trošku väčší priestor. Tieto postavy mali v sebe potenciál na to, aby boli súčasťou aj ďalších vtipných scén. Celkovo ide o výbornú komédiu, ktorá pobaví a zároveň je svojím spracovaním jedinečnou, čo ju právom zaraďuje do českej (a aj československej) novej vlny.

HERCI a HUDBA

   Všetci herci sa do svojich úloh náramne hodia a pôsobia v nich prirodzene. Vladimír Menšík potvrdil, že komediálne úlohy mu sedeli a exceluje tu ako na plátne, tak aj mimo neho, ako rozprávač. Jaroslava Obermaierová je krásnou ozdobou tohto filmu a okrem toho je zaujímavé sledovať jej vonkajšiu (vzhľad), ale aj vnútornú (charakter a vzťah k svojmu záchrancovi) premenu počas celého diania (pred a po svadbe). Josef Abrhám je smiešny už svojim výzorom a k tomu ešte pridáva aj vtipné chovanie. Je síce pravda, že Bohuš Záhorský, Stella Zázvorková a Helena Růžičková mohli dostať viac priestoru, ale napriek tomu ten čo dostali využívajú naplno. Hudbu k filmu zložil Vlastimil Hála. Skladby, ako napr. pri úvodných titulkoch, sa nesú v hravých tónoch, ktoré ako keby reflektovali aj hravosť filmu ako takého. Výraznejšie skladby okrem tej úvodnej sa tu však nenachádzajú a dalo by sa povedať, že sú zatlačené do úzadia.


HODNOTENIE

80%


[1] Sem patrili režiséri ako napr. Stanislav Barabáš, Juraj Herz, Miloš Forman, Věra Chytilová, Juraj Jakubisko, Peter Solan alebo Štefan Uher.
[2] Jedná sa o prvý celovečerný interaktívny film na svete.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára