9. 1. 2016

The Hateful Eight (2015)

   V decembri 2015 mali premiéru hneď dva veľmi očakávané westerny. V polovici mesiaca to bol The Revenant (2015), ktorého režisérom je Alejandro González Iñárritu, avšak ešte pred ním sa do kín dostal práve The Hateful Eight (2015), za ktorým stojí Quentin Tarantino.

STORY LINE

   Nejedná sa o klasický western, v tomto prípade je výstižnejšie označenie konverzačný western. Určite to však nikoho neprekvapí, keďže Tarantino je známy svojou prácou s dialógmi a zároveň je to jeden z charakteristických znakov jeho tvorby. Oproti predchádzajúcemu režisérovmu westernu Django Unchained (2012) sa taktiež jedná o omnoho komornejší western, ktorý sa odohráva iba na dvoch miestach (dostavník a galantéria). Svojou dĺžkou (takmer 3 hodiny) a formátom (širokouhlý formát Ultra Panavision 70)[1] je tu však zase vidieť snahu o nadviazanie na veľkolepé snímky (historické, vojnové alebo westerny) z 50-tych a 60-tych rokov. Tarantinovi sa vďaka zasadeniu príbehu do zimného prostredia podarilo vytvoriť veľmi pôsobivú, až skľučujúcu atmosféru, či už je reč o dostavníku alebo o galantérii, navyše snežná búrka tomu všetkému ešte viac pridáva na efekte. Technickým veciam niečo čo vytknúť, z nich vyniká najmä kamera, za ktorou stál Robert Richardson. Ten sa postaral o nádherné (príroda) a častokrát aj drsné (otrava) zábery. Ultra Panavision 70, teda formát na ktorý sa nakrúcalo vynikne najmä v interiérových scénach, hlavne pri jednotlivých detailoch (napr. tváre). Škoda, že väčší priestor nedostali aj exteriérové scény, kde by sa tento formát dal naplno vychutnať. Tarantino sa znovu ukázal ako majster dialógov a servíruje divákom jeden šťavnatý dialóg za druhým. Samozrejme nemôže chýbať ani jeho typický humor, či už v podobe rôznych hlášok alebo scénok. Po príbehovej stránke je tento počin, ako to u režiséra býva zvykom, rozdelený do niekoľkých, v tomto prípade až do 6-tich kapitol. Tarantino dokázal aj z malého priestoru dostať zásluhou výborne vybudovanej atmosféry, pútavých a vyhraných dialógov, sympatických a zaujímavých postáv maximum. Najväčšou slabinou tejto snímky je jej dĺžka. Dalo sa to síce očakávať, ale v tomto prípade to nie je klasický prípad toho, kedy začne film od polovice už nudiť. Napriek tomu, že bolo a je len veľmi málo režisérov, ktorý dokážu natočiť dva a polhodinové dielo, po prípade dlhšie a po celý čas byť pre publikum atraktívnym a pútavým.


   Tarantinovi sa to skoro tiež podarilo, ale nakoniec to tak nedopadlo, za čo si môže jedine on sám. Darí sa mu udržiavať tempo a divácku pozornosť po celé dve hodiny, do piatej kapitoly a nebyť práve tejto spomínanej piatej kapitoly, tak idem s hodnotením ešte vyššie. Táto kapitola je pre celý dej úplne zbytočnou, pretože predstavuje jeden veľký flashback, ktorý ale nemá pre diváka prakticky žiadny význam, neoboznamuje nás viac s postavami, ani nikam neposúva udalosti, ale len publiku predkladá veci, ktoré sú mu už známe a ktoré sa jednoducho musia stať.  Tejto kapitole taktiež chýba atmosféra ostatných kapitol, nehovoriac o nejakom odľahčení, v podobe humoru, celá je uchopená, možno až príliš vážne. Záverečná, šiesta kapitola sa síce snaží vrátiť všetko do starých koľají, čo sa jej aj darí, ale už to nemá tak fascinujúce ako predtým, hoci humorné vsuvky fungujú stále dokonalo. Myslím si, že Tarantinovi sa podarilo vyvarovať troch najväčších chýb, akých sa dopustil u predošlého westernu Django Unchained (2012). A to: 1. slabý záver; 2. vedľajšie postavy úplne zatienili tú hlavnú a 3. zlé použitie hudby (viď. hudba). Záver je o dosť lepší, nechýba mu napätie a človek si do poslednej chvíle nie je istý, ako sa zachovajú jednotlivé postavy resp. ako to celé dopadne. Postavy sú si tu viac než vyrovnane a nájsť medzi nimi tú najlepšiu by bolo sakramentsky ťažké. Väčšina z nich (Warren, Ruth, Domergue, Mannix, Mobray a Cage) má niečo do seba, pretože dokážu zaujať diváka svojou minulosťou, správaním alebo zámermi, preto je prirodzené, že mnohým z nich bude fandiť. Z veľkej časti majú na tom podiel samozrejme aj ich hereckí predstavitelia, ktorí im svojim stvárneným prepožičiavajú aj potrebnú dávku charizmy. Ostatné postavy sú tu viac-menej len do počtu a nemajú toho až tak veľa ponúknuť (Bob, Smithers a O.B.). Z nových postáv, ktoré sa objavili v piatej kapitole mi ani jedna z nich neprišla zaujímavou. Celkovo ide o výborný western, ktorý ale mohol byť ešte lepší nebyť jednej kapitoly, ktorú by bolo žiadané vystrihnúť. Kto má rád komornejší, konverzačný snímok a ešte k tomu aj western, tak si určite príde na svoje.

HERCI a HUDBA

   Samuel L. Jackson je neskutočný, to jeho stvárnenie nemá chybu a jeho hlášky nemajú chybu. Kurt Russell po Bone Tomahawk (2015) potvrdzuje, že mu westernový žáner náramne sadne. Jennifer Jason Leigh ako správna mrcha, ktorá si to postupne odnáša (fyzicky) je taktiež výborná. Tim Roth mi svojim výkonom dosť pripomínal postavu Schultza (stvárnil ho Christoph Waltz) z predošlého Tarantinovho westernu Django Unchained (2012) a to nielen svojim vystupovaním, ale aj prízvukom, ten nemecký však tentoraz vystriedal britský. Najviac a tiež milo ma prekvapil Walton Goggins z ktorého evidentne dokázal Tarantino dostať maximum. Povedal by som, že práve jeho výkon je vhodným príkladom toho, ako dôležité je, ak vie režisér správne viesť hercov. Michael Madsen a Bruce Dern podávajú svoje štandardne kvalitné výkony, len mohli dostať trochu viac priestoru. Z ostatných hercov už nie je koho vyzdvihnúť, inak je ale zaujímavé vidieť herca ako je Channing Tatum vo westerne, myslel som si, že sme nezapadne, ale celkom sa sem hodil, čo je určite opäť zásluha Tarantina. Hudbu k filmu zložil Ennio Morricone. Tento legendárny skladateľ skomponoval nezabudnuteľnú hudbu k niekoľkým westernom[2] a jedná sa o jeho návrat k tomuto filmovému žánru po takmer 40-tich rokoch. Kto však od neho očakáva nejaký veľkolepý soundtrack, ako tomu bolo v minulosti, tak bude určite sklamaný. V tomto prípade možno povedať, že sa mu podarilo zložiť nadpriemerné skladby. Morricone si totiž vystačí len s pár motívmi, ktoré potom opakuje, po prípade len trošku obmení.[3] Ďalšími problémom je to, že väčšina skladieb nie sú nejak výraznými počinmi. Za čo však určite môže režisér a nie skladateľ. Tarantino vedomí si toho, že pôjde o komorný a konverzačný western zrejme chcel, aby hudba atmosféru iba dotvárala, ale zbytočne na seba neupozorňovala. Aspoň taký pocit som z toho mal, že hudba tu síce je, ale po väčšinu času je iba v úzadí. Najlepšími skladbami podľa mňa sú: L’ultima diligenza di Red Rock [Versione Integrale] a Neve. No a samozrejme nemôžu chýbať ani prevzaté skladby z iných filmov, v tomto prípade najviac pochádza z hororu The Thing (1982), kde skladal hudbu paradoxne práve Morricone. Oceňujem, že tentoraz Tarantino nepoužil žiadnu rapovú skladbu ako minule, takýto hudobný žáner sa do westernu nehodí, obzvlášť ak vtedy išlo o akčnú scénu.


HODNOTENIE

84%


[3] Príkladom môžu byť skladby: L’ultima diligenza di Red Rock [Versione Integrale] a L’ultima diligenza di Red Rock [#2]; ďalej potom Neve, Neve [#2], Sangue e neve a Neve [#3] alebo L’inferno bianco [Synth] a L'inferno bianco [Ottoni].

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára